Vojtech Budický

„Potom to bolo ostrejšie. Znovu prišli; ,Ruky za chrbát – hore – dole! ´ V kancelárii už boli traja okolo mňa a kládli otázky. Už teraz viem, že to boli krížové otázky. Odpovede boli stále ,Neviem´ – ,Nikde som nebol´, proste negatívne odpovede. To naštvalo pánov, ktorí ma vyšetrovali. Najskôr som dostával za uši ... z jednej a druhej strany, kričal som. Potom došlo k ostrejšiemu výsluchu. Oni sa vymieňali; jedného som už akoby poznával, zrazu prišiel druhý, ktorý bol ostrejší. Veľkým zážitkom bolo, keď mi povedali: ,Vyzuj sa!´ Priviazali ma ku stoličke a šteklili mi podošvy. Viete, čo je to?! Dodnes, keď ma zašteklia podošvy, mám zimomriavky a ježia sa mi vlasy, ktoré nemám. Bolo to hrozné ... raz jednu nohu, raz druhú, potom obidva, jačal som a kričal, to si neviete predstaviť. Dostával som zauchá, nejaké otázky medzi tým ... a potom mi jeden náruživejší vyrazil predný zub. Spadol som do stoličky, zaliala ma krv a obliali ma vodou. Chvíľu bolo tichšie, potom sa vymenili a znovu pokračovali vo vyšetrovaní. Znovu som nič nevidel, nikoho nepoznal. ,Kedy si bol?´ – ,Kde si bol? ´– ,Pištoľ si mal´. Pýtam sa ,pištoľ? ´ ,Ja a pištoľ?! ´ Vedel som akurát, že tie jestvujú vo vojne, ale ja a pištoľ?! Znovu som ich naštval. Nedostali zo mňa ani slovíčko, ale nemal som sa im k čomu priznať. [ ] Keď mi potom podrazili stoličku, spadol som a veľmi som sa udrel. [ ] Zdvihli ma a ... keď ma potom udreli do chrbta, odpadol som. Neviem, ako dlho som tam ležal, strašnú bolesť v chrbte som cítil a potom ma odniesli na celu. Chcel som si ľahnúť a odpočinúť si ... ale na chrbte som ležať nemohol. Tak som ležal na bruchu, ale na bruchu sa dlho nedá ležať, pretože hlavu máte pritom vykrivenú. [ ] Tam som zažil aj to, že sa niekto obesil. Neviem, ako sa dostal ku kravate, lebo nemali sme nič takého, žiadne šnúrky ani nič podobné ... Jeden spoluväzeň mu to zatiahol a my sme mu to nevedeli uvoľniť. Na posteli už kopal nohami [ ] ... a v poslednej chvíli mu to niekto povolil a preberali ho. Pre mňa to bolo hrozné, vopchal som [sa] do kúta a odvtedy som mal všelijaké mindráky. To na mňa zapôsobilo veľmi strašne.“

„Komunizmus nikdy nebol, bol iba socializmus. A ak by sa zmiešal socializmus s demokraciou ... bolo by to ideálne. Dnešné zriadenie nie je celkom prijateľné – tá sloboda je zle chápaná. Mládež to nechápe tým spôsobom, akým by mala. Kvôli prílišnej benevolencii máme zločiny, podvody a tak ďalej ... (Štefan Haško: „Takže; zatiaľ čo predošlé obdobie chápete ako prílišnú neslobodu, tak dnešná doba je až tou prílišnou slobodou?“) „Nesloboda, prosím Vás; ja som chodil do Bulharska, do Rumunska, do Juhoslávie. Ja som mohol ísť, kde som chcel. Musel som o tom podať informácie, ale to nebolelo. Za ten plat, ktorý som mal, som mohol ísť. Teraz; teraz nemôžem ísť takmer ani do Bratislavy. [ ] Ak idem autom za synom ku Bratislave, stojí ma to takmer sto eur, no a to je peniaz. Vtedy, za tie peniaze som cestoval kade-tade. Dovolenku sme absolvovali za jeden a pol výplaty – mojej a pol manželkinej – boli sme tri týždne von a ešte nám zvýšilo. (Štefan Haško: „A vy ste nemali problém vycestovať kvôli Vášmu väzneniu?“) „Jedine v tom bol problém, že keď som sa vrátil, tak som musel nahlásiť ... s kým som bol, čo som rozprával, kto chcel o mne čo vedieť. No, pochopiteľne; čo som odpovedal? Nič som nerozprával, nič som nevedel, hovoril som bežné veci a tak ďalej. Lebo som nič takého nikdy nerobil, ani nemienim robiť nič politického. Až na to, že teraz som politický väzeň.“