The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Brodyová (* 1925)

• narodená 3. 4. 1925 v Šuranoch v Československu, ako prvé dieťa

• 1938 pričlenenie južného Slovenska k Maďarom

• začína chodiť do meštianskej školy v Šuranoch, do svojich 15 rokov

• 1940 skončila v meštianskej škole, učí sa šiť v Nových Zámkoch

• marec 1944 vytvorenie Šuranského židovského geta, umiestnili tam aj ju s rodinou

• jún 1944 deportácia do Komárna, odtiaľ do Košíc a odtiaľ do Osvienčimu

• pobyt v Birkenau, neskôr transport do Plaszowa, práca v kameňolome

• september 1944 návrat do Osvienčimu-Birkenau

• oktéber 1944 transport do továrne v Sudetoch

• 20. 4. 1945 umiera jej matka, vyhodili ju k železničnej trati, kam hádzali odpad z továrne

• manželstvo s Andrejom Brodym, život v Nitre

• presťahovanie sa do Izraela, narodili sa im dve deti

Príbeh Elizabeth Brody, rodenej Schwarzovej, je silný napriek tomu, že sa začal pomerne neskoro. O tom, čo zažila počas posledného roku druhej svetovej vojny, zvykne svojim príbuzným rozprávať počas návštevy Jad vašem, hlavného izraelského pamätníka obetí a hrdinov holokaustu v Jeruzaleme. Pri prvej návšteve jeho detskej časti mala pocit, že je v nebi. V miestnosti sa totiž nachádza jediná sviečka, ktorá však horí pred zrkadlom: „Je to robené tak, že prídete do tmy a vidíte len hviezdy, a potom počujete hlas, ktorý v rôznych jazykoch číta mená detí, obetí.“ Pre Post Bellum svoj príbeh vyrozprávala prvýkrát v slovenčine.

Alžbeta sa narodila 3. 4. 1925 v Šuranoch vo vtedajšom Československu ako prvé dieťa v rodine Schwarzovcov. O dva roky neskôr sa jej narodil brat František. Ich otec pochádzal zo Šurian, no zo siedmich súrodencov v rodnom meste ostal žiť len on a jeden z bratov. Alžbetina mama Tereza, za slobodna Kohnová, pochádzala z ešte početnejšej rodiny – súrodencov bolo jedenásť. Žili veľmi dobre, jej otec mal dom a mäsiarstvo. Okrem toho obchodoval s dobytkom: „Môj otec bol taký napoly pobožný. Všetko sme dodržiavali – v sobotu sme nevarili, neotvorili obchod, necestovali. Ale bol normálne oblečený. Mal veľmi veľa priateľov Nežidov.“ To mu neskôr pomohlo postarať sa o rodinu aj v čase perzekúcie. 

Alžbeta spomína, že všetky židovské inštitúcie boli v blízkosti kostola. Nachádzala sa tam Židovská ľudová škola (Yeshiva), v ktorej bolo päť tried a dvaja učitelia. Tam sa chlapci učili Talmud a raz do roka robili skúšku. Všetky ostatné deti chodili do meštianskej školy v Šuranoch alebo na gymnázium do Nových Zámkov. Práve tam dochádzala každý deň vlakom aj Alžbeta: „Keď som chodila do tretej triedy gymnázia, bola prvá mobilizácia. Nepamätám sa presne, ale myslím, že Hitler išiel vtedy do Sudet.“ Alžbeta však na gymnáziu ukončila len tretiu triedu. Potom musela prestúpiť na meštiansku školu v rodnom meste. 

