The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vojtech Budický (* 1931)

• narodený 9. 2. 1931 v Hranovnici (okres Poprad)

• štúdium gymnázia v Kežmarku a v Levoči

• 28. 1. 1949 (počas štúdia a ako mladistvý) zatknutý a odsúdený na 3 roky za velezradu (kvôli údajnej iniciatíve v ilegálnej a protištátnej organizácii

• predčasne prepustený za dobré správanie

• v Košiciach vyučený za zubného technika

• zahájenie povinnej vojenskej služby, oddiel PTP – Děčín / Stříbro

• zhotovovateľ zubov pre komunistických funkcionárov

• zamestnaný ako zubný technik v Poprade

• kvôli (prirodzenej) absencii zlata na sklade zatknutý za sabotáž – odpadnutie pri zatýkaní (maródovanie 1 rok)

• návrat do práce a obvinený zo zlého vedenia zlata – „vyštvaný“ zo zamestnania

• cca 10-ročné pôsobenie v Chemosvite - šofér

• zubný technik vo Svite, následne v Poprade

• nervové zrútenie, podanie výpovede a nástup do Svitu ako robotník (pôsobenie až do dôchodku – cca od r. 1984/1985 do r. 1997)

• so svojou manželkou dnes žije v Poprade

Deň „D“

Vojtech Budický sa narodil dňa 9. februára 1931 v Hranovnici pri Poprade v rodine vyššieho poštového úradníka. Jeho osud významne ovplyvnilo nečakané zatknutie krátko pred dokončením štúdia na gymnáziu v Levoči. Až na súde sa dozvedel, že vraj spáchal velezradu. K zatknutiu došlo dňa 28. januára 1949 v byte, ktorý prechodne obýval ešte ako maloletý so svojimi spolužiakmi. Pri zatýkaní, ako aj pri jeho prvom zoznámení sa s väzenským prostredím bol ešte presvedčený, že ide o nedorozumenie a že bude čoskoro prepustený na slobodu.

Košická väznica a krížový výsluch

Po úvodnom, násilnejšom výsluchu, bol premiestnený do levočskej väznice, odkiaľ ho dozorcovia zakrátko vyzdvihli s odôvodnením, že sa ide na prechádzku. Išlo o celonočnú cestu eskortným autom, z ktorej si Vojtech pamätá zdĺhavé hučanie auta a nedostatok akýchkoľvek informácií. Na konci cesty spozoroval akési väčšie mesto a až po príchode na vrátnicu sa dozvedel, že je vo väznici v Košiciach. S väzenskou stravou sa zoznámil hneď pri raňajkách, keď v „polozhrdzavenom“ ešuse dostal kus chleba a k tomu akúsi čiernu tekutinu.

Vojtech naďalej netušil, prečo bol zatknutý. Z otázok vyšetrovateľov však dedukoval, že niečo mali vyviesť jeho známi. Podľa Vojtecha u nich niečo také v povojnovom období pripadalo do úvahy, možno šlo napríklad o vykradnutie potravín a pod.  

Prvú noc za mrežami strávil na samotke. Spomína si z nej na drevenú lavičku, okno a príliš veľa ticha, ktoré pôsobilo akosi znepokojujúco. Krížový výsluch, ktorý prišiel na rad v nasledujúci deň, bol už oveľa horší: „Veľkým zážitkom bolo, keď mi povedali ,Vyzuj sa!´ Priviazali ma ku stoličke a šteklili mi podošvy. Viete, čo je to?! Dodnes, keď ma zašteklia podošvy, mám zimomriavky a ježia sa mi vlasy, ktoré nemám. Bolo to hrozné ... Raz jednu nohu, raz druhú, potom obidve, jačal som a kričal, to si neviete predstaviť.“

Keď mu jeden z príslušníkov vyrazil predný zub, Vojtech spadol zo stoličky a zaliala ho krv. Jeho odpovede na otázky však boli aj naďalej negatívne, pretože nevedel, k čomu by sa mal priznať. Trýznivé a bezvýsledné vypočúvanie dospelo ku koncu až úderom do Vojtechovho chrbta, po ktorom odpadol. Keď sa prebudil v bolestiach, ešte netušil, že má poškodenú chrbticu a že problémy s ňou ho budú sprevádzať ďalších päťdesiat rokov.

Život v celách a ponuka od Gustáva Husáka

Po niekoľkých dňoch sa Vojtech prezliekol do väzenských šiat a bol preložený do klasickej väznice. Na celu, ktorú v tom čase obývalo päť spoluväzňov a ktorá bola v porovnaní so samotkou o niečo pohodlnejšia. Vychádzky trvali hodinu denne, ale zakaždým viedli iba na strechu väznice.

