„Naložili nás do vagónov. To som hovorila, že veľmi málo miesta na sedenie a že dali nám na cestu každému jeden chlieb. A ten chlieb na druhý deň zamrzol, takže sme vôbec nemali, celých päť dní sme nemali čo jesť. A vodu sme tiež nedostali. Až keď sme boli už tri dni na ceste, tak vlak niekde postál. Tak ženy už boli akosi polohysterické, tak začali búchať na dvere vagónu a kričali, že chcú mať vodu. Tak niektorý z tých esesákov si rozmyslel, že hádam to si aspoň zaslúžime. Tak nám vložili veľké vedro vody do stredu vagóna. No tak hneď sme si uvedomili, akonáhle sa vlak pohne, že to sa bude ločkať a polovička vody sa stratí. Tak aby každý vyhrabal, čo má. Nejakú termosku, nejakú šálku, nejakú nádobu. Aby sme si tú vodu rozdelili. Tak sme si rozdelili tú vodu. A na druhý deň ráno otvorím termosku a som myslela, že termoska na niečo pomôže. Nič nevyšlo z tej termosky, tam bol kus ľadu a nedalo sa nič robiť.“
„Tam bola taká strašná zima, že to sa dá ťažko opísať. Mínus neviem koľko. No dobre potom, človek predsa len musí ísť na záchod alebo sa umývať. Tak sme sa pýtali, že kde máme ísť. Tak som prišla tam, to bola jedna dlhá miestnosť a tam boli tie sedadlá záchodové. Jeden a druhý rad. Ja idem vonku a nedalo sa vojsť, lebo to všetko zamrzlo. Tá voda už vôbec netiekla. A všetko, čo bolo v tých misách, zamrzlo. A nakoľko tie misy už boli úplne plné, tak ľudia nemali iné východisko, tak špinili dokola. Tak človek ani nevedel, kam má vkročiť, aby niečo mohol so sebou robiť."
„Tie obete do plynovej komory museli sprevádzať ich spolutrpiaci väzni. Tak tí väzni ich zaviezli do tej plynovej komory a zavreli tú plynovú komoru. A zapli ten plyn. A potom, keď zavreli ten plyn, otvorili tú komoru, tak títo dvaja muži ich museli, tie mŕtvoly stadiaľ vytiahnuť. Tak tie mŕtvoly vyzerali ako jedľa. Pretože keď ten plyn začal účinkovať, každý sa štveral hore. Mysleli, že niekde bude nejaký otvor, a deti na pleciach a tak ďalej. Presne ako jedna jedľa. A to boli všetci spojení. Tak títo dvaja museli rozobrať tie mŕtvoly a museli skontrolovať, kto má zlaté korene na zuboch a museli vybrať tie zlaté korene a odovzdať esesákom.“
Klára Chlamtáčová, rodená Čatová, sa narodila 23. februára roku 1921 do židovskej rodiny liehovarníka zo Zlatých Moraviec. Rodinné podniky boli neskôr v rámci prijatia protižidovských zákonov arizované a po vojne znárodnené. Klára zdedila po otcovi kladný vzťah k priemyslu a po matke talent na cudzie jazyky. Po skončení gymnaziálnych štúdií v Zlatých Moravciach nastúpila na priemyselnú školu vo Viedni. Po prvých deportáciách zo Slovenského štátu v roku 1942 Klára aj so svojim prvým manželom Adolfom Šlezingerom utiekla do Maďarska. Na úteku boli najskôr zajatí v Nových Zámkoch. V Budapešti získali falošné doklady totožnosti, ale boli zadržaní príslušníkmi bezpečnostných zložiek a za ilegálne prekročenie hraníc a falšovanie dokumentov boli znovu uväznení. Klára strávila vo väzbe približne pol roka. Manželovi bol vymeraný trest deväť mesiacov. Z budapeštianskeho väzenia ešte Kláru poslali do pracovného tábora. Po ukončení manželovho trestu sa vrátili späť na Slovensko. Tu sa krátky čas skrývali v Topoľčiankach a Bratislave, kde boli zajatí fašistami a v novembri 1944 odvezení do pracovného tábora v Seredi. Adolf bol zo Serede transportovaný do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Klára, ktorá bola v tom čase v pokročilom štádiu tehotenstva, bola pridelená na transport do Terezína, kde žila až do jeho oslobodenia ruskou armádou 11. mája 1945. Po vojne sa vrátila do Zlatých Moraviec a zistila, že jej manžel zahynul. Znovu sa vydala a porodila druhé dieťa. Po vojne pracovala ako krajčírka a neskôr ako účtovníčka. V roku 1964 emigrovala aj s rodinou do Izraela. Klára Chlamtáčová nás opustila v roku 2020.