Pričlenenie k Maďarsku a život v gete

V roku 1938  po Prvej viedenskej arbitráži Maďarsko získalo južnú časť Slovenska. Správy o zlom správaní Maďarov, ale i Šurančanov k Židom boli na dennom poriadku. S príchodom južných susedov sa pripravovali na rabovanie: „Taktiež sa začalo hovoriť o spaľovaní ľudí, ktorých pobrali, ale my sme to neverili, ako sa to vôbec môže? Jedného dňa sme počuli, že Nemci prišli a prekročili v marci 1944 hranice a obsadili Maďarsko. Prišiel aj Eichmann a vybavoval deportáciu. Vtedy sme už vedeli, že je veľmi zle. Chceli sme utiecť, ale nebolo kde. Na Slovensku zle, v Poľsku tiež, a aj v Rakúsku, Nemecko vôbec. Tak sme povedali, že bude ako bude… Rodičia sa báli hlavne o deti.“ 

Keď začal v Šuranoch platiť židovský kódex, Alžbetinmu otcovi vďaka známostiam nezobrali živnostenský list. Ak bolo niečo treba, vybavil to na obecnom dome. V marci roku 1944 však v Šuranoch zriadili židovské geto, v ktorom ich zoskupili na jednu ulicu ku kostolu a škole. Museli sa tam presťahovať všetci Židia a bol im zhabaný majetok. V každej miestnosti žila jedna rodina (15-20 ľudí) a v dome sa nachádzal len jeden záchod. Alžbetina mama varila na dvore, lebo nebolo kde inde: „Mysleli sme, že treba jesť. Potom sme videli, že aj bez jedenia sme prežili.“

Pretože ich ešte nedeportovali, Alžbeta šila za peniaze. Nestihla dokončiť šaty jednej panej z Nových Zámkov, takže ostali v ich pôvodnom dome. Zrazu počula kričať žandára svoje meno. Rodičia sa zľakli, že niečo spravila alebo chcela utiecť: „Zrazu prišla tá žena do Šurian, že ja som jej nevrátila tie šaty. Ešte som mala toľko rozumu, že som jej povedala pred tými žandármi - a oni sa na konci smiali: ‚Milá pani, choďte do tej a tej ulice, a tam som nechala šaty a vezmite si, čo chcete, môžete aj všetky.‘ To bol život na vlásku.“

Deportácia

„Koncom júna 1944 nás deportovali. Každý si mohol zobrať za batoh vecí. Mysleli sme si, že to, čo si vezmeme, to budeme mať. Dobre sme sa obliekli, šaty, bagandže. Na druhý deň skutočne klopali o štvrtej, aby sme sa obliekli a aby sme o piatej boli na námestí.“ 

Zo Šurian ich vzali do Komárna. Tam ich odviedli do podzemného Monošrotu, vojenského krytu, ktorý bol postavený v 19. storočí pre vojakov. Nedostali tam najesť ani napiť. Ak niekomu vojaci našli šperky, zbili ho: „Už predtým sme museli odovzdať všetko zlato a striebro na mestský dom, ale každý si nechal niečo.“ V prípade, že zamlčiavali, komu šperky dali, zbili ich tiež. Ak prezradili, komu ich dali, zbili vojaci aj dotyčného. 

Po dvoch dňoch strávených v podzemí ich naložili do vagónov pre dobytok a odviezli do Košíc. Tam ich už prebrali Nemci, ktorí ich nasmerovali na ďalší vlak, nevedno kam. V jednom vagóne sa tiesnilo asi 80 ľudí: „Mladí muži tam neboli, lebo tých zobrali na ruský front. Mladí muži boli pracovná sila. Veľmi málo sa ich zachránilo a aj tí, čo sa zachránili, prešli k Rusom a boli v zajatí.“

Vo vagóne bolo jedno vedro, ktoré slúžilo ako záchod. Ak ho niekto chcel použiť, musel tak urobiť pred všetkými spolucestujúcimi, a predtým sa cez nich predrať. Alžbeta sa však hanbila, a tak radšej ani nejedla. Raz v noci to však už nevydržala a vytiahla lekvár, ktorý vzala z domu. Po tom, ako ho otvorila, v záblesku svetla zistila, že sú tam ukryté brilianty: „Tak som sa bála, že to nájdu, pretože môj otec bol chvíľu zodpovedný za celý vagón. Bála som sa a všetky som vyhodila von oknom.“

Asi po troch dňoch zastavili. Otvorili  sa dvere a začali na nich kričať, nech vystúpia: „Ľudia nevedeli, čo robiť, všetci mali nejaký malý kufrík. Povedali, že si nič nemáme brať, že oni to potom donesú za nami: ‚Raus! Raus!‘“