Vojtech si taktiež spomína, že okienka medzi celou a chodbou nielenže pripomínali, ale i fungovali ako megafón. Dozorcovia nimi s obľubou, a najmä v noci, rozdávali povely k rôznym nezmyselným cvikom, postojom a polohám: „Tí dozorcovia si z nás robili prču ... Tu sa postav, tam sa postav, obráť sa. ... Keď som spal, musel som vstať, robiť cviky, drepy a pod.“

Mizerná strava a neľahký život postupne viedli aj k vtipkovaniu medzi väzňami. Keď tu však jedného zo spoluväzňov v poslednej chvíli zachraňovali pred obesením sa kravatou, Vojtechovi dochádzali sily: „Jeden spoluväzeň mu to zatiahol a my sme mu to nevedeli uvoľniť. Na posteli už kopal nohami ... A v poslednej chvíli mu to niekto povolil a preberali ho. Pre mňa to bolo hrozné, vopchal som do kúta a odvtedy som mal všelijaké mindráky. To na mňa zapôsobilo strašne.“

Približne po mesiaci a pol prišlo na rad hlavné pojednávanie v Bratislave, ktoré si Vojtech pamätá ako mimoriadne strohé; pozostávajúce najmä z prečítania rozsudkov. Z toho svojho sa dozvedel, že sa dopustil velezrady. Sloboda by mu bola odňatá až na šesť rokov, ale keďže v čase jej údajného spáchania ho od dospelosti delilo niekoľko týždňov, sadzba bola polovičná. Okrem toho mu mala byť rozsudkom skonfiškovaná pätina osobného majetku, ale keďže žiaden nemal – nestalo sa.

Spomedzi ďalších odsúdených poznal iba svojho bývalého spolužiaka a Vojtech sa dodnes nazdáva, že to všetko sa udialo práve kvôli nemu. Po odsúdení sa už nikdy viac nestretli. Pobyt v bratislavskej väznici mu však priniesol stretnutie s Gustávom Husákom, ktorý zhodou náhod obýval hneď vedľajšiu celu. Jeho ponuku stretnúť sa v čase, keď budú obaja na slobode, Vojtech nikdy nevyužil.

Trochu mäkšie mreže

Po odsúdení bol Vojtech umiestnený do trenčianskeho ústavu pre mladistvých, teda do takzvanej polepšovne. Kvôli humánnejším väzenským podmienkam bola pre Vojtecha táto zmena doslova výhrou. A keďže svoj trest si tu odpykával prácou v kuchyni, so stravou to už bolo tiež omnoho lepšie. V kolektíve mladistvých bol Vojtech najstarší a vzhľadom na svoj bolestivý chrbát mal na starosti prípravu zápražiek. Vychádzky tu síce nejestvovali, ale podobali sa im výjazdy s vozíkom do potravín alebo letné brigády na skonfiškovanej zemi tunajšieho veľkostatkára. 

Jedného dňa, ešte pred vypršaním trestu, podal Vojtechovi riaditeľ ústavu ruku so slovami, že sa dobre držal a nech napíše domov, pretože v nasledujúci deň bude prepustený na slobodu. „Stalo sa – odišiel som domov. Doma ma nečakalo nič dobrého, lebo mama bola veľmi chorá ... Nevedel som, čo ďalej – bolo treba pracovať.“ Informáciu o svojej politickej nepohodlnosti Vojtech zakaždým redukoval iba na pobyt v polepšovni. Úplnú verziu svojho príbehu pritom netajil len pred zamestnávateľmi, ale i pred najbližšími, a to až do pádu režimu. „Ja som vždy uvádzal polepšovňu v životopise. Čiže prakticky som aj klamal, aj nie.“

Zlatisté časy „zubára”

Na odporúčanie známeho sa mu podarilo nastúpiť do učňovského pomeru v nemocenskej poisťovni v Košiciach, kde získal prax ako zubný technik. Neskôr bol ako tovariš vo vojenskej nemocnici jediným laborantom, ktorý vedel pracovať so zlatom. Práca ho navyše bavila, pretože - ako dnes vysvetľuje -, vyžíval sa v drobných prácach.

Tieto úspešné začiatky mu však onedlho prerušil povolávací rozkaz na vojenčinu, ktorý ho ako bývalého politického väzňa zaradil do náročného oddielu PTP. „Prišiel som k doktorovi Dolinovi – majorovi ... a keď som mu to ukázal, ja som myslel, že odpadne. Pretože ako politický väzeň som už vtedy vo vojenskej nemocnici nemal čo robiť.“

Vojtech musel takpovediac „opustiť zlato” a presťahovať sa do českého Stříbra, kde ho čakala práca pri výstavbe vojenských kasární. Našťastie, hneď ako ostatní vojaci zistili, že stavebné a výkopové práce mu nijako neprislúchajú, prenechávali mu tie najmenšie lopaty. Po vyzradení jeho remeselných zručností sa tu z neho stal zdravotný pracovník a vyslúžil si príznačnú prezývku „zubár”.

