Ervín Arie David

* 1936

  • "Pamätám si jednu dedinu, že tí Nemci si urobili kuchyňu v našom dvore, bola to poľná kuchyňa v našom dvore! A moja matka mi musela veľmi dôrazne každý deň povedať, aby som nikdy nepovedal jedno slovo nemecky. Keď sa oni pýtali, kde je jej muž, tak je na vojne, ako každý. Keď poviem jedno slovo nemecky, tak to bude isté, že sme židia. Lebo žiaden gój nevedel nemecky. My sme sa s tými nemeckými vojakmi skamarátili. Ja sa pamätám, že sa hrali s mojou sestrou, bola vtedy jeden a pol alebo dvojročná, to je vek, kedy sú deti najzlatšie. Pamätám si, že tam bol taký??? z cukru, ona sa s tým hrala, nechali ju sa s tým hrať, lebo bola taká zlatá. Báli sa, že niekto povie Ervin a ja sa budem hlásiť nemecky. Ale ja som na to dával pozor a nejako to prešlo.“

  • “Potom ich už organizovali aj ľudia z Jointu, postarali sa o nich nielen po medicínskej stránke, ale zapísali si každého meno a poslali všetky zápisky do Londýna a cez židovské organizácie to poslali z Londýna do Bratislavy a z Bratislavy to poslali na všetky miesta na Slovensku. My sme boli vtedy v Liptovskom Svätom Mikuláši a každý deň sme chodili na také miesta, kde boli všetky mená ľudí, ktorí sa zachránili, ktorí nezomreli. Každý deň sme išli pozerať tie zoznamy. Jedného dňa ideme a vidíme meno môjho otca. To bolo prvý raz, že sme vedeli, že on vôbec žije. Lebo nevedeli sme o ňom žiadnu správu, nič. Odkedy ho vzali, to bolo v decembri 1944, bolo toto už v máji 1945. Štyri alebo päť mesiacov sme nevedeli nič a to bolo prvý raz, čo sme vedeli, že žije. To si pamätám ako dnes.“

  • „A keď prišli do našej dediny, pamätám sa, že sa volala Palúdzka, tak bolo ohlásené, že všetci muži musia prísť na úrad, na také centrálne miesto. Môj otec chcel ísť, ale moja matka povedala: ‚Ty nejdeš, lepšie sa niekde skryť a neísť tam.‘ Ale môj otec povedal, neviem prečo, že ide. Prišli tam Nemci a každý muž ukázal legitimáciu. Môj otec mal legitimáciu, neviem, či tam bolo napísané, že bol evanjelik, ale nebol Židom. Bol tam ešte jeden Žid, myslím, že bol mojím učiteľom ešte keď som bol v prvej triede. Po tom, čo už všetko vedeli, povedali: ‚OK, teraz každý nohavice dolu.‘ Tak, samozrejme, ihneď chytili môjho otca a toho druhého a že ich vezmú. Otec sa opýtal, či si môže ísť domov pripraviť pár vecí na cestu. V poriadku, tak s ním jeden išiel tam, kde sme bývali, aby mu matka pripravila nejaké šaty a niečo jesť. Išiel s ním jeden miestny policajt, ktorý čakal, kým matka všetko pripraví. Potom prišiel jeden z tých Nemcov a pýtal sa, čo to tak dlho trvá, už musíme ísť. Tak v poriadku, hneď to dokončí. A potom sa pýtal mojej matky čo je s ňou. A ten lokálny slovenský policajt mu povedal, že ona vôbec nie je židovka, mala tie dokumenty, že nie je židovka. Ja som vtedy vôbec nebol doma. Oni vedeli, že prídu Nemci, tak ma poslali, aby som odišiel. Nepamätám sa kam, ale nebol som doma. Vtedy som bol osemročný, báli sa, že keď nás chytia, tak aj mňa. Ten miestny slovenský policajt povedal tomu nemeckému oficírovi: ‚Lassen Sie die Frau und das Kind.‘ A on moju matku nechal a moju jeden a polročnú sestru a vzali len môjho otca a išli všetci nejakým autom myslím do Serede, a odtiaľ išiel vlakom do koncentračného lágeru Sachsenhausen.“

  • Full recordings
  • 1

    19.08.2021

    (audio)
    duration: 02:14:50
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    19.08.2021, 26.08.2021

    (audio)
    duration: 51:26
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Keď sme sa blížili k Haife, všetci spievali Hatikvu a plakali

Dobová fotografia, r. 1960
Dobová fotografia, r. 1960
photo: Archív pamätníka

Arie Ervin David sa narodil v Košiciach v roku 1936 do židovskej rodiny. Deportáciám do koncentračných táborov v roku 1942 sa vyhli vďaka výnimke pre hospodársky dôležitých Židov, ktorú vybavil pre svojich súrodencov mamin brat. V Humennom šili uniformy a čižmy pre gardistov. Rodičia taktiež disponovali krstnými listami, čo zachránilo matku, Arieho a jeho sestru pred deportáciou po potlačení SNP. Otca Nemci chytili a bol deportovaný do koncentračného tábora Sachsenhausen, ktorý prežil. Po vojne otec v Košiciach úspešne podnikal a šetril na vysťahovanie do vtedajšej Palestíny. Arie bol aktívny v hnutí Hašomer Hacair a ako dvanásťročný sa vydal spolu so svojou skupinou začiatkom roku 1949 do novovzniknutého štátu Izrael. Zhodou okolností boli rodičia na tej istej lodi. Arie žil tri roky po príchode do Izraela sám v kibuci, potom absolvoval maturitu a stal sa účtovníkom. Od roku 1959 študoval chémiu a žil v Austrálii u matkinej sestry. Avšak, vždy vedel, že sa do Izraela vráti. Bolo to po siedmych rokoch. Mal už tridsať, za manželku si zobral Miriam, ktorá sa narodila v Prešove a narodili sa im dve deti. Dnes majú päť vnúčat a nechceli by žiť nikde inde ako v Izraeli.