Začalo sa rozdeľovanie do radov. Muži na jednu stranu, ženy na druhú. Alžbeta chcela rýchlo prebehnúť k vlaku a doniesť otcovi cigarety, ktoré mala v taške. Zastavil ju nemecký vojak, ktorému vysvetlila svoj zámer. On odpovedal: „Néé, nemusíš mu nič dať, a dobre, že si mňa stretla, lebo druhý by ťa zabil! Nemôže sa ísť k mužom. Neboj sa nič, on dostane cigarety.“

Auschwitz-Birkenau

Približne sto ľudí presunuli do veľkej haly. Pozdĺž stien stáli príslušníci SS so psami: „Naraz začali kričať, ‚Vyzliecť!‘ My sme im nerozumeli, tak sme dali dole kabát. A oni kričali, že nie. Viac! A psi štekali.“

Kričali, až kým sa úplne nevyzliekli. Nakoniec boli všetci nahí a držali v rukách len topánky. Vzápätí prišiel Mengele a rozdeľoval, kto pôjde na smrť a kto pracovať. Alžbeta a jej mama boli pridelené na prácu. Preložili ich do miestnosti so sprchami, kde sa mali  po trojdňovej ceste umyť. Nedali im však žiadne mydlo. Po sprche si zobrali svoje topánky a dostali kombinézu bez ohľadu na veľkosť. Alžbeta však vyfasovala dlhé šaty, pretože už nemali pásikavé, ktoré rozdávali na začiatku. 

Rozdelili ich do izieb. Na každej posteli mohli spať najviac traja, ale v skutočnosti tam boli umiestnení ôsmi. Keď sa obrátil jeden, museli sa obrátiť všetci. Odvtedy ich každé ráno o 4:00 čakal nástup. Museli stáť v pozore niekoľko hodín.

Ženy, ktoré boli v tábore dlhšie, im ukazovali na komín. Hovorili, že je to krematórium. Alžbeta s matkou si však mysleli, že ich len strašia, pretože prišli neskoro a doteraz sa mohli pohybovať voľnejšie. Pracovali v Osvienčime. O tri týždne si ich nechal predvolať Mengele. Opäť ich priradil na prácu. Za ten čas padlo mnoho žien vo veku Alžbetinej matky. Jej mama mala vtedy 40 rokov.

Z Osvienčimu do Plaszowa a práca v kameňolome

Alžbetu s matkou poslali pracovať do kameňolomu blízko Krakova, umiestnené boli v Plaszowe: „To bola veľmi ťažká práca. Z vlaku sme ich videli, ako stoja jeden vedľa druhého asi meter od seba a podávajú si kameň, ktorý má prísť na miesto. Nemali vozíky, nemali fúriky, už nemali ani ľudí.“

Predtým si museli ostrihať vlasy. S holými hlavami bývali celý deň na slnku. Tým, ktorí neboli zvyknutí, sa z hlavy šúpala koža: „To sa môže zdať, že je to ľahká práca, ale keď tam celý deň stojíte... A okrem toho sme museli nosiť kamene z jedného miesta na druhé. A keď ste vzali malý kameň, tak vás nabili. Tam bolo veľmi zle. Práca bola ťažká, jedlo zlé. Boli sme tam asi dva mesiace.“

Nemali prístup k novinám, ale povrávalo sa, že ku Krakovu sa blížia blížia Rusi. V septembri 1944 ich preložili späť do Osvienčimu. Všetkých, okrem „Schindlerových Židov“, ktorých premiestnili do fabriky na Morave. V Osvienčime opäť si prešli celou tortúrou. Alžbetina matka mala biele centimetrové vlasy. Znovu ich ostrihali a tentoraz im aj vytetovali čísla: „Dostala som len také malé. Slováci mali také veľké a nemali EJ. Ja som dostala také malé s EJ. 22115EJ.“

