Ján Čapkovič

* 1948

  • „A vlastne, keď už sme pri tých výjazdoch, tak s tímami alebo s reprezentáciou určite chodili aj tajní. Spomínate si na nejakých ľudí, ktorí sa tam nejako ocitli, ktorých ste v tom štábe nepoznali alebo ktorí sledovali, dávali možno nejaké správy? (dokumentarista) Áno, tak určite boli, to sme zistili, že boli. Nebudem ich menovať, možno ešte niektorí žijú, tak aby sa... A môžem, že aj v rámci tímu? (dokumentarista) Nie. Takže boli mimo. (dokumentarista) Nie, to boli cudzí, však keď došiel niekto cudzí, tak to bolo jasné. Alebo keď nám pozbierali pasy. No to oni nám ich nepozbierali preto, aby sme neutiekli náhodou, aby sme ich nestratili, (smiech) tak! Tak hovorili, aby sme nestratili pasy, tak nám ich pozbierali. Tak bola taká doba, to sa nedá nič robiť. Došiel Očko, Janda Očko a bol tam, no.... Ale napríklad, Jožko Filo má, sestra mu ušla. Teda vycestovala, nepoviem, že ušla, vycestovala do Švajčiarska. Ivanovi Hrdličkovi brácho do Austrálie, takže mali sme problémy, čo vám budem. My sme boli aj kamaráti, to všetko vedeli títo. Boli ste potom napríklad aj na výsluchu po takýchto udalostiach? Alebo či ešte niekedy si potom predvolali niekoho z tímu? (dokumentarista) My predtým, keď sme išli do zahraničia, keď sme išli. Jasné, všetko, vyzliekli nás donaha, všetko popozerali, či náhodou sa nenesie niečo, keď Hrdličkov brácho bol inžinier, tak či mu nenesiem nejaké papiere alebo tak. Ale tak boli sme na to zvyknutí, no. To nám nerobilo už nič. Však vtedy nás nechceli ani pustiť! Do Austrálie. Lebo Hrdličkov brácho, tuším, šiel do Austrálie, či neviem kde. A tá Filova zase sestra, tak už to bolo tak, že Slovan nemôže odletieť. Viete, v ktorom roku to bolo? (dokumentarista) Sedemdesiat? Myslím v sedemdesiatom. Tak bola taká doba, že my sme vedeli, že nás sledujú. To je jasné, keď ide niekto, že sme ho nepoznali. Tak sme vedeli, že čo iné? Chlapci, pozbierajte pasy, dajte sem pasy, aby ste to nestratili.”

  • „Ani ani, nejak veľmi nie. Áno, bolo to také, že nadávali sme, to je jasné! Že okupanti. V šesťdesiatom deviatom sme boli, myslím, že v Argentíne a boli tam Maďari, Entéka Budapešť, na tom turnaji, tak vtedy to boli fašisti okupanti na ihrisku. Nemali sme ich radi. Ale že ten proces toho, v tíme… že či sa otvorenejšie niečo nekritizovalo? (dokumentarista) Nie. Vo vedení alebo také sa nedialo? (dokumentarista) Nie, to sme nemali k tomu. My sme sa venovali športu a škole. Ani, bolo tak, že keď sme trénovali a začali padať strely, guľky, nábojnice teda na ihrisko, vtedy sme mastili pekne z ihriska dole. To bolo toho dvadsiateho prvého augusta? (dokumentarista) Áno, to bolo, neviem, či to bolo prvého alebo druhého augusta, dvadsiateho druhého augusta, neviem, možno ešte neskôr. A keď boli tie nepokoje v Bratislave, čo ľudia chodili tam. Ja som, ja som však tiež chodil. Ešte som býval v Petržalke. Stalo sa mi, že ma so samopalmi nepustili cez most domov, som nemohol ísť cez most do Petržalky domov. Mali sme to také. Čo sa dá robiť, keď nás obsadili. A možno si spomínate aj na tú noc keď prišli, z toho dvadsiateho na dvadsiateho prvého augusta. (dokumentarista) To si veľmi dobre spomínam. Lebo otec, však on bol taký, už o štvrtej ráno hore. Hovorí: 'Chlapci, vstávajte, vojna!' Na Orošvárskej, teda Rusovská cesta, plná tankov stojí. A reku, čo si tam tatko bol pozrieť? 'Nie, hlásili to.' Takže bolo to také, veď Petržalka, odtiaľ došli.”

