The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., Mgr. Agnesa Búřilová (* 1943)

• Agnesa Buřilivá rodená Wlachovská sa narodila v roku 1943 v Rožňave.

• Otec bol banský inžinier.

• Mama domáca pani.

• Mala dvoch starších a jedného mladšieho brata.

• Absolvovala SVŠ v Bratislave.

• Nezobrali na vysokú školu.

• Rok pracovala na vodohospodárskych stavbách.

• Prijali na Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave.

• Korčulovať začala ako deväťročná v roku 1952 pod vedením Hildy Múdrej.

• Profesionálne pretekala až na vysokej škole, keď začala jazdiť v kategórii športových dvojíc s Petrom Bartosiewiczom.

• Športová dvojica Wlachovská - Bartosiewicz zo Slovana Bratislava získala tri tituly majstrov ČSSR v rokoch 1964, 1965 a 1966, dvakrát štartovali na majstrovstvách sveta v Dortmunde (1964) aj v Davose (1966) a skončili na desiatej priečke. Štyrikrát na majstrovstvách Európy, kde sa najlepšie umiestnili na siedmom mieste v Budapešti (1963). Na olympiáde v Innsbrucku v roku 1964 získali 9.miesto.

• V roku 1966 sa Agnesa vydala za Vladimíra Búřila.

• O rok neskôr ukončila športovú kariéru a zamestnala v banských projektoch.

• Narodili sa jej dve deti.

• Po vyštudovaní trénerstva na FTVŠ sa stala profesionálnou trénerkou v Slovane Bratislava.

• V rokoch 1975 – 1988 pôsobila ako trénerka Strediska vrcholového športu v Bratislave.

• Najúspešnejším zverencom jej trénerskej kariéry sa však stal Jozef Sabovčík, ktorý bol bronzový na Zimných olympijských hrách v roku 1984 v Sarajeve a dvojnásobný majstra Európy.

• Trénerskej práci sa pamätníčka venovala dlho aj v dôchodkovom veku.

• Jednak v Sabovčíkovej krasokorčuliarskej akadémii Jumping Joe a jednak v Slovane Bratislava.

• Po zriadení Strediska vrcholového športu trénovala deti s Hlidou Múdrou, a Vojkovičovou.

• V roku 1988 pôsobila päť rokov v Grécku.

• Po návrate sa stala na pár rokov metodičkou Slovenského zväzu krasokorčuľovania.

• Neskôr trénovala dospelých až do pandémie Covidu 19 v roku 2020.

• Slovenský olympijský výbor ocenil športové aj olympijské zásluhy Agnesy Búřilovej v roku 2003 udelením Bronzových kruhov SOV.

• V roku 2023 sa dostala do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu.

Bývalá krasokorčuliarka Agnesa Búřilová, rodená Wlachovská reprezentovala Československo v krasokorčulovaní na všetkých vrcholových podujatiach. V slovenskej olympijskej histórii má pozoruhodný primát. Sama súťažila na zimných olympijských hrách v krasokorčuľovaní v kategórii športových dvojíc. Potom na nich trénersky viedla bronzového medailistu Jozefa Sabovčíka a napokon na ZOH súťažil v ľadovom hokeji aj jej syn. V roku 2023 sa dostala do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu.   

Otec vynálezca

Agnesa Búřilová sa narodila 4. januára 1943 v Rožňave s dievčenským menom Wlachovská. Otec Karol Wlachovský (1909) bol banský inžinier. Narodil v Železníku a mal dvoch bratov. Pochádzal z chudobnej rodiny, ale dobre sa učil. Mestská rada ho poslala študovať do Nice vo Francúzsku, kde aj zmaturoval. Ďalšie štúdium baníctva absolvoval v Příbrami. Keďže Karol mal problém s pľúcami, bol oslobodený od narukovania do Druhej svetovej vojny. Pracoval v Rudných baniach. Keď Nemci zháňali banské stroje, Karol ich poskrýval v šachtách, ktoré poznal len on a tak ich zachránil. Celá rodina počas vojny odišla do českého Hámru u Mostu oblasť Sudety. Tam do rodiny pribudol najmladší brat. Na Slovensko sa Wlachovskí vrátili v roku 1944. Karol pracoval na banských projektoch v Bratislave, na Ministerstve hospodárstva v Prahe, projektoval pražské metro a pracoval aj na predprojekcii bratislavského metra. Dostal aj ďalšiu pracovnú ponuku do Prahy, ale mama Šarlota sa odmietla presťahovať. 