Osud otca a brata

Ani po návrate do Osvienčimu nemala Alžbeta žiadne správy o osudoch svojho brata a otca. Počas dezinfekcie jedného baraku, v ktorom sa našli blchy, všetkých vzali do inej časti tábora, kam museli ísť pešo. Alžbetina priateľka Anna videla, že tam pracujú muži. Nemala s nimi žiadny styk, len zrazu na zemi zbadala papieriky s nápismi v maďarčine. Na jednom z nich bolo napísané: „Hľadáme Terezu Schwarzovú a Alžbetu Schwarzovú. Kto niečo vie, nech nám touto istou cestou dá vedieť.“

Nemali papier ani pero, poprosili preto jednu Židovku, ktorá dávala pozor na ich blok, aby im potrebné veci požičala. Napísali, že žijú, ale boja sa. Od brata prišla ešte jedna odpoveď: „Veľmi sa tešíme, že žijete a ste spolu. Nebojte sa, Pán Boh nám pomôže.“ Alžbeta však odvtedy vôbec nie je pobožná. Vraví, že nevie, kde bol Pán Boh, keď sa toto všetko dialo. 

Továreň v Sudetách

Neustále rozdeľovanie ľudí na prácu a smrť donútilo Alžbetu s matkou vytvoriť si systém. Na nástupe vždy stáli s ľuďmi zo Šurian. Ak niekto meškal, mohol sa tam zaradiť na svoje miesto. Keď prišiel zlom a Alžbetinu matku Mengele poslal na smrť, Alžbeta sa rozhodla, že ide s ňou: „A matka hovorí: ‚My tu neostaneme, nikoho tu nepoznáme, my sa musíme dostať k tým Šurančanom.“ Tí už boli nastúpení obďaleč. Alžbeta ani nevie, ako začali utekať. Uvideli veľa ľudí pokope a pred nimi kričali esesáci. Tereza okamžite vedela, že im držia miesto. Keď sa tam postavili, začali počítať. Tisíc ľudí brali do práce na Sudety. Bolo ich tam tisíc a dve. Vybrali na bok dvoch ľudí, ktorých zaradili na inú prácu. Alžbeta s mamou sa dostali do továrne v Sudetách.

Po príchode sa ich jedna Nemka spýtala: „Ako môžete takto pracovať, keď nie ste ani riadne oblečení? Ako môžete pracovať v nejakej továrni?“ Pridelili im kabáty: Alžbeta dostala hrubý zimný, jej mama tenší, prechodný. Ako stáli na dvore, prišiel „Arbeitführer“ a začal rozdeľovať prácu. Matke a ďalším štyrom ženám v jej veku nepridelil žiadnu prácu. Nakoniec jej povedali, že bude upratovať sklady a dvor.

Alžbeta pracovala na výrobnej linke. Dostala pozíciu kontrolórky lietadlových súčiastok pri lampe a lupe. Zohrievala sa tam. S matkou si vymenili kabáty, lebo ten Alžbetin bol hrubší a mal kožušinu. Dala ho mame, ktorá do kožušiny schovávala jedlo, zemiaky, repu, ktoré sem-tam nachádzala vonku na zemi. Celých päť mesiacov boli v jedných šatách, spodkách a kabáte. Turistické topánky, ktoré si Alžbeta doniesla na nohách z domu, sa jej rozpadli. Ale vydržali dlhšie ako tým, ktorí mali elegantné: „Komu sa zničili, tak dostal topánky z dreva. Hovorili, že je to teplejšie.“ Na prikrytie mali dve deky, jednu pod seba a jednu na seba, ale keď bolo niekomu zle, tak ju ukradol. 

Smrť matky a oslobodenie

„Pracovali sme, dostávali sme polievku, chlieb. Dalo sa vydržať, povedzme. Moja matka nevydržala, schudla, nechcela, aby jedla môj chlieb, ona naopak.“ Svojho času sa stalo, že jej mama nechodila do práce. 20. 4. 1945 prišla Alžbeta z práce a chcela ísť za ňou.

