The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Micha Dor (* 1948)

• pôvodné meno Schőnhauser

• narodený ako tretie dieťa 8. júla 1948 v Bratislave

• v roku 1940 narodenie dvoch starších bratov, dvojičiek

• matka Blanka, za slobodna Kreiner, pochádzala z Topoľčian, z učiteľskej a ortodoxnej rodiny

• otec Andrej Schőnhauser

• prežitie koncentračných táborov v Seredi a Terezíne

• prežitie povojnového pogromu v Topoľčanoch - otec Andrej takmer ubitý kovovou tyčou na smrť

• presťahovanie sa do Bratislavy - prvé dva roky žili na Klariskej a potom po zvyšok života na Mickiewiczovej ulici

• prvá návšteva Izraela v roku 1965 s matkou, následne Michalova emigrácia

• 1966 - odsúdený vo svojej neprítomnosti za vlastizradu a označený za dezertéra

• Izrael - život v kibuci, zvládnutie hebrejčiny na vysokej úrovni, po roku povolanie do vojenskej služby

• po vojne zamestnanie v televízii, neskôr práca sprievodcu

• dvakrát ženatý - jeho súčasná manželka je českej národnosti, majú pätnásťročnú dcéru

• aktuálne všetci spolu žijú v izraelskom mestečku Givatayim

Micha Dor (pôvodne Schőnhauser) sa narodil ako tretie dieťa v rodine 8. júla 1948 v Bratislave. Po svojich rodičoch, Blanke a Andrejovi, zdedil židovský pôvod. Skôr, ešte počas vojnového obdobia v roku 1940, sa narodili jeho starší bratia, dvojičky. Matka Blanka, za slobodna Kreiner, pochádzala z Topoľčian, z učiteľskej ortodoxnej židovskej rodiny. Otec Andrej Schőnhauser mal síce rovnako židovský pôvod, ale z ortodoxnej rodiny nebol. Obaja, aj so svojimi rodinami a prvorodenými synmi, prežili koniec druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch. „U nás doma nepadlo jedno slovo o holokauste... Všetko čo viem, viem vlastne, by som povedal, od nepriamych svedectiev,” spomína si pamätník, ktorý sa rozhodol vyrozprávať príbeh svojej rodiny. 

Život v koncentračnom tábore a pogrom v Topoľčanoch

Rodičia Blanka a Andrej žili pokojným životom až do vypuknutia druhej svetovej vojny. Andrej, ktorý pôsobil ako účtovník, získal hospodársku výnimku, ktorá sa vzťahovala na celú jeho blízku rodinu. Boli síce umiestnení v koncentračnom tábore v Seredi, ale dlhšiu dobu sa mu darilo chrániť nemalý počet príbuzných. Veliteľ tábora si po čase všimol túto rozsiahlu ochranu, preto žiadal Andreja, aby si vybral, koho pošle do transportu. „Bohužiaľ, ako sa hovorí, košeľa bližšia ako kabát, tak sa zriekol rodičov mojej mamy, a nie vlastných,” dodal Micha. Tak boli Blankini rodičia deportovaní do Terezína, odkiaľ ich ešte stihli premiestniť do Auschwitzu. 

Život v Seredi rozhodne nebol jednoduchý. Andrej kvôli prejavenej odvahe dvakrát takmer prišiel o život. Prvýkrát mu bolo osudným, keď sa rozhodol zaručiť sa desiatich chlapov z tábora, pretože sa mali zúčastniť pohrebu chlapca, ktorý bol pre svoje drzé správanie dobitý na smrť. Tušil, že ich neprinúti všetkých sa vrátiť a nájdu sa aj takí, ktorí to budú vnímať ako príležitosť ujsť. Tak sa aj stalo a asi traja chlapi skutočne ušli. Andrej bol exemplárne potrestaný výpraskom, pričom nechýbalo veľa a mohlo sa to skončiť smrťou. Svoju odvahu však prejavil znovu. Keďže sa mu istý čas dostávali do rúk dokumenty s menami tých, ktorí mali byť nasledujúci deň odvedení do transportu, rozhodol sa ich informovať, aby čím skôr opustili svoje domovy. Keď sa na to prišlo, dozorcovia vybrali niekoľko členov židovskej rady, ktorej súčasťou bol aj Michov otec Andrej, a prinútili ich stáť tri dni v snehu, aby prezradili meno človeka, ktorý upozorňuje židovských obyvateľov. Našťastie, nikto z nich Andreja neudal a podarilo sa mu prežiť.