Karol ako banský inžinier tiež prišiel s myšlienkou podzemného splyňovania lignitu (najmladšie hnedé uhlie). Na výskum inovatívnej metódy dostal aj štátne financie a v Lakšárskej vsi urobil pokusný vrt. Zaliala ho však voda a výskum nemohol dokončiť v termíne, a preto prišiel o financie. Neskôr sa mu metódu splyňovanie lignitu podarilo odskúšať, hoci na to použil vlastné financie. Dodnes jeho techniku využívajú Maďari a Francúzi, ale Slováci to neprebrali. Za objav dostal ocenenie Radu práce.  

Mama Šarlota (1916) bola domáca pani. Ako mladá absolvovala rodinnú školu v Brne. Bola zameraná na domáce práce a jazyky, učila sa nemecky a  francúzsky. Po skončení školy si založila firmu na rukavičky. Keď sa vydala, manžel nechcel, aby pracovala. Starala sa preto o výchovu a domácnosť. Narodili sa jej štyri deti. Najstarší Karol (1941), Agnesa (1943), Juraj (1945) bol hokejistom a zahynul pri autohavárii, najmladší bol Ján (1957) vyštudovaný geológ. Mama mala mladšiu sestru Timeu, ktorá bola operná speváčka v Budapešti. 

Starí rodičia z maminej strany mali obrovskú záhradu a dom v Rožňave, ktoré kúpili od talianskeho sochára. Pamätníčka tam strávila veľkú časť detstva. Stará mama Šarlota Šterman bola domáca pani a veľký generál. Najímala sa ľudí, aby stihla vo veľkých záhradách dopestovať, čo chcela. Po komunistickom prevrate im postupne začali odkrajovať zo záhrady až z nej takmer nič nezostalo, len dom. Keď stará mama ochorela, pamätníčkina mama ju zobrala k sebe do Bratislavy a predali, čo ostalo.   

Starý otec bol profesor geológie. Pochádzal z chudobnej rodiny, a preto študoval v seminári. Vysvätiť sa ale nedal. Prihlásil sa na štúdium geológie v Budapešti. 

Starých rodičov z otcovej strany pamätníčka nepoznala. Stará mama Mária zomrela mladá a zanechala po sebe troch synov. Starý otec sa druhý raz oženil s jej sestrou a narodila sa mu dcéra. 

Pamätníčka so bratmi boli prirodzene multilingvistickí. Stará mama Šarlota hovorila s nimi maďarsky. V škole sa naučili nemecky. Stará mama a mama hovorili pred deťmi francúzsky, aby im nerozumeli. Potom sa jeden z bratov začal učiť francúzsky a už nemohli pred deťmi preberať tajné veci.

Legendárna trénerka Hilda Múdra 

Pamätníčka začala chodiť do prvej triedy v Rožňave, do ďalších tried nastúpila už v Bratislave. Rodina sa totiž presťahovala do hlavného mesta na Mierovú kolóniu. Práve tu sa malá Agnesa zoznámila s legendárnou trénerkou Hildou Múdrou. Bývali v jednom dome na Leteckej ulici. Raz pani Hilda zobrala malú Agnesu na korčuliarsku exhibíciu a keď sa to skončilo, opýtala sa jej, či sa jej to páčilo. Deväťročné dievčatko bolo nadšená. Hneď na druhý deň, ju preto zobrala so sebou na štadión, kde jej prvý raz obula korčule. Písal sa rok 1952 a pamätníčka začala odvtedy trénovať. Dodržiavať krasokorčuliarsky režim bolo ale náročné. O 6.00 hod už stála Agnesa na ľade, o 8.00 bola v škole. Po vyučovaní bežala domov na obed, urobila úlohy a znova na ľad. Zároveň navštevovala základnú školu na Kvačalovej ulici, neskôr Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, kde nikoho nezaujímalo, čo robí vo voľnom čase.

Na čele krasokorčuliarskeho klub CHZJD Slovan stál v tej dobe inžinier Skála, ktorý robil z členmi klubu exhibície na prírodnom ľade napr. Štrkovci, aby si klub zarobil. Nacvičili napríklad Kráľovnú bábik. Bol to zároveň tréning na súťaže pred publikom. 

