Alžbeta Brodyová

„My sme nevedeli, čo sa stalo s mojím otcom a s mojím bratom. Lebo muži išli zvlášť a my sme išli zvlášť. Keď sme sa vrátili druhýkrát do Auschwitzu-Birkenau, sme nepracovali. V jednom baraku našli velice mnoho blchy. Povedali: tento barák musí ísť na dezinfekciu. Ich vzali do Auschwitzu. My sme boli v Birkenau. To nebolo ďaleko, ale sa muselo ísť jednu čiastku peši, kde neboli baraky, nič. A jedna zo Šurian, čo bola v tom bloku, išla tiež. Jej priateľka bola moja najlepšia priateľka, ale ona prišla v ´41. už sem. Ona sa volala Anna. Ona išla a potom vidí, že tam pracujú mužovia. Lebo my sme nemali žiadny, žiadny styk s mužmi, čo boli väzni. A ona hovorí, že išli, išli a naraz vidí tam mužov. Pozrela sa na zem a vidí také ceduľky. A oni rýchlo ich pozbierali. Keď sa vrátili, začali to čítať. Jedna ceduľka bola maďarsky písaná: ,Hladáme Tereza Schwartzová, Alžbetu Schwartzovú, kto vie voľačo, nech nám touto istou cestou dá nejaký znak.´ Tak tam, čo pracovali tí muži, tam bol aj môj otec, aj jej otec. Na druhý deň vzali jeden, druhý blok, našli, ona sa vymenila s jednou druhou, aby išla a tam videla jej otca. A hovorila, že aj môj otec aj môj brat tam pracujú. Ja som nemala papier, nemali sme tužku. Ale naša hlavná, čo dávala na nás pozor, celý ten blok, bola jedna slovenská Židovka. Hovorím jej: ,Edith,´ - ona bola skutočne dobrá. Niektoré boli skutočne zlé. Hovorila som jej: ,Počúvaj sem, ja bych potrebovala len na pár minút jednu tužku a jeden kúsok papier. Tužku ti vrátim hneď.´ A napísala som, že „My žijeme, ja som spolu s mojou matkou a žijeme, ale veľmi sa bojíme, čo bude.´ Maďarsky sme písali. A ona to zas urobila takú malú seu a hodila to tam. A to oni tam pracovali, vzali tie cedule a nám odpovedali ešte raz. A tam môj brat píše, môj brat bol veľmi pobožný. A píše: „Veľmi sa tešíme, že žijete a ste spolu. Nebojte sa, Pán Boh nám pomôže.“ No a ja do čilko hovorím, kde bol Pán Boh?? Kde bol? Jak nám pomáhal? Komu pomáhal? Odvtedy nie som vôbec pobožná. Nedržím sobotu, nezapaľujem sviečku. Nejdem do kostola, len na pesach. Že nejím chleba. To ako pamiatku z domu. A je ten sviatok..., že som sa postila celú dobu, čo som tu bola. Aj na Slovensku. Ale dva roky sa už nepostíme."

„Predstavte si, že tam boli mužovia, ženy, deti. Jedno vedro dali, kde môžete robiť pipi a čo chcete. A tam muži a ženy, a takí sme boli, tak. Nemali sme miesto, ísť alebo čo. Keď voľakto chcel ísť k tomu vedru, musel si prejsť cezo mňa, cez toho, cez toho, aby sa tam dostal. A ja som sa hanbila. Ja som sa hanbila. Ja som sa zdržovala, zdržovala, zdržovala, lebo som sa hanbila. A za to som nejedla. Som nejedla, aby som nemusela ísť na záchod. Ale v jednu noc mi napadlo, že som strašne hladná. A keď nás vzali z geta, hovorili: vezmite si so sebou aj voľačo jesť. Tak ja som išla tam - to nebol náš byt, ale bola taká špajza, viete, tie zaváraninové veci boli od tých ľudí, ktorých ten dom bol. Ja som išla a vzala som jeden taký lekvár. Hovorím, keď nebude nič, tak čo budeme jesť? Lekvár, snáď chleba nám dajú alebo čo. A raz som bola veľmi hladná, tak hovorím, ja idem jesť z toho lekváru. A vidím voľačo, ako kamene keby tam boli. To boli brilianty. A ja som čakala, že ten vlak išiel tma, tma. Potom jedno svetlo, ktoré tak rýchlo prešlo, a zase tma-tma-tma. A vždy som čakala, že kedy bude to svetlo. Že čo mám v ústach. Brilianty. Tak žena, čo tam bývala, dala do toho, jak sa volá, brilianty. Ja som sa tak bála, že to nájdu, že lebo povedali v Košiciach, že u koho nájdu šperky alebo peniaze, môj otec bol chvíľu zodpovedný za celý vagón, tak môjho otca hneď obesia. Ja som sa bála na môjho otca, tak všetky som ich vyhodila von. A tak neviem, či ich voľakto našiel." (smiech)