The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Rozália Danková (sestra Stella) (* 1920  †︎ 2017)

• narodená 26. apríla 1920 v Svätom Kríži nad Hronom

• po maturite v roku 1939 vstúpila do Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky a začala pôsobiť v Nitre

• v marci 1945 prežila bombardovanie mesta Nitra

• po vojne pôsobila ako učiteľka v Nitre a v Zbehoch

• začiatkom 50tych rokov pôsobila ako sestrička v trenčianskej nemocnici

• 29. augusta 1955 deportovaná do Smečna v Čechách

• 18. augusta 1958 súdená v Prahe a uväznená na Pankráci

• po pol roku premiestnená do “Nápravního zařízení” v Pardubiciach

• v roku 1968 odchádza do Materského domu v Paríži, kde je až do roku 1977

• po Nežnej revolúcii sa vracia do Nitry

• zomrela 14. augusta 2017

Životný príbeh Rozálie Dankovej, dnes známej ako rehoľná sestra Stella, sa začal odvíjať v mestečku Svätý Kríž nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom) 26. apríla 1920, keď sa Jánovi Dankovi a Rozálii, rod. Bugárovej, narodilo ich tretie dieťa. Rodičia mali obchod s textilným tovarom, ktorý vtedy viedla väčšinou matka, pretože otec sa vrátil z prvej svetovej vojny ako invalid. Základnú školu Rozália navštevovala vo svojom rodisku, kde mala na malú Rézku (tak ju totiž všetci v rodine volali a dosiaľ volajú) veľký pozitívny vplyv pani učiteľka Kornuška Bardošová, neter biskupa Blahu. Rodičia podporovali nadanú dcérku v štúdiu najprv na meštianskej škole v Banskej Bystrici a ďalej na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Nitre. Učiteľský ústav viedli Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (ľudovo vincentky), ktoré vyučovali dievčatá počnúc od materskej škôlky, na meštianke, na zdravotnej škole a gymnáziu, celkom až do 1200 žiačok. Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (DKL) založili v roku 1633 sv. Vincent a sv. Lujza de Marillac v Paríži. Sestry vincentky pôsobia na našom území už od 19. storočia najprv ako súčasť provincie Rakúsko-Uhorska, a potom od roku 1922 ako samostatná provincia v Československu. [1]         

Vojnové časy

Po maturite roku 1939 Rozália vstúpila do Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky a v noviciáte v Ladcoch prijala rehoľné meno Stella. K tomuto rozhodnutiu ju inšpirovali zvlášť skúsenosti, keď ako študentka spolu s vincentkami navštevovala chudobné rodiny žiačok na periférii Čermáň v Nitre. Sestra Stella spomína na toto obdobie: „Pre svoje povolanie som sa rozhodla aj preto, lebo som videla tú veľkú hmotnú i morálnu biedu ľudí, ktorým treba pomáhať. Ale moji drahí rodičia a príbuzní, i keď hlboko veriaci, radšej by ma boli videli doma v civilnom živote.“ Vyučovanie v nitrianskej škole sa stalo jej „srdcovou záležitosťou.“ Postupne podľa vtedajších predpisov získala potrebný diplom odbornej učiteľky na matematiku, deskriptívnu geometriu a výtvarnú výchovu.

Druhá svetová vojna sa života sestry Stelly dotkla najviac na jej samotnom konci, keď krátko pred prechodom frontu, 26. marca 1945, sovietske lietadlá zbombardovali Nitru. Počas leteckého náletu prišlo o život 345 ľudí a bolo zničených či poškodených vyše 300 budov, medzi nimi i mestské divadlo či kňazský seminár. Práve v jeho blízkosti sa nachádzala aj pamätníčka. Mesto už predtým „zažilo“ niekoľko leteckých poplachov: „Už sme vedeli že treba utekať dole, do dolného podlažia. A už sme počuli hukot, no skrátka bombardovanie. Tak sme leteli dole, no a za nami už sa váľali schody. Tam sme počuli hukot, buchot, nedalo sa vykuknúť von.“ O niekoľko dní neskôr začali do mesta vstupovať sovietske jednotky. Počas krátkych bojov v meste, ku ktorým došlo, bolo zranených viacero príslušníkov Červenej armády, o ktorých sa sestra Stella starala v miestnej nemocnici. Na ranených vojakov spomína len v dobrom: „To boli Ukrajinci a ľudsky boli veľmi dobrí.“ Najviac v pamäti jej utkvel sedemnásť ročný chlapec Voloďa, ktorý „bol prestrelený, mal ťažký úraz a lekári traja, čo boli nad ním a chceli mu dať transfúziu krvi, mu nemohli nájsť žilku. Keď videl tú krv a nemohli mu nájsť žilu, tak povedal, že „daj vypijem!“ Bola v ňom snaha žiť, no nakoniec aj tak zomrel.“

