„Tak to bol práve ten týždeň pred Veľkou nocou. Pondelok to mohol byť. Už každú chvíľu boli poplachy predtým, ono húkalo a bol koniec, lebo to bolo niekde mimo. No ale tentokrát už sme vedeli, že treba utekať dole do pivnice, teda do dolného podlažia, ktoré bolo pod úrovňou terénu. Už sme počuli húkanie, už skoro začínalo byť bombardovanie a už za nami sa váľali schody. Ani jedna sestrička nebola zranená, len nejaké črepy dostali tu (do zátylku na krku – pozn. aut.) cestou, ako sme utekali. V pivnici sme počuli hukot, hrozné čosi, ani von sa nedalo vykuknúť (pozrieť – pozn. aut.), tak sme sa modlili, čo iné sme mohli robiť."
„No a tam bol chaos. Takmer to dozorcovia nezvládli. Vieme, že sme tam párali také smradľavé perie v noci, bola dvanásť- či desaťhodinová brigáda, a tam tie reči, nadávky, smrad a neviem čo. Ja sa pamätám teda - aj mi to hovorili -, že ja som zdriemla a zrazu som skríkla ‚Bože ja som už v pekle!‘ “
Rozália Danková sa narodila 26. apríla 1920 vo Svätom Kríži nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom), kde absolvovala aj základnú školu. Po strednej meštianskej škole, ktorú navštevovala v Banskej Bystrici, sa rozhodla študovať na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Nitre. Na konci druhej svetovej vojny takmer prišla o život počas bombardovania mesta Nitra. Následne sa pri prechode frontu starala o ranených sovietskych vojakov. Po vojne sa stala učiteľkou, neskôr po zmene režimu pôsobila ako zdravotná sestra v nemocnici v Trenčíne. V roku 1955 bola deportovaná do Smečna u Kladna, o tri roky neskôr zatknutá a odsúdená za „podvracanie republiky”. Trest si odpykávala v nápravnom zariadení v Pardubiciach. Počas Pražskej jari bola pozvaná do Paríža. Po návrate do vlasti v roke 1977 pôsobila v domove dôchodcov v Přelouči a neskôr na Bílej Vode u Javorníka. Po Nežnej revolúcii sa vrátila do Nitry. Sestra Stella Rozália Dankova odišla do večnosti 14. augusta vo veku 97 rokov.