Na konci vojny však už nedokázal ochrániť svoju rodinu pred poslednou vlnou transportov do koncentračného tábora a v roku 1944 bol on aj celý zvyšok jeho rodiny deportovaný do Terezína. Jednou zo zaujímavostí, ktorá určite stojí za zmienku, je osud sestier pamätíkovho otca, Magdy a Etely. Magdu, ktorá v tom čase už bola vydatá, mala nové priezvisko Adler, a práve si zakladala svoju vlastnú rodinu, hrdinským činom zachránila jej slobodná sestra Etela. Tá sa rozhodla putovať do Terezína namiesto Magdy, avšak s jej identitou, aby ju už nik nehľadal. Z otcovej strany sa nakoniec podarilo prežiť všetkým. Matka Blanka mala dvoch bratov, Laciho a Mikiho a sestru, ktorej sa podarilo emigrovať do Izraela ešte pred vojnou. Miki s Lacim boli partizánmi, avšak prežiť sa podarilo len jednému z nich, Mikimu. Laci trpel telesným postihnutím ruky, bol v nevýhode a pomerne ľahko ho chytili. Prvýkrát argumentoval práve svojím postihnutím, kvôli ktorému nie je možné, aby sa akurát on stal partizánom, avšak druhýkrát mu to už neuverili. Bol deportovaný do tábora v Mauthausene, kde zomrel na týfus. Mikimu sa po vojne podarilo priviesť rodičov z Auschwitzu domov, avšak zakrátko spolu so svojou novou známosťou, s Věrou z Opavy, emigroval aj s rodičmi do Izraela. Práve ona jediná z tejto štvorice ešte stále žije v Tel Avive, dnes už ako 91-ročná pani. 

Michovi rodičia a bratia sa po oslobodení vrátili späť do Topoľčian. Tam ich stretol nechválne známy povojnový pogrom, ktorý zanechal stopy na celej pamätníkovej rodine. Micha z nepriameho svedectva vie, že keď sa to celé spustilo, otec ešte stihol zakričať mame, aby sa skryla spolu s chlapcami pod posteľ. Andrej sa rozhodol vybehnúť na ulicu a svojím útekom odpútať pozornosť rozzúreného davu od zvyšku svojej rodiny. Tí ho však dobehli a takmer sa im podarilo ho zabiť neriadenými údermi kovovou tyčou do hlavy. Odvtedy sa Andrej budil takmer každú noc na nočné mory, ktoré ho sprevádzali až do jeho smrti. Vzápätí sa Andrej so svojou ženou Blankou a synmi rozhodol presťahovať do Bratislavy, kde prvé dva roky žili na Klariskej a potom po zvyšok života na Mickiewiczovej ulici. 

Povojnový život židovskej rodiny v Bratislave

Ako už bolo spomenuté, Michova rodina sa rozhodla po vojne usadiť v Bratislave, kde sa v židovskej nemocnici na Šulekovej ulici narodil aj pamätník. Jeho rodina aj napriek hrôzam, ktoré prežili, ostala verná svojmu náboženstvu. Dodržiavali všetky veľké sviatky a ani návštevy synagógy neboli výnimkou. Dokonca sa ďalej v rámci možností snažili stravovať kóšer, čo im umožňovala židovská mäsiareň, ktorá bola otvorená dvakrát do týždňa. Blížili sa 50. roky, s ktorými prišlo aj nastolenie nového režimu, socializmu. Michov otec znova utrpel ujmu kvôli svojmu pôvodu - najskôr bol ako úradník preložený z Bratislavy do Šamorína, čo bolo kvôli značnej vzdialenosti absolútne nevyhovujúce. Neskôr námietky voči jeho osobe viedli až k úplnému prepusteniu. Takmer dva roky bol Andrej nezamestnaný. Keďže deti boli už staršie a samostatnejšie, mama Blanka sa rozhodla zamestnať v rovnakej sfére a týmto spôsobom pomôcť prežiť svojej rodine. 

V Bratislave existovala skupina židovskej mládeže, ktorá vznikla viac-menej tajne, a jej členom bol aj pamätník. Niekoľkokrát do roka mali oficiálne povolené zábavy, ktoré realizovali počas sviatkov Purim a Chanuka. Bola tam aj židovská skupina „Jewish brothers”, do ktorej pamätník patril. Mládežnícky život teda do istej prípustnej miery fungoval, avšak všetci si tam uvedomovali, že ich vlasťou je Izrael. Skutočnosť, že v Bratislave stále existovala silná židovská komunita, potvrdzovalo napríklad množstvo ľudí v synagóge na Heydukovej, ktorá bola vždy plná.

