"Nedostala som doporučenie od uličného výboru prihlásiť sa na vysokú školu, lebo vraj pochádzame zo šľachtickej poľskej rodina a ďalšie veci. Aj môj starší brat aj ja. Otec povedal, že ma nechá doma a skúsim to o rok. O to viac vraj budem mať času venovať sa korčuľovaniu. Lenže závisť je veľká vec. Môj telocvikár mi potvrdil električenku, aj keď som už nebola v škole. Jedného dňa prišiel ku nám revízor a povedal mojej mame, že mám električenku. Mama oponovala, že mi platí mesačenku. Tak ma zavolali a ja som to potvrdila. Zaplatili sme pokutu. Môj telocvikár išiel na dopravný podnik, aby zistiť, čo sa stalo. Prišiel tam anonym, že neoprávnene používam električenku. V liste boli čechizmy a bol napísaný zeleným atramentom. Vedeli sme, že to bolo z ľadu. Mala som totiž viacej času a mohla som trénovať. Potom prišiel anonym aj otcovi, že drží doma tzv. darmožráča, lebo nepracujem. Tiež ten istý zdroj. Tak som začala robiť kresličku vo vodohospodárskych stavbách. Tam bol pán inžinier, veľmi zlatý človek a ten ma prehovoril, aby som išla študovať stavbárinu. Pôvodne som chcela študovať telocvik a francúzštinu. On ma nahovoril, že so stavbárinou sa vždy uživým. Po roku som už nebola študentka, ale pracujúci človek, tak ma prijali."
"Olympiáda je jeden úžasný pretek, pretože je tam veľmi veľa ľudí. V jedálni, kde sa každý stretáva, ich môžete spoznať. Okrem toho, my sme v Innsbrucku počas voľnej jazdy mali nepríjemnosť. Petrovi sa počas jazdy pokazil zips a začal sa postupne vyzliekať. Takže sme sa stali veľmi populárni. Dokonca aj rozhodcovia nám hovorili, že sme veľmi dobre jazdili a nebyť toho zipsu, tak by sme oveľa lepšie skončili. Lebo každý sa potom pozeral len na zips, či ostane oblečený alebo sa vyzlečie. Na tie preteky mám veľmi pekné spomienky. Kdekoľvek sme sa objavili tak sa všetci potešili, že idú “zipsári” a naliali nám zadarmo a tam darček a tam darček. Na olympiáde neboli už dve voľné jazdy, bola len jedna. Ja viem, že sme išli na takú zdvíhačku, kde on išiel prvý a ja druhá a držala som sa ho za rameno. Mala tam byť hviezda hore a on tam práve mal ten zips. Pred zdvihom mu hovorím: ‚Peťo!, on ma zdvihol a zložil, gate sa ti páru.’ Potom už človek jazdil ako motor. Normálny stereotyp. Išli ste a tým, že ste boli sústredený na nohavice. Ani ste nestihli mať trému. Všetko to opadlo."
„ My sme práve vtedy boli v Rusku. Konkrétne v auguste 1968. Išli sme s CKM alebo také niečo. Ako partia skončených študentov sme išli na zájazd na Krym. Už vo vlaku, keď sme išli, sme sa divili, že na hraniciach boli tanky a všetko možné nazhromaždené. Vtedy k tomu ale u nás nič nebolo. Ani v rádiu. Tak sme odcestovali na Krym. Boli sme tam celý čas. Chodili po izbách a normálne nám zapínali rádiá. Stalcija dlžnaja rabotať. My sme nevedeli konkrétne, čo sa stalo. Išli sme si potajomky kúpiť rádio a tam sme sa dozvedeli všetko. Jasné, že sme žili normálne, čo sme mali iné robiť. Na jedno nezabudnem doteraz. Boli sme na jednom veľkom námestí. Chlapci chceli vyskúšať Bieleho medveďa čiže šampanské s vodkou alebo také niečo. My dievčatá sme stáli ďalej od nich. Zrazu miestny zistili, že sa nerozprávame rusky. Začali sa okolo nás zhromažďovať a zhromažďovať. My sme boli úplne uzavreté a oni nám tam začali prednášať o Leninových spisoch, že sme chamtiví a že ich vojaci musia ísť ku nám bojovať …. My sme sa už začali báť. Potom našťastie prišli naši chlapci a nás vyslobodili. Lenže sme sa odtiaľ nemohli dostať domov. V Gurzufe bol liečebný ústav našich letcov aebo vojakov. S tými sme sa spojili a oni telefonovali našim, že sme v poriadku, ale prídeme neskôr. Našťastie, vždy keď sa nás pýtali na previerkach, čo sme robili v 1968, tak to bolo pre nás jednoduché. Hovorili sme, že sme boli v Rusku a teda sme nemohli nijako konať.”
Agnesa Buřilivá rodená Wlachovská sa narodila v roku 1943 v Rožňave. Otec bol banský inžinier a mama domáca pani. Mala dvoch starších a jedného mladšieho brata. Absolvovala SVŠ v Bratislave. Nemala dobrý kadrový profil tak ju nezobrali na vysokú školu. Rok pracovala na vodohospodárskych stavbách. Potom ju prijali na Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave. Korčulovať začala ako deväťročná v roku 1952 pod vedením Hildy Múdrej. Vstúpila do krasokorčuliarskeho klub CHZJD Slovan. Profesionálne pretekala až na vysokej škole, keď začala jazdiť v kategórii športových dvojíc s Petrom Bartosiewiczom. Športová dvojica Wlachovská - Bartosiewicz zo Slovana Bratislava získala tri tituly majstrov ČSSR v rokoch 1964, 1965 a 1966, dvakrát štartovali na majstrovstvách sveta v Dortmunde (1964) aj v Davose (1966) a skončili na desiatej priečke. Štyrikrát na majstrovstvách Európy, kde sa najlepšie umiestnili na siedmom mieste v Budapešti (1963). Na olympiáde v Innsbrucku v roku 1964 získali 9.miesto.
V roku 1966 sa Agnesa vydala za Vladimíra Búřila. O rok neskôr ukončila športovú kariéru a zamestnala v banských projektoch. Narodili sa jej dve deti. Bývalá športovkyňa sa najskôr stala externou trénerkou. Po vyštudovaní trénerstva na FTVŠ aj profesionálnou trénerkou v Slovane Bratislava. V rokoch 1975 – 1988 pôsobila ako trénerka Strediska vrcholového športu v Bratislave. V tom čase medzi jej zverencov patrili Kostková – Komár, Kovářová – Komár, T.Michalková a ďalší. Najúspešnejším zverencom jej trénerskej kariéry sa však stal Jozef Sabovčík, ktorý bol bronzový na Zimných olympijských hrách v roku 1984 v Sarajeve a dvojnásobný majstra Európy. Po problémoch s kolenom v roku 1986 ukončil kariéru.Trénerskej práci sa pamätníčka venovala dlho aj v dôchodkovom veku. Jednak v Sabovčíkovej krasokorčuliarskej akadémii Jumping Joe a jednak v Slovane Bratislava. Po zriadení Strediska vrcholového športu trénovala deti s Hlidou Múdrou, a Vojkovičovou. V roku 1988 pôsobila päť rokov v Grécku. Po návrate sa stala na pár rokov metodičkou Slovenského zväzu krasokorčuľovania. Neskôr trénovala dospelých až do pandémie Covidu 19 v roku 2020. Slovenský olympijský výbor ocenil športové aj olympijské zásluhy Agnesy Búřilovej v roku 2003 udelením Bronzových kruhov SOV. V roku 2023 sa dostala tiež do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu.
