The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr., PhD. Ľubica Droppová, rod. Markovičová (* 1935)

• narodená 22. marca 1935 v Bratislave

• detstvo a mladosť prežila v Banskej Bystrici

• otec účastník SNP, zajatý a väznený v Mauthausene, v rokoch 1953 - 1956 väznený aj komunistickým režimom

• matku dohnal komunistický režim k samovražde

• v roku 1958 absolvovala štúdium etnológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

• 1958 - 1967 pôsobila ako vedecká pracovníčka Národopisného ústavu SAV

• od roku 1967 pôsobila na Katedre etnografie a folkloristiky FF UK

• 1990 – 1998 bola vedúcou Katedry etnológie FF UK

• v súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave

Ľubica Droppová sa narodila 22. marca 1935 v Bratislave. Jej otec Karol Markovič (1897 – 1980) bol významný slovenský ekonóm, finančník a predstaviteľ protifašistického odboja. Matka Viera, rod. Záturecká (1910 – 1953), bola spisovateľka. Rodina bola evanjelická a československy orientovaná. „Mali sme skvelých rodičov. Prežili spolu len 20 rokov, ale ich manželstvo bolo plné porozumenia a lásky, ktorú dávali aj nám, trom dcéram. Maminka bola síce prísna a dôsledná, ale zároveň najláskavejšia mama na svete,“ spomína na rodičov, ktorých životy zásadne ovplyvnili totalitné režimy.

Bankár v Povstaní

V roku 1939 preložili Karola Markoviča z Bratislavy do Banskej Bystrice, kde sa stal riaditeľom filiálky Slovenskej národnej banky (SNB). Ľubica si pamätá, že rodičia sa pomerne rýchlo zapojili do spoločenského a kultúrneho života v Banskej Bystrici. Stretávali sa nielen s pracovníkmi banky a ich rodinami, ale prichádzali k nim na návštevu mnohé bystrické, ale aj iné slovenské osobnosti, ako boli J. Kostra, V. Záborský, E. B. Lukáč, J. Smrek a ďalší. A. Matuška, A. Plávka a J. Bor vo svojich spomienkach písali, že u Markovičovcov vtedy vznikol literárny salón, kde sa preberalo nielen kultúrne dianie, ale aj politika.

„V budove banky boli aj byty zamestnancov. Sestra aj ja sme sa tam cítili veľmi dobre. Do areálu banky patril aj veľký dvor a dve záhradky, kde deti zamestnancov, bolo nás sedem, trávili veľa času. Ale často chodili aj iné deti, napr. syn Andreja Plávku, ktorý býval hneď naproti, ten bol s nami hádam viac ako doma. Tam bol sám, a nás tam bolo kopec detí. Bolo veselo.“ 

Rodičia pamätníčky však napriek vysokému spoločenskému postaveniu nesympatizovali s režimom vojnového Slovenského štátu. Otec Karol sa ako významný ekonóm a spolupracovník Imricha Karvaša priamo zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Po jeho vypuknutí 29. augusta 1944 sa stal zástupcom povereníka financií a hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály.

Pamätníčka si spomína, že počas SNP bolo v Bystrici veľmi rušno, prichádzalo mnoho ľudí z rôznych kútov Slovenska. Čoraz častejšie bolo aj bombardovanie. Rodičia nepúšťali deti bez dozoru na ulicu. Otca často nevideli celé dni, veď boli len malé deti a netušili, že sa zapojil do príprav SNP. „Fakty o otcovej činnosti počas SNP sme sa dozvedeli až po vojne z otcovho rozprávania, ale najmä z jeho knihy Spomienky na protifašistický odboj.“ Každej dcére venoval jednu kópiu. „Náš otec bol nenápadný, pokojný človek, no zároveň veľmi vzdelaný a spoľahlivý pracovník. Dosvedčil to aj v SNP, keď správa povstaleckých financií prešla na pobočku v Banskej Bystrici. Filiálka zabezpečovala nielen potreby armády a povstaleckých jednotiek, ale aj hospodársky život na povstaleckom území: mzdy, dôchodky, sociálne podpory, nemocnice atď. Organizátorom tejto činnosti bol práve náš otec, riaditeľ tejto filiálky.“ Karol Markovič počas Povstania zabezpečil aj odsun drahých kovov – predovšetkým kremnického zlata – deponovaných v Banskej Bystrici lietadlom do Moskvy. Tým zamedzil odvlečeniu slovenského zlatého pokladu do Nemecka, ku ktorému by mohlo dôjsť v prípade porážky povstaleckých síl. 