Vyrábal zuby pre komunistických dôstojníkov

Keď sa o tom dozvedel komunistický funkcionár dozerajúci na stavbu budúcich kasární, Vojtech dostal za úlohu zhotoviť zuby pre jeho ženu. Úspešne ich pripravil v neďalekej nemocnici a týmto mu vlastne začala dvojzmenná vojenčina. Okrem účasti na budovaní vojenských kasární vyrábal zuby pre ďalších komunistických dôstojníkov a tým sa vlastne vrátil k svojej profesii. Kvôli zaneprázdnenosti mu však neostával čas ani len na spánok. „Robil som aj práce na stavbe, ale už tie ľahšie práce. ... Tí chlapci mi vždy dali ľahšiu robotu, pretože zo zubného som im potom doniesol, čo potrebovali – sem-tam pálenky. ... Mňa nekontrolovali, mal som permanentku do mesta – vychádzku, ktorú mi vydali ruskí dôstojníci.“

Návrat do Popradu - príjemné aj nepríjemné udalosti

Po skončení vojenčiny sa Vojtech zamestnal v Ústave národného zdravia v Poprade, kde ako jediný vykonával prácu so zlatom. Práve v tomto období sa spoznal aj so svojou manželkou.

Nemilo ho však prekvapilo zistenie, že z väzenia bol prepustený iba na podmienku, kvôli čomu sa musel odteraz, potajme, každý druhý deň hlásiť na ŠtB. Vojtech vysvetľuje, že prepustený bol za dobré správanie, ale keďže v prepúšťacej správe bola iba zmienka o prepustení na slobodu, komunisti si mohli jeho okolnosti tendenčne prispôsobiť.

Keď jeden z príslušníkov Štátnej bezpečnosti vyžadoval prípravu zubov z 22-karátového zlata do nasledujúceho dňa, Vojtech sa dostal do krízovej situácie. Požiadavke totiž nemohol vyhovieť kvôli momentálnej absencii zlata na sklade. Keď oponoval, bol zatknutý a obvinený zo sabotáže. „Prišli do ústavu národného zdravia, do laboratória – keď som videl tých ľudí, odpadol som. Skolaboval som.“

Jeho psychický stav si nakoniec vyžiadal až jednoročnú liečbu na neurológii. Keď sa vrátil do zamestnania, čakala tu naňho nielen práca so zlatom, ale i mnohé nastražené pasce či opakované štátne kontroly. Nasledujúcu dekádu svojho života sa preto rozhodol venovať práci šoféra v Chemosvite. Vojtech dnes vysvetľuje, že so svojou znalosťou cudzích jazykov, dobrými spôsobmi a vkusom pre obliekanie sa z neho stal zároveň aj nákupca a tlmočník, ktorý dlhé roky cestoval s delegáciou.

Po havárii, ktorú prežil bez jediného škrabanca a ktorá bola zavinená druhou stranou, prišiel o služobné auto; o vzácnu Tatru 603. Chvíľu tu potom ešte pôsobil ako mechanik, ale na žiadosť tunajšieho primára nemocnice sa znovu vrátil k „zubarine“. Svit zakrátko vymenil za niekdajšiu prácu v Poprade, kde sa mu dostalo vyznamenania a kde svoje skúsenosti odovzdával ďalším zamestnancom.

Keďže nemal na výber, v rámci hlásenia sa na ŠtB musel zároveň odovzdávať informácie o evidencii zlata. V otázke jeho pôvodu však zakaždým hovoril len o šperkoch, nie o vzácnejších – 22-karátových zuboch, čím vychádzal v ústrety svojmu zamestnávateľovi.

Neskoršie vedenie ústavu ale postupne manipulovalo aj s evidenciou o množstve zlata, čo už bolo pre Vojtecha neakceptovateľné. Scenár, ktorý nasledoval, nápadne pripomínal minulosť. Začal príchodom štátnej kontroly a pokračoval naliehavou požiadavkou vyhotoviť neštandardné zuby pre ruského dôstojníka. S podozrením, že ide o pascu, Vojtech argumentoval, že je to požiadavka na kontraindikovanú prácu a zuby by mali po nasadení životnosť asi dva týždne. Po naliehaní objednávateľa nakoniec požiadavke vyhovel s upozornením na jej nedostatky a dôsledky. „Ja som to spravil a on mi dal úplatok päťsto korún. Päťsto korún, to bol môj plat! On mi to podhodil – ja som to okamžite zaniesol riaditeľovi. Prišiel som tam: riaditeľa – nebolo, zástupcu – nebolo, pokladníka – nebolo. Na ústave nebolo človeka, tak som to dal do hlavnej pokladne a za to som dostal pokarhanie ... Oni ma chceli nachytať na to, že si to nechám, ale sa tak nestalo.“

