Ladislav Čarný

„Prečo u Cipára? Cipár bol zvolený v roku 1989 za predsedu Zväzu výtvarných umelcov, a to bolo také perestrojkové - razil tú tendenciu prijať aj dovtedy proskribovaných umelcov, aby im tak otvoril dvere k istému typu výstav. Cipár predstavoval isté inštitucionálne zastrešenie. Brali sme ho veľmi pozitívne. Na tomto stretnutí u Cipára vznikla iniciatíva stretnutia v Umeleckej besede, kde mal práve výstavu - bolo to tiež znamením uvoľňovania - Rudo Sýkora a keďže vystavoval, mal kľúčiky a mohol Umeleckú besedu otvoriť, kedy chcel. Keď sme šli do Umeleckej besedy, ja som si myslel, že tam budú tanky a Ľudové milície a podobne, ale nestalo sa to, a to je to pamätné stretnutie, kde sa začala formovať Verejnosť proti násiliu. Patrí to do slovenskej histórie ako významný moment. Slovensko vystúpilo samostatne a nezávisle od tvorby Občianskeho fóra, samozrejme, to bol len začiatok. Väčšina z nás do politiky ísť nechcela - niektorí z kolegov šli. Do Umeleckej besedy prišla spústa ľudí, práve preto som tam šiel s obavami, lebo sa telefonovalo, sme sa zvolávali a telefónna sieť bola odpočúvaná – mohla byť, ale bolo to obrazom toho, že nastáva uvoľnenie, že sa možno viac toleruje. Pozadie neviem. Prekvapujúce bolo, že tam prišlo úžasne veľa ľudí a malo to obrovský dosah vo verejnosti. Vykryštalizovali sa tam typy lídrov, nebolo to už len priateľské zoskupenie intelektuálov, ktorí diskutovali, ktorých bolo viac, ale to stretnutie u Mira Cipára iniciovalo tú Umeleckú besedu, kde už začali vystupovať výrazné typy – budúci politici.“

„Vyhlásenie som dostal od Daniela Fischera, podpísal som, vzápätí ma volali na Zväz výtvarných umelcov, opýtal som sa ich: Vy máte niečo proti tomu, že treba zaujať stanovisko k holokaustu a k týmto vážnym veciam? Na to ťažko mohli niečo povedať, ale vadilo im to, s akými ľuďmi som podpísal, s disidentmi.“