Po skončení strednej školy nastal problém. Agnesa totiž nemala dobrý kádrový profil. Hoci bola členkou Slovenské zväzu mládeže, nebola aktívna. Venovala sa naplno korčulovaniu.   

„Nedostala som odporučenie prihlásiť sa na vysokú školu. Vraj pochádzame zo šľachtickej poľskej rodina a ďalšie veci. Otec povedal, že ma nechá doma a skúsim to o rok. Zatiaľ sa o to viac budem venovať korčuľovaniu. Lenže závisť je veľká vec. Môj telocvikár mi potvrdil električenku aj keď som už nebola v škole. Jedného dňa prišiel ku nám revízor a povedal mojej mame, že mám električenku. Mama oponovala, že mi platí mesačenku. Tak ma zavolali, ja som to potvrdila a zaplatili sme pokutu. Môj telocvikár išiel na dopravný podnik, aby zistiť, čo sa stalo. Prišiel tam anonym, že neoprávnene používam električenku. V liste boli čechizmy a bol napísaný zeleným atramentom. Tak sme vedeli, že to bolo z ľadu, lebo som mala viacej času na trénovanie. Potom prišiel anonym aj otcovi, že drží doma tzv. darmožráča, lebo nepracujem. Tiež ten istý zdroj. Tak som začala robiť kresličku vo vodohospodárskych stavbách. Po roku som už nebola študentka, ale pracujúci človek, tak ma prijali,“ opisuje pamätníčka, ktorá nakoniec vyštudovala Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave. Starší brat mal dva roky problém dostať sa na vysokú školu. Nakoniec si dal iný odbor, aby ho zobrali a potom prestúpil. Odvolať sa proti klamstvám bolo v tej dobe zbytočné, uvádza Agnes. 

Profesionálka 

V dobe keď jazdila Agnesa Wlachovská sólo sa počas dvoch voľných jázd hodnotila technika a povinné cviky. O umeleckú stránku sa ešte nikto nezaujímal. Aj ľudí bolo na štadiónoch viac. Vtedy sa dali športové podujatia počúvať len komentované z rádia, alebo zažiť naživo. 

Až keď začala Agnesa jazdiť v kategórii športových dvojíc spolu s Petrom Bartosiewiczom, bola zaradená k profesionálnym krasokorčuliarov. Dvojicu dalo dokopy spoločné číslo na exhibičnom vystúpení a tréneri v nich zrazu zbadali potenciál. Výhodou bolo, že mali rovnakú techniku aj trénera. Najväčší problém predstavovali zdvíhané prvky. Nový pár začal reprezentovať, keď boli mladí korčuliari na vysokej škole. Peter študoval architektúru, Agnes stavebnú školu. Každý mal iný rozvrh. Takže jediný spoločný čas na tréning bol v noci. Športové dvojice vtedy nemali povinné prvky, ale jazdili dve voľné jazdy. Z nich sa potom vypočítala priemerná známka. Neskôr pribudli krátke programy s prikázanými prvkami a voľná jazda. Hudbu si väčšinou vybrali pretekári po konzultácii s trénerom Landlom, ktorý bol v normálnom živote právnik. 

Športová dvojica Wlachovská – Bartosiewicz zo Slovana Bratislava získala tri tituly majstrov ČSSR v rokoch 1964, 1965 a 1966. Okrem toho dvakrát štartovali na majstrovstvách sveta v Dortmunde (1964) aj v Davose (1966) a skončili na desiatej priečke. Štyrikrát na majstrovstvách Európy, kde sa najlepšie umiestnili na siedmom mieste v Budapešti (1963). „ V Maďarsku sa jazdilo na otvorenom štadióne a snežilo. Mali sme sa sebe červené šaty, takže nás bolo ma dobre vidieť. Predviedli sme dve dobré jazdy, lebo z exibícii sme boli zvyknutý na vonkajšie plochy, “ približuje profesionálna športovkyňa.  

