"Dynamo Drážďany. Tí kopali ako kone. Ja som mal rád futbalové mužstvá. Ale tie Drážďany, tí kopali... Aj Maďari mali taký technický futbal. Rakúšania tiež. Rumuni už boli ťažší oriešok. Bulhari, tam ten Jadran celý. Ja som mal rád Španielov, španielske mužstvá. Východonemecké boli podobné ako Rumunsko, tí tiež kopali... Ale ten západ už bol iný. Aj futbalovo iný. Angličania odjakživa hrali tvrdo. Škóti, Dáni, Švédi ti boli slušáci. Bojovníci, ale žiadne zákerné fauly."
"Boli časy, že hrávali predzápasy dorastenecké mužstvá. Dnes to nevidíte, lebo by zničili trávu. Tam videli týchto futbalistov. A ten mladý futbalista ako ja, keď som vedel, že je tam dvanásťtisíc ľudí, ja by som sa roztrhal. Všade som bol. Dneska to tu chlapci nemajú. Keď idú hrať niekde, dajú ich tam na ten Inter, na to ihrisko, čo je vedľa. Keď tam príde dvadsať ľudí, tak to je veľa. Kto ich môže vidieť? Ale v tom čase to bolo jednoznačné. Predzápasy boli dohodnuté, dorastenecké mužstvá hrajú. Tam videli aj fanúšikovia, kto je dobrý, koho by mal Slovan vybrať, toho by mala Trnava... Tam bol ten základ toho, ako objaviť talent. Ja som mal šťastie, hrali sme Zadunajský pohár v Bratislave. Hrali sme proti Talianom a ja som vtedy hrával útočníka a dal som tri góly. Ešte som hral nejaký predzápas ligový a vtedy Slovan prišiel za tatkom, že by ma chceli, a tam si ma vyhliadli. Ale takto bolo vyhliadnutých viac hráčov: Emil Hanák z Červenky, Slávia Praha prišla a zobrala ho. Jána Lužu, tiež myslím, Slávia. Mazanec Košice. Mali si nás kde pozrieť. Teraz? Viete, keď vás dvaja vidia, čo je to? Ale keď je tam sedemnásťtisíc? Keď sme hrali pred Červenou hviezdou, bola tam Červená hviezda so Slovanom, bolo tam tridsaťtisíc fanúšikov. Hodinu pred našim zápasom tam bolo možno päťtisíc ľudí. Lebo hrali žiačikovia. Ja viem, že majitelia klubu sa boja, že im zničia trávu. Ale keď si chce vychovať pre seba hráča?"
" V tom čase vyrovnanosť bola skoro na rovnakej úrovni, či Čech či Slovák, asi rovnako. Futbalovo myslím. Ale keď chcel byť Slovák v národnom mužstve, tak musel byť ďaleko lepší ako Čech. Tam bol ten rozdiel." - "Čiže v lige to nebolo až tak citeľné?" - "V lige nie. V lige v tom čase veľmi málo Čechov hralo na Slovensku, akurát Jirko Tichý, ktorý hrával v Červenej hviezde. To bol Čech, na Slovane vôbec neviem, či bol. Pri futbale v tom čase... Viete, aj na Majstrovstvá Európy v sedemdesiatom šiestom, tam bolo sedemnásť Slovákov, možno šesť Čechov. Kto má pohár, čo myslíte? Kde je pohár? Na českom zväze alebo na slovenskom?"
Jozef Čapkovič sa narodil ako jedno z dvojčiat 11. januára 1948 v Bratislave. Spolu so súrodencami vyrastal v Petržalke a so svojím bratom - dvojčaťom Jánom - hrával vo futbalovom klube Červená hviezda. Po absolvovaní základnej deväťročnej školy sa vzdelával na elektrotechnickej priemyslovke a po maturitnej skúške na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V roku 1967 si spolu s dvojčaťom Jánom obliekol dres futbalového klubu Slovan Bratislava. V belasých farbách vybojoval najväčší klubový úspech - 21. mája 1969 Slovanisti v Bazileji porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona 3:2. V reprezentačnej kariére dosiahol najväčšie víťazstvo v roku 1976 v Belehrade, a to získaním titulu Majster Európy. Jozef Čapkovič patril k najrýchlejším obrancom, pričom stovku dokázal zabehnúť tesne pod 11 sekúnd. Po ukončení športovej kariéry, koncom sedemdesiatych rokov, pracoval ako ekonóm. Po čase nastúpil do zamestnania v Inšpektoráte bezpečnosti práce v Bratislave, kde od roku 1996 pôsobil ako riaditeľ. V rokoch 1992-1994 bol poslancom SNR, neskôr NR SR za Slovenskú národnú stranu. Počas výkonu svojho mandátu hlasoval v prospech prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne Ústavy Slovenskej republiky. V roku 1998 mu bol udelený Rad Andreja Hlinku I. triedy. V septembri 2010 odišiel do dôchodku. Žije v Bratislave, kde morálne podporuje a povzbudzuje futbalový dorast.