Zavolali ju Poľky, ktoré rozdávali jedlo, aby si prišla zobrať polievku ako prvá a dali jej dvojitú porciu. „Jedno z poľských dievčat mi povedalo, že už nemám kam ísť, lebo moja mama umrela. Pochovali ju – čo pochovali - hodili ju voľakde.“ Alžbetinu mamu hodili k železničnej trati. Tam vyhadzovali aj odpad z výroby. Po vojne sa tam Alžbeta rozhodla vrátiť a hľadať ju spolu s neskorším manželom, no bolo to márne. Nevedela, kde presne to je. Trať je dlhá niekoľko kilometrov a odpad sa tam hádzal aj potom, ako jej matka zomrela.

V máji im oznámili, že už nebudú pracovať v továrni. Vzali ich kopať zákopy. Strážil ich sudetský Nemec, ktorý im povedal: „Doteraz vám bolo zle a mne dobre, teraz vám bude dobre a mne zle.“ Zákopy kopali v meste Trutnov a cestou tam vo výkladoch videli čiernu zástavu. „Bolo tam napísané: Unser Hitler ist gestrot!“ Hitler umrel 30. apríla 1945. Alžbeta s ostatnými už patrili medzi posledných v koncentračných táboroch. Jedného dňa sa zobudili do ticha. Nikto ich nezvolával na nástup. Báli sa otvoriť dvere a vyjsť von. Jedna žena otvorila. Vonku svietilo slnko, všade bolo prázdno: „Všetci esesáci utiekli v noci, nepovedali nám.“

Dievčatá sa rozhodli ísť domov. Alžbeta sa nechcela vrátiť domov bez matky, bála sa otca. Kamarátky ju však nechceli nechať samu a zobrali ju so sebou. V meste pýtali od ľudí kúpeľ a jedlo a oni im pomohli: „Dali, lebo videli, ako sme vyzerali.“

Zobrali látky z obchodu a ušili pre každú jednoduchú sukňu: „Nevedeli sme, kde sme. Prečo sú československé zástavy všade? Ale veď my sme v Sudetoch. My sme nevedeli, kde sme. Tak, že keď teda sme tu, tak ideme domov. Veď my sme doma!“

Cesta domov

Osvienčim oslobodili 27. januára 1945. Alžbeta s dievčatami boli medzi poslednými, ktorí sa vybrali domov. Do mesta začali prichádzať sovietske tanky. Vojaci im dali jedlo: chlieb, konzervy, cukor, koláče. 

Dievčatá neskôr nasadli na prvý vlak. Bol plný a každý sa musel utisnúť, kde bolo miesto. Alžbeta sedela na schodoch. Prišiel k nej sovietsky vojak a necitlivo sa spýtal, načo vlastne ide domov, veď aj tak zomrie. Alžbeta mala vtedy 38 kíl. V porovnaní s ostatnými však bola na tom veľmi dobre. Odkedy jej zomrela mama, každý deň jej dávali dvojitú porciu: „Aj polievku, aj chlieb. Na začiatku sme dostali štvrť chleba. Bol to taký blatový chlieb, čierny. Potom pätinu, potom osminu a na konci desatinu. Ale niekedy tam dali trošku lekváru, med. A vtedy dali každému jednu lyžičku. A keď raz bol lekvár, tak to doniesli v džbáne a mne dali zvyšok, že koľko vyberiem, tak to môžem zjesť. Aspoň 30 alebo 40 lyžičiek som ešte vybrala a som to predala za chlieb. Mojím priateľkám som dala, ale zvyšok som predala. Tak si myslím, že moja matka ma zachránila.“ 

Vlakom prišli do Brna. Pred vstupom do mesta však museli vystúpiť a ísť pešo. V Brne znovu nastúpili na vlak a pokračovali do Brtislavy. Tam museli prespať. Políhali si pred stanicou na zem. Prišli ruskí vojaci, ktorých sa zľakli, pretože vraj znásilňovali ženy: „Mal jednu lampičku a svietil si na nás, ako sme ležali pokope na zemi, a vraví, ostatným, že to nie je nič. Boli sme mu príliš chudé, príliš choré, príliš roztrhané. Neboli sme normálni ľudia.“ Ráno nasadli na vlak do Nitry, ale zase museli vystúpiť a ísť do Šurian pešo.