Koncom októbra 1944, po zatlačení SNP do hôr, sa musela rodina evakuovať do Ľubietovej. V tejto pohronskej obci sa pamätníčka so sestrou Jankou a s matkou Vierou, ktorá bola v tom čase vo vysokom štádiu tehotenstva, ukrývali u jednej rodiny. Otec Karol sa schovával v horárni v lese, lebo situácia pre neho začínala byť veľmi nebezpečná. „Maminka občas večer zašla na kraj dediny a otec zase zišiel z hôr, aby sa tam stretli, ale postupne, aj pre tých ľudí, u ktorých sme bývali, prestal byť náš pobyt bezpečný a oni sa už s nami necítili pohodlne.“ V podobnej situácii sa v horárni ocitol aj ich otec, ktorého prítomnosť znamenala nebezpečenstvo pre ostatných ukrývajúcich. Nakoniec sa dosť komplikovaným spôsobom vrátili do Banskej Bystrice. Otec, ktorý v horách prechladol, sa potreboval liečiť, lenže doma dlho nepobudol, keďže už v novembri 1944 si poňho prišli príslušníci Sicherheitsdienstu (SD). Na situáciu si pamätníčka veľmi dobre pamätá: „Boli sme s deťmi na dvore a zrazu niekto začal kričať: ,Ľuba, Janka, odvádzajú vám otca!‘ Utekali sme zdola na chodbu a videla som otecka, ako ho zhora po schodoch vedú dvaja chlapi. Držali mu ruky na pleciach a za nimi išiel tretí, ktorý niesol naše rádio. Otec sa tak nejako rozpačito usmieval, ako keby sa nám chcel ospravedlniť.“

Prežil bombardovanie Melku a väznenie v Mauthausene

Najprv ho väznili v Banskej Bystrici, až im raz domov prišiel niekto povedať, že odvážajú všetkých väzňov, ktorých pozatýkali v súvislosti so SNP. „Tak sme s maminkou išli, ale most, kde je banskobystrická malá stanica, lebo odtiaľ ich vyvážali, bol vyhodený do vzduchu. My sme boli na druhej strane Hrona, tak sme len medzi tým ľuďmi, čo ich vyvážali, hľadali otca. Tak sme mu aspoň zakývali.“ Neskôr sa pamätníčka dozvedela, že keď sa otec dozvedel, že ho budú vyvážať, podarilo sa mu zariadiť stretnutie so svojou manželkou. Pochopiteľne s tým jeho strážca najprv nesúhlasil, ale za snubný prsteň a hodinky sa nechal presvedčiť. „On jej ešte stihol oznámiť, že tam, kde tvrdil, že sú len listiny, ktoré už nemajú žiaden význam či hodnotu, tak že tam je uložené tzv. židovské zlato. A povedal jej, komu má zatelefonovať, aby to zlato odviezli do bezpečia, a aj sa tak stalo.“

Ľubicinmu otcovu sa totiž ešte počas Povstania podarilo úspešne zakamuflovať zlato a šperky, ktoré boli štátom zhabané počas arizácií židovského majetku. Cennosti ukryl priamo všetkým na očiach; v debnách na chodbe banky v Banskej Bystrici, s označením „štátne cenné papiere“. Debny a skrine naplnené cenným vlastníctvom po vyvezených slovenských Židoch sa koncom roka 1944 dostali do Kremnice a po oslobodení Slovenska do Národnej banky v Bratislave ako „štátne cenné papiere“.  Historik Karol Fremal konštatuje, že počas celej anabázy, na počiatku ktorej stál práve Karol Markovič, „nikomu nenapadlo otvoriť debny alebo pancierové skrine a presvedčiť sa o ich skutočnom obsahu“.[1]

Karola Markoviča previezli do Bratislavy, kde ho spolu s ostatnými dočasne uväznili. Neskôr ich nákladnými autami odvážali do Mauthausenu. S veľkým šťastím a naozaj len o vlások prežil bombardovanie pri Melku a nakoniec aj útrapy koncentračného tábora, čo sa mnohým nepodarilo; v Nemecku zahynul aj jeho dobrý priateľ a ďalší významný odbojár z radov bankárov Viliam Pauliny.