Povojnové časy a nástup totality

Keď po druhej svetovej vojne r. 1945 boli všetky cirkevné školy a sociálne inštitúty poštátnené, štátna správa začala rehoľných pedagógov ľubovoľne premiestňovať. Sestra Stella sa dostala na štátnu meštiansku školu v Nitre a posledný rok vyučovala na novozriadenej meštianskej škole v Zbehoch. Dňa 29. augusta 1950 počas Akcie R nastali deportácie rehoľných sestier. Provinciálny dom DKL v Ladcoch sa stal táborom pre viac ako tristo vyvezených rehoľných sestier z rôznych rádov pod dozorom ŠtB[2]. Takéto sústreďované tábory potom boli pomenované ako Charitné domy, čiže Charity. Pri likvidácii katolíckych škôl viaceré mladé sestry učiteľky narýchlo odišli vypomáhať do nemocníc, kde už predtým pracovali vincentky (Martin, Levoča, Ružomberok, Topoľčany...). Sestra Stella začala slúžiť v trenčianskej nemocnici na oddelení RTG, a to do 29. augusta 1955, keď nastali deportácie rehoľných ošetrovateliek aj z nemocníc[3]. K tomu sestra Stella pripomína: „Áno, ponúkali nám aj možnosť zostať naďalej pracovať v nemocnici, ale pod podmienkou, že sa zriekneme rehoľného habitu a vystúpime z rádu. Potom, v tej noci sme nastupovali (asi 100 sestier) pod policajným dozorom do autobusov s kufríkom osobných vecí. Zdalo sa nám, že nás odvážajú na Sibír... Autobusy však smerovali na západ - Brno, Praha, Kladno, až sme podvečer dorazili do ošarpaného zámku Smečno, kde nás čakali a vítali súdruhovia z Prahy.“

Keď sa za pomoci „robotníkov a mentálne postihnutých mladíkov“ všetko dalo do poriadku, bol tu otvorený nový veľký domov pre pražských dôchodcov. V tom čase po celých Čechách a Morave vznikali podobné ústavy, kde prideľovali vyvezené sestry vincentky nielen z Trenčína, ale aj z ďalších slovenských nemocníc. Sestry spomínajú, že neraz, keď služobne cestovali do Prahy, počuli: „Hele, vatikánske stíhačky.“ (V roku 1964 v dobe II. vatikánského koncilu nastala aj zmena rehoľného habitu a vincentky prestali nosiť na hlave veľký tradičný kornet.)

Súd a väzba 

Sestra Stella pracovala v kancelárii tohto nového domova dôchodcov v Smečne do 18. augusta 1958, keď bola políciou odvezená do väzenia v Brne spolu s ďalšími tromi spolusestrami. Dôvodom uväznenia bola spolupráca s pátrom Hutyrom, predstaveným vincentínov a vincentiek, ktorý sa po sedem rokov skrýval. Ďalšou príčinou odňatia slobody boli stretnutia s dievčatami-kandidátkami, nádejnými rehoľnými sestrami DKL. V tej dobe boli skoro všetky predstavené a vplyvnejšie sestry vincentky uväznené a odsúdené (celkový počet asi 40). Hlavný súdny proces Hutyra a spol. sa konal v Prahe v Ruzyni v septembri 1958 a ďalší, na ktorom sa zúčastnila aj sestra Stella, Olšovská a spol., v Brne o dva mesiace neskôr, 19. novembra. Po vynesení rozsudku dostala výmer trestu na dva roky a šesť mesiacov podľa § 79 za „podvracanie republiky.“ Proti tomuto rozsudku sa odvolal na Najvyšší súd v Prahe-Pankráci jej starší brat Štefan bez jej vedomia. Súd v Prahe iba potvrdil pôvodný výmer trestu. Na väzenie na Pankráci pamätníčka spomína: „Bol to tam skutočný chaos. Dozorcovia takmer nezvládali situáciu v preplnenej väznici. V noci sme párali smradľavé perie. A tie hrozné reči, nadávky, kliatby... Keď som raz zdriemla, že som vraj skríkla: „Bože môj! Vari som už v pekle!“ A sestra pokračuje: „Na cele som bola aj s vrahyňami, prostitútkami, i s takými, čo pôsobili v diplomatických kruhoch, ale sa pokúsili ujsť za hranice ...“

