Ján Čapkovič

„Ani ani, nejak veľmi nie. Áno, bolo to také, že nadávali sme, to je jasné! Že okupanti. V šesťdesiatom deviatom sme boli, myslím, že v Argentíne a boli tam Maďari, Entéka Budapešť, na tom turnaji, tak vtedy to boli fašisti okupanti na ihrisku. Nemali sme ich radi. Ale že ten proces toho, v tíme… že či sa otvorenejšie niečo nekritizovalo? (dokumentarista) Nie. Vo vedení alebo také sa nedialo? (dokumentarista) Nie, to sme nemali k tomu. My sme sa venovali športu a škole. Ani, bolo tak, že keď sme trénovali a začali padať strely, guľky, nábojnice teda na ihrisko, vtedy sme mastili pekne z ihriska dole. To bolo toho dvadsiateho prvého augusta? (dokumentarista) Áno, to bolo, neviem, či to bolo prvého alebo druhého augusta, dvadsiateho druhého augusta, neviem, možno ešte neskôr. A keď boli tie nepokoje v Bratislave, čo ľudia chodili tam. Ja som, ja som však tiež chodil. Ešte som býval v Petržalke. Stalo sa mi, že ma so samopalmi nepustili cez most domov, som nemohol ísť cez most do Petržalky domov. Mali sme to také. Čo sa dá robiť, keď nás obsadili. A možno si spomínate aj na tú noc keď prišli, z toho dvadsiateho na dvadsiateho prvého augusta. (dokumentarista) To si veľmi dobre spomínam. Lebo otec, však on bol taký, už o štvrtej ráno hore. Hovorí: 'Chlapci, vstávajte, vojna!' Na Orošvárskej, teda Rusovská cesta, plná tankov stojí. A reku, čo si tam tatko bol pozrieť? 'Nie, hlásili to.' Takže bolo to také, veď Petržalka, odtiaľ došli.”

„V päťdesiatom šiestom sme začali trénovať. Potom sme mali osem rokov… boli mladší žiaci. No vtedy to ešte nebolo tak porozdeľované ako teraz, že boli prípravkári a všelijaké tieto, mladší žiaci, Cé, Dé a takéto. Takže boli tam len tri družstvá, starší žiaci, mladší žiaci a prípravka. Takže my sme hrali hneď za to Béčko, mladších žiakov alebo Áčko, mladších žiakov. A skúste nám možno, ak by ste vedeli priblížiť, že ako tí mladší žiaci, alebo to bola nejaká liga? Bola to celoslovenská alebo? (dokumentarista) Nie, to boli len bratislavskí, pretože žiacke boli len bratislavské súťaže. Hrali tam Biskupičania, Vrakuňa a takéto družstvá, ale… Takže, vtedy bola, sa hovorilo o Červenej hviezde, že to je liaheň, športová liaheň futbalistov. Však môžem povedať, že tréneri boli vynikajúci tam u nás, v Červenke teda. Nás zobral Hložek, ako krpcov mladých. Teda ešte hrajúci, bol hrajúci tréner náš. On ešte hrával prvú ligu v Červenej hviezde, on ešte trénoval. No a nemôžem hovoriť, nebudem menovať, lebo ich tam bolo veľa tých trénerov, ale každý tréner nejakým spôsobom nás zdvíhal hore, futbalovo. No, ale jedného musím spomenúť, Jožko Hodulík, trénoval v doraste a ten mal krédo: Skapeš alebo zahynieš! Sme išli trénovať, to bolo okolo Dunaja. My sme nabehali kilometre, to bolo niečo neuveriteľné. A práve preto, lebo sa hovorilo, že: Prejdeš k mužom, budeš mať nejaké úľavy. V Slovane no, ja som prišiel do Slovanu, to čo som mal odbehať s nimi, dá sa povedať s bracháčom, sme nikdy neboli poslední. My sme behávali v čele! Ten Jožko Kudulík, predsa tým terorom, ktorý na nás vyvíjal ako tréner, nám dal veľa. Že došli sme a hrali sme ligu teda. Takže kondične vás… (dokumentarista) Kondične to bolo super. A on na bicykli za nami po hrádzi petržalskej. A najhoršie na tom bolo, že... to sú také zlaté spomienky. 'Chlapci, môžete sa ísť do Dunaja trochu omočiť, ale nevyzliekať sa, lebo ideme hneď ďalej.' A my v tých oných, v tých ťažkých gumených kopačkách. To bolo také gumené, sme vbehli do Dunaja, tá voda sa napila potom a ešte dve kilá sme mali na sebe viacej. On sa tešil, ale dalo nám to niečo. “