Micha Dor

Po oslobodení sa vrátili teda naspäť do Bratislavy? (dokumentaristka) Nie, išli do Topoľčian. A tam ich stretol ten známy pogrom po vojne, povojnový. Mojich rodičov, mojich bratov, môjho otca. Vieš o tom niečo viac alebo si sa o tom dozvedel niečo? (dokumentaristka) Viem. Keď sa to spustilo, tak ešte otec stihol zakričať matke, aby sa s deťmi schovala pod posteľ a on vybehol na ulicu. Tam ho dohonili, železnou tyčou mu rozbili hlavu. Tak, že mozog mal v rukách... tak utekal. Do konca života, skoro každú noc. Dá sa povedať, že každú noc, kričal zo spánku. Toto bol... toto bola súčasť môjho dectva. To nebol ľudský rev, to bolo ako ranené zviera. Každú noc, asi v dôsledku tejto príhody. Odišli z Topoľčian a sa presťahovali do Bratislavy. A tam sme žili, tam som sa ja narodil. V Bratislave alebo čo sa týka majetku, alebo vieme teda, že počas vojny prebiehala arizácia. Dostali ste sa vôbec k pôvodným svojim majetkom alebo? (dokumentaristka) Neviem, neviem o tom nič. Nemyslím.”

Jediné, jediné čo som počul niekoho z mojich rodičov, čo sa vôbec na túto tému vyjadrili. Viac sa o tom u nás doma vôbec nehovorilo. A môžeš rozprávať o tom čo si sa dozvedel teda nepriamo? (dokumentaristka) Že boli ako deportovaní do Serede, zo Serede do Terezínu. V Seredi... otec nakoľko bol účtovník, tak mal postavenie, čomu sa hovorilo, hospodársky žid a kvázi takto chránil svoju rodinu. Teda rodičov svojej manželky, mojej mamy, a svojich rodičov, tým že ich nezaradili do transportu. Až prišiel za ním veliteľ tábora a povedal: `Židák, chrániš priveľa židov, musíš ako niekoho sa zrieknuť.` Takže otec mal ako strašnú dilemu, vlastne na ňom záviselo, koho ako pošle do transportu. A bohužiaľ, ako sa hovorí, že košeľa bližšia ako kabát, tak sa zriekol rodičov mojej mamy, a nie vlastných rodičov. Samozrejme, to mu nikdy neodpustili, ale nebola iná možnosť. Čiže starí rodičia z maminej strany, boli deportovaní kam? (dokumentaristka) Do Terezínu. Tiež do toho Terezínu. (dokumentaristka) A neskôr celá rodina. Ešte raz, kedy boli transportovaní do toho Terezína? (dokumentaristka) Kedy... rodičia od matky boli, presne neviem. Ostatok rodiny, teda moji rodičia a moji bratia, štyridsať štyri. Teda už tá posledná vlna deportácie, po potlačení SNP. (dokumentaristka) Viac-menej áno. Zase nakoľko ja viem, lebo toto neviem ako z domu, doma sa o tom nehovorilo, tieto údaje sú dosť také… Vieš alebo dozvedel si sa teda možno nepriamo o tom, že ako vyzeral ich život v Terezíne? (dokumentaristka) V Terezíne... a viem ako ich život vyzeral aj v Seredi. Môžeš o tom porozprávať. (dokumentaristka) Môžem. Otec... otca to skoro dvakrát stálo život. Raz, nejaký chlapec bol drzý k nejakému dozorcovi, ten ho zbil k smrti. Bolo treba pochovať mimo tábora. Ako sa vie, k pochovaniu človeka-žida, bolo treba desať mužov, aby sa mohli pomodliť takzvaný min jan a otec bol spolu s tými desiatimi a sa zaručil samozrejme pred veliteľom tábora, že sa všetci vrátia, hoci vo vnútri vedel, že to asi nebude. A naozaj, dvaja alebo traja chlapci ušli, využili to ako na útek. Otca zbili do smrti, ako trest za to, že nedodržal slovo a traja mu ušli z tej desiatky. To bol jedenkrát. Druhýkrát, dostával on a ešte asi nejakí iní členovia rady zoznamy. Teda večer pred transportom mal chodiť ľuďom, teda tí ľudia sa mali na druhý deň dostaviť k vlaku. A otec aby išiel, namiesto aby išiel domov a staral sa o mamu, o moju mamu a dvoch mladých mojich súrodencov, bratov... deň, večer predtým išiel k tým rodičom, ľuďom, aby ich upozorňoval - zajtra máte ísť do transportu. Spravte niečo. Prišli na to, že, vedenie tábora, že sa mali dostať sem práve takí, čo chýbajú. Nevedeli presne kto a ako. To som sa dočítal, zase niekto písal do tábora v Seredi, že desať mužov, ktorí boli vo vedení židovskom, nahatí tri dni stáli v snehu, aby ako prezradil niekto, kto je ten, čo upozorňuje židov pred nebezpečím poslania do transportu. Nikto sa nepriznal a nejak to jednoducho prešlo.