Po pol roku premiestnili sestru Stellu do Nápravního zařízení v Pardubiciach. Tento pracovný tábor mal kapacitu asi pre tisíc odsúdených žien. Boli tam rôzne dielne, kde sa pracovalo, šilo, vyrábalo pre rôzne podniky. Sestra Stella bola zadelená do dielne bižutérie, kde sa zhotovovali náramky a náhrdelníky z brúsených korálok. Z platu za prácu dostávali väzenky 5 až 10 korún ako vreckové, ostatné peniaze šli na splátku za stravu a pobyt vo väznici. Rehoľné sestry bývali zväčša spolu vo veľkej miestnosti s poschodovými posteľami na Bloku A, ktorého neoficiálne pomenovanie bolo Vatikán. Dokonca aj dozorcovia ho tak niekedy omylom nazvali. Sestra Stella spomína na výrok jedného dozorcu: „Jeptišky jsou nebezpeční individua, nebezpečnejší nežli vražedkyne, protože zabíjejí ducha. Ať se spolu umodlí k smrti, ale ať neinfikuji osadenství.“ Na Bloku C bývali tzv. nebezpečné politické živly, tzv. „hraběnky“. K tomu sa viaže ďalšia živá spomienka: „Vo väzení som stretla vzácne osobnosti: profesorku Ruženu Vackovú, Máriu Pecíkovú, Martu Marsínovú, Mílu Prokopovú a ďalšie panie, ktoré nám dávali prednášky z kresťanskej filozofie, učili cudzie jazyky..., ale za veľkej opatrnosti. Jedna z nás musela robiť stráž pri okne. Mala som aj veľa možností vypočuť si utrápené a opustené matky, ktorým odňali deti, stratili rodinu, majetok... a zdieľať spolu s nimi utrpenie, vzbudzovať nádej do života....“ 

Vo väznici bola ešte väznica, rekolekcia, tzv. „diera“ za rôzne prečiny, napr. keď niekto v nedeľu alebo vo sviatok nechcel nastúpiť do práce, čo sa stalo aj niekoľkým rehoľniciam. Najväčším problémom bol život bez sviatostí. Niekoľkokrát sa im podarilo prepašovať Eucharistiu v podobe špeciálne upraveného pečiva. Väzenkyne mali raz v roku povolenú 15-20minútovú návštevu príbuzných, počas ktorej mohli prijať malý balíček sladkostí, kávu ...  „Veľmi cenným pokladom” bolo niekoľko listov vytrhnutých zo Svätého písma, čo si museli veľmi strážiť pred tzv. „filcungom“ (nečakaný povel zvliecť sa donaha a prehľadanie všetkého v cele). Pri nich občas nastali aj humorné situácie, napríklad po zhabaní jedného textu zo sv. Písma „List Titovi” začalo vyšetrovanie, „že ktorá väzenkyňa sa opovážila písať Titovi“ (Tito bol v tom čase prezidentom Juhoslávie, ktorá mala problematické vzťahy so Sovietskym zväzom). Sestra Stella si spomína na ešte jeden žartovný prípad: „Stará dobrotivá sestra Marta Vintrová sa rada delila o chlieb s vtáčikmi. Raz na vychádzke pri kanáli sa prihovárala aj potkanovi: ‚Čo ty tu robíš? Aký trestný čin si spáchal...?‘ a vo väznici nastal poplach, vyšetrovanie, s kým to komunikuje.“     

Prepustenie z väzenia a pôsobenie v Paríži

Sestra Stella viackrát dostala tichú ponuku na prepustenie z väzenia pod podmienkou, že vystúpi z rádu a bude spolupracovať s ŠtB. Keď v roku 1960 bola vyhlásená všeobecná amnestia, sestra Stella sa chcela vrátiť do domova dôchodcov v Smečne, ale musela nastúpiť do charity v Bílé Vodě u Javorníka na poľskom pohraničí. Tu pracovali rehoľníčky na štátnych majetkoch a v lesoch, alebo šili pre fabriku. Sestra Stella využila príležitosť urobiť si diaľkovú maturitu na zdravotníckej škole v Brne, aby mohla ošetrovať staré a choré sestry. V roku 1968 v dobe Pražskej jari na pozvanie predstavených sestra Stella odišla pracovať na generálny medzinárodný sekretariát DKL v materskom dome v Paríži. Z tohto životného úseku má bohaté zážitky a kontakty takmer s celým svetom, kde slúžili sestry vincentky. Aspoň krátka spomienka: „Bol to pre mňa celkom iný a nový svet. Ale po uvoľnení našich štátnych hraníc najmä mladí chceli okúsiť slobodu a svet za  ‚Železnou oponou,‘ mnohí ľudia si mysleli, že je tam raj. Do našej kaplnky Zázračnej medaily (140, Rue de Bac) prichádzali mnohí pútnici aj z našej vlasti. Neraz som na ulici stretla plačúce tetušky, ktorým cestou ukradli doklady a peniaze, už nemohli putovať do Lúrd. A tak namiesto cesty do jazykovej školy som im na konzuláte vybavovala potrebné doklady a podľa možností sa o ne postarala ako aj o bezdomovcov zo Slovenska. S konzulátom som mala celkom slušné vzťahy, dokonca som pripravovala k sviatostiam dcérku jedného zamestnanca.“ Napriek menším komplikáciám Ministerstvo kultúry Československej republiky legálne predlžovalo sestre Stelle pobyt až do roku 1977.