  • „V päťdesiatom šiestom sme začali trénovať. Potom sme mali osem rokov… boli mladší žiaci. No vtedy to ešte nebolo tak porozdeľované ako teraz, že boli prípravkári a všelijaké tieto, mladší žiaci, Cé, Dé a takéto. Takže boli tam len tri družstvá, starší žiaci, mladší žiaci a prípravka. Takže my sme hrali hneď za to Béčko, mladších žiakov alebo Áčko, mladších žiakov. A skúste nám možno, ak by ste vedeli priblížiť, že ako tí mladší žiaci, alebo to bola nejaká liga? Bola to celoslovenská alebo? (dokumentarista) Nie, to boli len bratislavskí, pretože žiacke boli len bratislavské súťaže. Hrali tam Biskupičania, Vrakuňa a takéto družstvá, ale… Takže, vtedy bola, sa hovorilo o Červenej hviezde, že to je liaheň, športová liaheň futbalistov. Však môžem povedať, že tréneri boli vynikajúci tam u nás, v Červenke teda. Nás zobral Hložek, ako krpcov mladých. Teda ešte hrajúci, bol hrajúci tréner náš. On ešte hrával prvú ligu v Červenej hviezde, on ešte trénoval. No a nemôžem hovoriť, nebudem menovať, lebo ich tam bolo veľa tých trénerov, ale každý tréner nejakým spôsobom nás zdvíhal hore, futbalovo. No, ale jedného musím spomenúť, Jožko Hodulík, trénoval v doraste a ten mal krédo: Skapeš alebo zahynieš! Sme išli trénovať, to bolo okolo Dunaja. My sme nabehali kilometre, to bolo niečo neuveriteľné. A práve preto, lebo sa hovorilo, že: Prejdeš k mužom, budeš mať nejaké úľavy. V Slovane no, ja som prišiel do Slovanu, to čo som mal odbehať s nimi, dá sa povedať s bracháčom, sme nikdy neboli poslední. My sme behávali v čele! Ten Jožko Kudulík, predsa tým terorom, ktorý na nás vyvíjal ako tréner, nám dal veľa. Že došli sme a hrali sme ligu teda. Takže kondične vás… (dokumentarista) Kondične to bolo super. A on na bicykli za nami po hrádzi petržalskej. A najhoršie na tom bolo, že... to sú také zlaté spomienky. 'Chlapci, môžete sa ísť do Dunaja trochu omočiť, ale nevyzliekať sa, lebo ideme hneď ďalej.' A my v tých oných, v tých ťažkých gumených kopačkách. To bolo také gumené, sme vbehli do Dunaja, tá voda sa napila potom a ešte dve kilá sme mali na sebe viacej. On sa tešil, ale dalo nám to niečo. “

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 25.05.2022

    (audio)
    duration: 01:44:59
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Tento gól proti Barcelone, s tým sa málokto môže pochváliť!

Aktuálna fotografia bývalého futbalistu a reprezentanta Česko- slovenska, Jána Čapkoviča, z nahrávania v roku 2022. (1)
Aktuálna fotografia bývalého futbalistu a reprezentanta Česko- slovenska, Jána Čapkoviča, z nahrávania v roku 2022. (1)
photo: Martin Rodák

Bývalý slovenský futbalista a reprezentant Československa Ján Čapkovič sa narodil 11. januára 1948 v Bratislave v jednom z petržalských rodinných domov. Okrem toho, že pochádza z dvojičiek, má ešte o tri roky staršieho brata. V roku 1954 začal Ján navštevovať základnú školu v Bratislave, kde sa rovnako ako ostatné deti venoval rôznym školským aktivitám, akými boli napríklad návštevy divadiel či účasť na matematických olympiádach. V roku 1956 bol prijatý do klubu Červená hviezda Bratislava. V roku 1963 nastúpil na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú na Zochovej ulici v Bratislave a v tom čase už bol súčasťou dorasteneckej ligy. V apríli 1967 sa uskutočnil prestup do Slovana. Jano sa s bratom dostali do družstva ako mladí chlapci a pôsobili tam desať rokov. Ján odohral 286 ligových zápasov, pričom chýbal len v šiestich. Nikdy nebol zranený a ako útočník a jeden z najrýchlejších futbalistov Slovana hrával vždy ľavé krídlo. Po strednej škole nastúpil na telovýchovnú fakultu Univerzity Komenského. Nasledujúci školský rok prestúpil na ekonomickú fakultu, ktorú úspešne doštudoval v roku 1979. Snáď najväčší klubový úspech Slovana vybojoval jeho tím v roku 1969 v Bazileji, kde porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona. Ján im uštedril záverečný tretí gól. Nezabudnuteľné boli tiež Majstrovstvá republiky v roku 1970, kedy Slovan narušil hegemóniu Trnavy a po prvýkrát získal titul. Okrem toho sa Ján stal tiež najlepším strelcom a hlavičkárom sezóny. Po návrate z povinnej vojenskej služby ostal pôsobiť v klube Červená hviezda ako tajomník a zároveň ešte šesť rokov aj ako aktívny hráč. Stal sa tak prvým hrajúcim tajomníkom. V samotnej Červenej hviezde pôsobil tridsať rokov. Do roku 2010 pracoval aj s talentovanou mládežou.