Keď sa k pokarhaniu nakoniec pridal aj (bezvýsledný) drobnohľad zo strany štátnej kontroly, Vojtech sa znovu nervovo zrútil, ale veľkou oporou mu bola manželka. Dospel pritom k presvedčeniu, že túto prácu bude lepšie opustiť.

V nasledujúcom období, t.j. od polovice osemdesiatych rokov, vykonával prácu robotníka vo Svite. V jeho bývalom pracovisku to bola jediná dostupná pozícia, ktorú zastával až do svojho dôchodku v roku 1997. V nasledujúcom roku, keď ho problém s poškodenou chrbticou posadil na invalidný vozík, podstúpil mimoriadne úspešnú operáciu, ktorá ho postavila na nohy a ktorá ho teší dodnes.

Vojtechova súčasnosť a odkaz

So svojou manželkou dnes žije v Poprade a hoci sú jeho spomienky mimoriadne ťaživé a rozrušujú ho, pre Post Bellum SK je ochotný sa k ním aspoň na niekoľko hodín vrátiť. Počas pátrania po potenciálne jestvujúcich oficiálnych okolnostiach jeho údajnej velezrady, je nápomocný archív Ústavu pamäti národa.

Podľa vyšetrovacích a súdnych záznamov sa mal uvedeného prečinu dopustiť svojou účasťou a aktivitami v ilegálnej a protištátnej organizácii Patriotes (pôvodne zvanej Kampf a založenej niekdajšími členmi Deutsche Jugend), ktorej cieľom bola revolučná obnova Slovenského štátu. Jej aktivity mali byť zamerané na sústreďovanie odcudzených zbraní potrebných k prevratu, na šírenie osvety či oslovovanie potenciálnych členov. Mladistvý Vojtech mal, podobne ako ostatní, do organizácie vstúpiť zložením potrebnej prísahy a onedlho v nej vykonávať funkciu veliteľa v Levoči. Osobne sa mal previniť účasťou na prepade kameňolomu v Spišskom Podhradí, zúčastnením sa členskej schôdze na Čingove, rozmnožením letákov a iniciatívou pre získanie nových členov.

Vychádzajúc zo záznamov Vojtechovej obhajoby: do organizácie vstupoval na nahováranie spolužiaka, bez znalosti jej cieľov a charakteru, bez zloženia prísahy a taktiež – o účele vstupu do kameňolomu nebol vopred oboznámený.

Na všetky tieto informácie, vrátane tých, ktoré majú dokumentovať jeho vlastnú obhajobu, dnes, približne po sedemdesiatich rokoch, Vojtech reaguje s prekvapením a ich scenár odmieta. Uvádza pritom, že po okolnostiach svojho údajného previnenia nikdy nepátral, pretože nič by to nezmenilo na veci ani vtedy, ani dnes.

Nežnú revolúciu uvítal z ideologického hľadiska, ale osobne ju vnímal so zmiešanými pocitmi. Pád režimu mu na jednej strane priniesol zadosťučinenie a pokoj s úradmi, na druhej strane sa však o jeho osudoch dozvedelo okolie. Po všetkých tých rokoch sa o tom dozvedela najmä jeho žena, ktorá mu jeho tajomstvo zazlieva dodnes. Vojtech pritom podčiarkuje, že (ani) jej to nesmel povedať a urobil tak iba to, čo sa od neho žiadalo. Rehabilitovaný bol v plnej výške svojho trestu.

Vo svojom odkaze mladším generáciám Vojtech Budický vyslovil osobné prianie alebo predstavu o prijateľnejšom spoločenskom zriadení, ktoré by priniesla fúzia socializmu s demokraciou. Vyslovuje totiž presvedčenie, že sloboda je dnes veľmi nesprávne pochopená ako prílišná benevolencia, čo so sebou prináša mnohé podvody a zločiny.  

Všeobecnej predstave o ťaživej neslobode minulého režimu pritom oponuje spomienkami na svoje dovolenky v Bulharsku, Rumunsku či Juhoslávii. Vysvetľuje, že finančne boli dostupnejšie, než jeho dnešná chuť „odšoférovať“ cestu do Bratislavy, za svojim synom. Navyše, absolvovať ich mohol aj on, ako bývalý politický väzeň.