Pavel Drechsler

„V Hlohovci boli sionisti z Hashomer Hatzair. Bol som tam aj s bratom. Boli tam všelijaké zaujímavé veci. Učili sme sa hebrejsky písať, čítať a rozprávať. Môj brat prišiel do Izraela v 1948, ja v 1949, moja mamka v 1950.“ - „A vedeli ste, že Hashomer Hatzair počas vojny pomáhal ako sionistické hnutie Židom pri úteku alebo emigrácii do, vtedy ešte, Palestíny?“ - „Keď som prišiel, všetko bolo legálne.“ - „Vedeli ste čo všetko robili počas vojny? Ako pomáhali aj po vojne, keď si sa aj ty stal členom Hashomer Hatzair?“ - „Viem, dávali falšované papiere. Z Budapešti nás zobrali do jednej židovskej nemocnice. Bolo tam veľmi veľa ľudí. Zobrali nás tam pred getom. Bývali sme tam na schodoch, spali sme na nich. Mali sme tam tri-štyri miesta. Boli sme tam asi dva týždne. Potom prišli Maďari - gardisti a zobrali nás do geta. A keď sme vyšli von, počuli sme, že strieľajú. Sionisti z Hashomer Hatzair vyšli na strechu a odtiaľ strieľali - dve-tri strely a potom skončili. Boli aj takí.“

„Môjho otca zobrali. Prišiel nejaký jeho kamarát – kresťan. Povedal mu: „Nebuď doma, lebo dnes v noci ťa prídu zobrať.“ Tak mamka ho poslala do židovskej nemocnice v Nitre a my sme tam tiež išli bývať. A viac sa nevrátil do Hlohovca. Celú židovskú nemocnicu v Nitre zobrali aj s doktormi aj kresťanmi, ktorí tam pracovali. Zobrali ich do Auschwitzu. Nemci povedali, že tam je nejaká zvláštna židovská choroba a že všetkých treba zobrať. Môjho otca zobrali tiež a viac sme ho nevideli. Môj brat išiel pred tridsiatimi rokmi do Jad va-šem a povedal: „Môj otec by dnes mal byť deväťdesiatročný. Možno, že on žije!“ Tak mu ukázali, že v tom dni a s tým vlakom išli do Auschwitzu. A z Nitry do Auschwitzu to bolo asi 150 kilometrov, ale dva týždne trvalo pokiaľ tam vlak prišiel, lebo stáli. Nemci napísali, že keď vlak prišiel do Auschwitzu, tak z vagónu, kde bol môj otec a kde bolo 89 ľudí, traja vyšli von – všetci už boli mŕtvi. A tí traja, ktorí vyšli na nohách išli do krematória. Môj brat si myslel, že náš otec ešte žije.“