Nezabudnuteľní „Zipsári” 

Pár Wlachovská – Bartosiewicz reprezentovala ČSSR aj na olympiáde v Innsbrucku v roku 1964, kde získali s partnerom 9. miesto. „Olympiáda je jeden úžasné preteky, pretože je tam veľmi veľa ľudí. V jedálni, kde sa každý stretáva ich môžete spoznať. Okrem toho, olympiáda v Innsbrucku mi utkvela v pamäti navždy. Bola tam len jedna. Petrovi sa počas nej pokazil zips a začal sa postupne vyzliekať. Išli sme na zdvíhačku, kde on išiel prvý a ja druhá. Držala som sa ho za rameno. Mala tam byť hviezda hore a tam mal práve ten zips. Pred zdvihom mu hovorím: ‚Peťo!, on ma zdvihol a zložil, gate sa ti páru.’ Potom už človek jazdil ako motor. Normálne stereotyp. Išli ste a tým, že ste boli sústredený na nohavice, ani ste nestihli mať trému. Vďaka tomu sme sa stali veľmi populárni. Dokonca aj rozhodcovia nám hovorili, že sme veľmi dobre jazdili a nebyť toho zipsu, tak by sme skončili oveľa lepšie. Lenže každý pozeral len na Peťov zips a čakal či ostane oblečený alebo sa vyzlečie. Kdekoľvek sme sa potom po pretekoch objavili, všetci sa potešili, že idú “zipsári”. Nalievali nám zadarmo a dávali rôzne darčeky, “ smeje sa bývalá olympijská reprezentantka.  

Športová dvojica Wlachovská – Bartosiewicz  na Majstrovstvách Slovenska v Bratislave v trištvrte jazdy, keď sa Agnese zatočila hlava a stratila orientáciu. Nakoniec skončili na 12. mieste. Po vyšetreniach sa zistilo, že jej niečo chýba v tele. Na Majstrovstvách ČSSR v tom istom roku vybrali a cestovali na majstrovstvá sveta do Švajčiarskeho Davosu. „ Mesto bolo položené vo vyššej nadmorskej výške. Tak sme si tam zobrali so sebou kyslíkovú bombu. Doteraz neviem ako sa nám ju tam podarilo prepašovať. Pred finálovou jazdou ku nám prišli Rusi a chceli si požičať pre partnerku kyslík. Nakoniec to aj vyhrali,” priznáva bývalá krasokorčuliarka. 

V roku 1966 sa Agnesa vydala za Vladimíra Búřila pôvodom z Moravy a chcela s korčulovaním skončiť. V máji toho istého roku pri tréningu Petrovi spadla pri zdvíhačke na ľad a bola v bezvedomí. Ihneď ju zobrali do nemocnice a zistili jej otras mozgu. Pamätníčka opisuje ako veľmi jej opuchla hlava. Kvôli úrazu musela prerušiť na rok školu. Mala tesne pred štátnicami a so svojou diagnózou by to nezvládla. Peter chcel však jazdiť ďalej. Dohodli sa preto, že po Pražskej korčuli si Peter nájde novú športovú partnerku. 

Trénerka Jumping Joa

Absolventka Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave /1967/ sa po skončení aktívnej kariéry zamestnala v banských projektoch. Inváziu Vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zažívala ďaleko od domova. Bola totiž na výlete na Kryme. „ Ako partia skončených študentov sme išli na zájazd na Krym. Už vo vlaku, keď sme išli, sme sa divili, že na hraniciach boli tanky. Vtedy k tomu ale u nás nič nebolo. Ani v rádiu. Tak sme odcestovali na Krym. Tam sme sa dozvedeli, že sa u nás niečo deje, ale nevedeli sme čo konkrétne. Išli sme si potajomky kúpiť rádio a tam sme sa dozvedeli všetko. Na jedno nezabudnem doteraz. Boli sme na jednom veľkom námestí. Chlapci chceli vyskúšať Bieleho medveďa čiže šampanské s vodkou alebo také niečo. My dievčatá sme stáli ďalej od nich. Zrazu miestny zistili, že sa nerozprávame rusky. Začali sa okolo nás zhromažďovať a zhromažďovať. My sme boli úplne uzavreté a  oni nám tam začali prednášať o Leninových spisoch, že sme chamtiví a že ich vojaci musia ísť ku nám bojovať. Začali sme sa báť. Našťastie prišli naši chlapci a vyslobodili nás. Lenže sme nemohli odísť domov. V Gurzufe bol liečebný ústav našich letcov alebo vojakov. Spojili sme sa s nimi a oni telefonovali našim, že sme v poriadku, ale prídeme neskôr,” opisuje pamätníčka.  