Čo sa týka vzdelania, Micha navštevoval základnú školu na vtedajšej Školskej ulici, ktorá v súčasnosti už neexistuje. Neskôr sa Michovi rodičia rozhodli pre zmenu a pokračoval na základnej škole na Vazovovej. V jej bezprostrednej blízkosti sa nachádzalo aj stredné odborné učilište, ktoré si v roku 1963 pamätník vybral a v roku 1966 úspešne ukončil. Počas celého svojho dospievania preferoval Micha skôr židovskú komunitu priateľov, no nebránil sa ani priateľstvám s kresťanskými chlapcami, ktorých však bolo menej. Žiaľ, aj on sa stretol s istou mierou antisemitizmu, čo ho stále viac utvrdzovalo v tom, že Československo nie je jeho domovom. Najčastejšie ho pociťoval práve v škole. Napríklad keď sa ešte vyučovalo náboženstvo, tak z racionálnych dôvodov priniesol učiteľke papier od rodičov, že je židovského pôvodu a teda sa náboženskej výchovy nezúčastní. Učiteľka, ktorá mohla len potichu prijať papier a akceptovať vôľu jeho rodičov, nahlas začala o Michovi rozprávať, že je Žid, že potrebuje výnimku a zbytočne na neho upriamovala pozornosť. Vedomosť o jeho pôvode sa náhle rozniesla aj medzi ostatné deti, čo nemalo pozitívny dopad. Micha bol presvedčený, že Československo raz musí opustiť.

Emigrácia do Izraela a život v ňom 

Prvýkrát Micha navštívil Izrael ešte počas strednej školy v roku 1965, keď robil doprovod svojej mame. O živote v krajine už čo-to vedel, najmä z vestníkov, ktoré boli v Bratislave voľne prístupné. Pri prvej návšteve určite nemal ružové okuliare a plne si uvedomoval, že ide o krajinu vo vývoji a miesto, kde je veľa piesku a málo vody. Išlo v podstate o presný opak podnebia, na ktorý bol doposiaľ zvyknutý. „Za rok ja som tu, a presne tak bolo,” povedal si Micha, v roku 1966 opustil svoju domovinu a emigroval do Izraela. Jeho úteku predchádzalo povolenie navštíviť na niekoľko dní vtedajšiu Juhosláviu. Tam sa rozhodol vyhľadať izraelské veľvyslanectvo, kde oznámil svoj útek z rodnej zeme s úmyslom usadiť sa v Izraeli. V tom čase boli jeho rodičia v kúpeľoch v Piešťanoch a neverili, že by ich syn niečo také urobil. Medzitým sa Micha už presúval lietadlom do Atén, odkiaľ odletel do Tel Avivu. Tam ho čakali úradníci, ktorí mladého pamätníka priviedli na istý čas k jeho strýkovi domov. Po dvoch týždňoch od svojho úteku poslal rodičom list, kde im všetko vysvetlil. Mal vedomosť, že neskôr jeho rodinu v dôsledku jeho odchodu nejaký čas sledovali či vypočúvali, avšak o nejakých ďalekosiahlych následkoch nevedel. Micha bol oficiálne odsúdený vo svojej neprítomnosti za vlastizradu a zároveň bol označený za dezertéra. 

Pamätník sa po niekoľkých dňoch rozhodol odísť od svojho strýka a usadiť sa v kibuci, kde bolo pre neho miesto. Išlo o neortodoxný kibuc, kde pol dňa pracoval a zvyšok sa vzdelával. Zvládnutie reči na prijateľnej úrovni mu trvalo vyše pol roka. Ako osemnásťročný mládenec dostal v Izraeli povolávací rozkaz, avšak zároveň mu bolo povolené žiť ďalej v kibuci. Spočiatku sa venoval zberu bavlny, zberu ovocia v ovocných sadoch, neskôr prideľoval prácu on sám a svoje pôsobenie v kibuci zavŕšil prácou s deťmi v školských zariadeniach, kde svoju hebrejčinu len zdokonalil. 

Po roku strávenom v kibuci nasledovala mobilizácia a vstup do armády. V apríli 1967 sa stal vojakom základnej služby a bol zaradený k tankistom. Rok 1968 a inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bolo cítiť aj v Izraeli. Nakoľko tam žilo množstvo jeho rodákov, spájali sa do manifestácií a verejne prezentovali svoj nesúhlas. Micha v rámci svojho pôsobenia v armáde zažil viaceré vojnové konflikty. Spočiatku išlo o Šesťdňovú vojnu, neskôr o Jomkipurskú vojnu a nakoniec o Prvú a Druhú libanonskú vojnu. 