Pôsobenie v charite a život na dôchodku  

Po návrate do vlasti mohla nastúpiť ako zdravotná sestra do služby v Domove dôchodcov v Přelouči u Pardubíc, kde od roku 1964 slúžili vincentky. V jednej noci roku 1983 nastala v domove „akoby umelo vyvolaná policajná razia”, prehľadali celý byt sestier. Sestra Stella ako domáca predstavená bola potom niekoľkokrát vyšetrovaná. Následne boli sestry vincentky prevezené do Bílé Vody u Javorníka. Práve tu Česká charita dala príkaz predstaveným Dcér kresťanskej lásky zriadiť novú výrobňu hostií pre celé Čechy a Moravu. Ku realizácii tohto podniku vtedy vincentkám veľmi pomohla nemecká dobročinná organizácia Kirche in Not, ktorá darovala moderné stroje a zariadenie, ale pod podmienkou, že to nie je dar štátu. Keďže rehoľné spoločnosti nemali podľa vtedajších platných štátnych zákonov právo vlastníctva, majiteľkou sa stala sestra Stella – ako občianka Rozália Danková.

Po nežnej revolúcii sa sestra Stella sa vrátila do Nitry, mesta svojej mladosti, potom čo odovzdala hostiárňu na Bílé Vodě do vlastníctva Olomouckého biskupstva. Prvé dva roky učila v Strednej zdravotníckej škole a do Špeciálnej školy pre telesne a duševne postihnuté deti s „radosťou chodí až doteraz.” Spolu so sestrami jej komunity v seminári pomáha tiež animovať vincentské spoločenstvá a rozdávať stravu a šatstvo bezdomovcom. Do roku 2013 ešte aj vyučovala bohoslovcov francúzsky jazyk na Teologickom inštitúte. Sestra Stella napriek svojmu pokročilému veku zostala aktívna dodnes. Asi najradšej sa venuje svojmu „koníčku“: „Veľmi rada zhotovujem ružence už po celé desaťročia, a to chcem učiť aj záujemcov. Potešila som sa, keď som na 90. narodeniny dostala desiatky kilogramov krásnych drevených guličiek a stovky krížikov, ktoré mi začal vyrábať s veľkou láskou a ochotou Levočan, pán Peter Augustín Nemčík s manželkou, už pred rokom 1990.“

Zdá sa, že sestra Stella nemala psychologickej zábrany pokojne predniesť toto svedectvo aj preto, že v roku 1990 pápež Ján Pavol II. k tomu aj sám vyzýval tých, ktorí trpeli za vieru. Preto sa stala tiež aj spoluautorkou dvoch kníh, v ktorých sa opisuje štyridsaťročné prenasledovanie katolíckej cirkvi, špeciálne vincentskej rodiny v Česko-Slovensku. (Judák,V. a Danková, S.: Exodus, 1996, Kňaz. seminár sv. Gorazda v Nitre, a tiež Slaninka, A. a Danková, S. : Budete mi svedkami, 1998, Oto Németh, Bratislava). Sestra Stella rada zakončuje svoju rozpravu slovami„Všetko je milosť“ a tiež výrokom sv. Pavla: „Tým, čo Boha milujú, všetko môže a má poslúžiť k dobru!“

[1] SLANINKA, Augustín – DANKOVÁ, S: Budete mi svedkami: Bratislava: Oto Németh, 1998, s. 36.

[2] DUBOVSKÝ, Milan J.: Akcia rehoľníčky. Martin: Matica slovenská, 2001, s. 325,

[3] DUBOVSKÝ, ref. 2, s. 237.

DUBOVSKÝ, Milan J.: Akcia rehoľníčky. Martin: Matica slovenská, 2001, s. 325, ISBN 80-7090-597-2. 
JUDÁK, Viliam – DANKOVÁ, S.: Exodus. Oslavujeme Ťa Bože. Nitra : Kňazský seminár sv. Gorazda, 1997,    s. 241,      ISBN 8088741149.   
SLANINKA, Augustín – DANKOVÁ, S: Budete mi svedkami: Bratislava: Oto Németh, 1998, s.247, ISBN 80-967639-5-4.