Osem dievčat prišlo úspešne domov. Boli ustaté. Posadali si do tieňa pod veľký strom v centre Šurian. Prišli k nim sedliačky a pýtali sa, kto sú. Nespoznali ich. Alžbeta povedala, že je Schwarzová, že jej otec tu má mäsiarstvo a dom: „Čo hovoríte? My sme mysleli, že ste všetci umreli.“ Nedali im najesť, nedali im šaty. Mali blchy a nikto ich v dome nechcel. Teraz si Alžbeta s pôžitkom líha do čistej postele.

Osud otca a brata

Alžbeta čakala aj na otca a brata, no nechodili. Začala pátrať, čo sa s nimi stalo. Zistila, že jej otec bol v Osvienčime zodpovedný za skupinu Židov. Dostával viac jedla a delil sa s jej bratom. Mali sa trošku lepšie, no keď sa oslobodili Osvienčim, ich zobrali von. Alžbetin otec veril, že sa môžu zachrániť, chcel zachrániť aj priateľa, ale ten tam chcel ostať, lebo bol chorý. Chcel tam umrieť a nie byť iným na obtiaž: „Vo februári sa tento chorý človek vrátil domov do Šurian. Šiel aj s mojím otcom, šli v otvorených vagónoch a nemali čo jesť. Stáli na nejakej stanici vonku a môj brat videl, že tam stojí jeden vlak plný cukrovej repy. Tak ju chcel ukradnúť. Boli hladní. Brat skočil z vozňa. Avšak videl ho jeden Nemec a ten ho zastrelil vedľa vlaku. Môj otec tam bol v otvorenom vlaku, do ktorého dávajú uhlie. A všetko to počul. Myslím, že celý vlak išiel do Bergenhausenu. Keď to otec videl, tak na druhý deň umrel. Ako keby len za to žil, aby bol so synom. A nikto nevie, čo s nimi spravili. Asi ich vyhodili. Nikto neprišiel. Ja som ostala sama.“

Život po vojne

V dobe, keď sa už mohlo cestovať, vzala Alžbetu jej sesternica na výlet do Nitry. Spolu s manželom jej predstavili Andreja Brodyho, ktorého v novembri našli v bunkri na Zobore. Bol účtovníkom, chodil na obchodnú školu do Nitry, kde bola aj nemčina a ruština, a neskôr pracoval v banke v Bratislave. 

Andrej nechcel veriť, že bola v lágri. „Veď vy ste tlstá!“ povedal jej. Po dlhom hladovaní si totiž Alžbeta doma dopriala raňajky, obed aj večeru každý deň a odrazilo sa to na jej váhe. Neskôr však schudla naspäť. 

S Andrejom sa zosobášili. Presťahovali sa do Izraela, kde sa im narodili dve deti. Najskôr boli v záchytnom tábore, neskôr bývali striedavo u Alžbetiných tiet, ktoré sem prišli ešte pred vojnou a počas nej. Alžbeta sa vrátila k svojmu remeslu - šitiu pre ľudí, ktorí mali doma šijací stroj. V živote sa im začalo dariť.

Tento rok bude mať Alžbeta Brodyová 92 rokov. Aktuálne žije v Tel Avive. Jej syn má 58 rokov a dcéra 64. Najmladší vnuk má 26, najstarší 38. Všetky Alžbetine priateľky už poumierali, našťastie má vnučku, s ktorou chodieva do divadla.

Aj napriek tomu, že na svoj vek sa teší relatívne dobrému zdraviu, hovorí, že ju tu Pán Boh zabudol.

So sesternicou bola raz v Osvienčime-Birkenau, ale už to tam nevyzeralo ako predtým. Neboli tam už stromy, vtáky, v budovách neboli postele. Ostali tam stoly pre turistov a zapálené sviečky. Rada by zaznamenala všetkých, ktorí jej boli blízki a vojnu neprežili, aj preto o svojich zážitkoch rozpráva.