Úspešná športovkyňa sa po skončení kariéry, krátkej pauze na materskú dovolenku a vyštudovaní FTVŠ, stala najskôr externou a v roku 1972 aj profesionálnou trénerkou v Slovane Bratislava. V rokoch 1975 – 1988 pôsobila ako trénerka Strediska vrcholového športu v Bratislave. V tom čase medzi jej zverencov patrili Kostková – Komár, Kovářová – Komár, T.Michalková a ďalší. 

Najúspešnejším zverencom jej trénerskej kariéry sa však stal Jozef Sabovčík, ktorý bol bronzový na Zimných olympijských hrách v roku 1984 v Sarajeve a dvojnásobný majstra Európy. „Bolo to najviac roboty a nervov. Zavolali ma na stredisko a dali mi to príkazom, že mám trénovať Sabovčíka. Mala som pôvodne trénovať dvojice. Bolo mi to nepríjemné voči staršej trénerke Lojkovičovej. Jozefovi som sa zdala veľmi mladá. Začiatky boli všelijaké. Moje zadania bolo vylepšiť jeho korčuľovanie, ale on chcel len skákať. Chytila som najlepšie obdobie, išiel akurát do puberty. Časom sme si zvykli a boli sme kamaráti,” vysvetľuje Agnesa. Mladí Bratislavčan, ktorého mama bola primabalerína a otec choreograf,  mal naozaj talent a obrovské predispozície. Potvrdil to aj výskum svalovej vybavenosti. Mal mimoriadne odrazové schopnosti. Pamätníčka spomína, že sa ľahko učil a čo sa raz naučil, to už opakoval. Jednou jeho nevýhodou bola malá pľúcnu kapacitu. Krátky program bol pre neho ideálny. Dlhšie trvajúca voľná jazda mu dala zabrať. 

„Pred olympiádou v Sarajeve začal mať problém s kolenom na dopadovej nohe. Nevedeli mu s tým pomôcť. Mesiac pred olympiádou bola schôdza pripravenosť športovcov, ktorí by sa mohli umiestniť do 6. miesta. Povedala som, že zdravotné starostlivosť u nás zlyhala a na olympiádu nejdeme. Zástupca predsedu OH Hymel za mnou prišiel a povedal, že vybaví, čo chceme. Jedine doktora Mračna. Ten ho dal dokopy,” spomína Agnesa.  

Deň pred odchodom mal Jozef zase plné koleno. Mračno mu to vytiahol a povedal, že do pretekov žiadne rotácie. Prvý tréning pamätníčkin zverenec len korčuľoval, druhý tréning to isté. Začalo sa hovoriť, že ČSSR má nové tréningové metódy, rodáčka z Rožňavy z toho tlaku skoro ošedivela. V roku 1985 skočil Jozef Sabovčík ako prvý na svete štvoritý skok na Majstrovstvách  Európe v Göteborgu a získal titul. O rok neskôr v Kodani ho obhájil. Problém s kolenom sa však zhoršoval a keďže nechcel podstupovať ďalšiu operáciu v roku 1986 ukončil kariéru.

Trénerskej práci sa pamätníčka venovala dlho aj v dôchodkovom veku. Jednak v Sabovčíkovej krasokorčuliarskej akadémii Jumping Joe a jednak v Slovane Bratislava. Po zriadení Strediska vrcholového športu trénovala deti s Hlidou Múdrou, a Vojkovičovou. V roku 1988 Gréci poslali požiadavku na Československý krasokorčuliarsky zväz na trénera. Známa trénerka Sabovčíka sa prihlásila a pôsobila päť rokov v Grécku. Po návrate sa stala na pár rokov metodičkou Slovenského zväzu krasokorčuľovania. Neskôr trénovala dospelých až do pandémie Covidu 19 v roku 2020. Slovenský olympijský výbor ocenil športové aj olympijské zásluhy Agnesy Búřilovej v roku 2003 udelením Bronzových kruhov SOV. V roku 2023 sa dostala tiež do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Trénerskú kariéru ukončila, keď mala 77 rokov. Má dve deti a štyri vnúčatá. 

MOTTO Agnesy Búřilovej : Nikdy nič nevzdávaj, neboj sa všetko sa podarí!