Po vojne sa pamätník rozhodol dokončiť a zvýšiť svoje technické vzdelanie, pričom si našiel prácu v televízii. Keďže ešte v čase dospievania v Československu sa Micha venoval brigádne profesii sprievodcu po Bratislave, nebolo nič zvláštne, že sa v tejto záľube rozhodol pokračovať. Spočiatku sa zaoberal turistikou do celého sveta, pričom sa s izraelskou skupinou zúčastnil aj výletu do Československa. Bolo to v čase, keď naň ešte platil zatykač, avšak nakoľko vlastnil izraelský pas, ničoho sa neobával. Pamätá si, ako sa znovu stretol s prehľadávaním autobusu, s ostnatými drôtmi okolo hraníc či s mínovými poliami. „To sú obrazy, ktoré ma v živote neopustia,” spomína Micha. Po čase zanechal prácu v televízii a venoval sa už len profesii sprievodcu. Začal písať knihy z tejto oblasti, venoval sa výuke nových sprievodcov a rozhodol sa rozšíriť skupinu turistov o národnosti z rôznych kútov sveta. Pamätníkova výnimočnosť spočívala aj v tom, že slovensky hovoriaci oficiálni sprievodcovia v Izraeli boli len dvaja. „Moja posledná klientka bola vaša pani prezidentka, pani Zuzana Čaputová.” Posledná preto, lebo vypukla pandémia Covidu-19, ktorá pozastavila výkon jeho práce. 

Micha v Izraeli býval na viacerých miestach, v podstate niekoľkokrát vystriedal Tel Aviv s mestečkom Givatayim, nakoniec na tomto malebnom mieste zakotvil. V súčasnosti dokonca ide o pomerne vyhľadávanú oblasť pre život. Čo sa týka jeho pobožnosti, síce verí, že existuje niekto, kto riadi svet, avšak nevie, či to je definíciu viery v Boha. V meste Givatayim nie je vysoká miera pobožnosti a návštevy synagógy realizuje najmä kvôli stretnutiu s ľuďmi. Snaží sa o dodržiavanie základných židovských tradícií, avšak nejde len o náboženskú povinnosť, je to skôr tradičná súčasť ich života. V minulosti bol pamätník raz rozvedený a so svojou súčasnou manželkou, s ktorou sa zoznámil počas jej návštevy v Izraeli, je už 18 rokov. Jeho pani je českej národnosti a venuje sa starostlivosti o deti v škôlke. Majú spolu 15-ročnú, veľmi talentovanú dcéru, na ktorú sú právom hrdí. 

90. roky a záver príbehu 

Nežnej revolúcii a pádu komunistického režimu v Československu predchádzala ešte jedna pamätníková skúsenosť s totalitou v jeho rodnej zemi, a to stretnutie s otcom. Po opustení Československa sa síce s rodičmi stretol už skôr, a to dokonca dvakrát, v roku 1969 a 1977 v Izraeli, avšak toto stretnutie bolo špeciálne. Stretli sa v roku 1980, keď Micha robil v Československu sprievodcu izraelskej skupine. Hneď ako sa po príchode dostal k telefónu, čo v tej dobe nebola jednoduchá záležitosť, najprv musel hodiny čakať, kým ho vôbec prepojili. Akonáhle sa to podarilo, z ničoho nič sa hovor prerušil. Pamätníkovi rodičia boli potom týždne bez signálu a pravdepodobne aj sledovaní a odpočúvaní. Nakoniec sa pamätníkovi podarilo stretnúť s otcom na jednej súkromnej akcii, avšak v okamihu pri nich sedel cudzí muž, ktorý vôbec nebol na akciu pozvaný a teda tam nemal čo robiť. „Celý večer sme sa rozprávali o počasí, ale bol som šťastný, že som mohol byť s otcom.” Navštíviť svoju matku doma sa však neodvážil. 

Nadišiel čas Nežnej revolúcie, v ktorú mnohí dúfali, ale neverili, že sa môže stať skutočnosťou. Hneď ako mal Micha potvrdené, že socializmus padol, v Izraeli otvorili fľašu vína a veľmi sa z toho tešili. V neposlednom rade to znamenalo návštevu rodiska bez obáv a lepšie podmienky pre turizmus. Československo potom navštívil v roku 1991, keď zomrel jeho otec Andrej. Videl síce zmenu k lepšiemu, avšak nepomyslel na návrat. Čo sa týka politiky, nezaoberá sa ňou ani ju podrobne nesledoval. Práve preto sa vôbec nezaujímal o nástup mečiarizmu alebo ďalší politický vývoj v Československu a neskôr na Slovensku. Aj v súčasnosti je Micha rád, že nežije na Slovensku, práve z obavy z novovzniknutých politických strán, ktoré do neho vnášajú neistotu a nútia ho položiť si otázku, či by sa história mohla zopakovať. Veľmi pekné spomienky má však na seniorské centrum Ohel David, kde poslednýkrát vydýchla jeho mamička. „Som tam pocítil niekoľko duševných pohnutí,” spomína Micha.

Na záver príbehu pamätník spomenul dve životné mottá, ktorými sa snaží riadiť vo svojom vlastnom živote. „Ja a každý, alebo každý a ja, máme právo byť šťastný.” Dodáva však, že nie na úkor niekoho iného. A keďže je veľmi citlivý na bezprávie a utláčanie jednotlivcov, spomenul aj druhé krédo: „Ži a daj inému žiť.”