Ťažké časy nastali aj pre matku Vieru a jej dve dcéry; Ľubica mala vtedy deväť rokov. Mali však veľké šťastie, že otcova rodina – Markovičovci – žila v Radvani (dnes časť Banskej Bystrice) a prijala ich s otvorenou náručou. Tu sa 28. januára 1945 narodila aj pamätníčkina druhá sestra Majka. A tu ich nakoniec zastihol aj koniec vojny.

Po skončení bojov však útrapy neskončili – stále nevedeli, čo je s otcom. Ľubica si pamätá, že jej mama často plakávala, nevediac, čo je s jej manželom a či vôbec žije. No on prežil a prišiel do Bratislavy, kde býval jeho brat s rodinou. Keďže v tom čase nebol nikto doma, čakal ich na schodoch schúlený v deke; jeho vlastný brat ho po útrapách prežitých v Mauthausene nespoznal. Rodine v Banskej Bystrici dal brat vedieť, že Ľubicin otec žije, no musel sa ešte asi 3 mesiace liečiť na internej klinike v Bratislave. Po zotavení prišiel do Radvane, kde sa konečne stretol s rodinou. Neskôr sa zamestnal v Bratislave a po nájdení ubytovania sa tam presťahovala celá rodina. Pamätníčka spomína, že na istý čas nastali po všetkých útrapách pekné časy.

Rodinná tragédia po nástupe komunizmu

Veľmi tragickým spôsobom zasiahol do života rodiny komunistický prevrat v roku 1948. Podľa pamätníčky to spočiatku ani nevyzeralo, že by sa niečo výrazne zmenilo. Už v rokoch 1949 – 50 však pocítili tvrdé spoločenské zmeny. Prejavilo sa to aj na gymnáziu, kam v tom čase pamätníčka chodila a ktoré postihla školská reforma.

Rok 1953 bol pre ich rodinu zlomový, Karola Markoviča zatkli. Spätne si pamätníčka vyčíta, že sa to dalo očakávať, lebo ovzdušie začalo byť veľmi dusné, aj keď ich rodičia sa na nič nesťažovali a pravdepodobne by ani ničomu nezabránili. „Jedného dňa to prišlo. Bol obyčajný pracovný deň, ja som bola akurát po maturite. Maminka chystala moje sestry do školy a otec odišiel do roboty, no z roboty sa už nevrátil. Vôbec sme nevedeli, čo je s ním, len prišli k nám dvaja súdruhovia a obrátili nám byt hore nohami. Keď nič nenašli – neviem, čo hľadali –, tak nám zobrali zlaté krížiky, retiazky, náramky podedené po babičkách a prababičkách. Naši starostliví rodičia každej dcére založili vkladnú knižku, tak aj to zobrali, a dokonca aj obálku, kde mala maminka na najbližší mesiac otcovu výplatu. Janka, prostredná sestra, zbadala jednu stokorunu, ktorá nejako za skrinku zapadla, keď tak chtivo počítali peniaze. Tak to bolo jediné, čo nám zostalo, lebo my sme žili len z otcovho platu, no a plat potom dlho nebol,“ spomína na vpád komunistov do ich životov.  

Pre rodinu nastali strašné časy, opäť nemali potuchy, čo je s otcom a či vôbec žije. Ľubica spomína, že v tých časoch sa stávalo aj to, že ľuďom prišla škatuľa s popolom muža, alebo len prišiel oznam, že dotyčný bol popravený. Na výsluchy musela chodiť aj pamätníčkina mama. Bola psychicky doslovne týraná. „Keď prišla z tých vyšetrovaní, vždy bola maximálne vyčerpaná, zväčša si pre ňu prišli na aute. My sme sa preto vždy báli každého auta, ktoré zastalo pri dome; vtedy tých áut ešte nebolo toľko ako dnes. Ale nazad už musela prísť sama pešo, vyčerpaná bola nielen psychicky, ale aj fyzicky. Vždy si obviazala hlavu tak natuho šatkou, to jej pomáhalo pri bolestiach hlavy. A vždy nám len povedala: ‚To je omyl, to je veľký omyl, to sa musí vysvetliť, iste sa to vysvetlí.‘ No nevysvetlilo sa to nikdy.“

Situácia vyústila do veľkej tragédie – Viera si siahla na život. Čo od nej chceli a ako sa jej vyhrážali, dodnes rodina nevie, pravdepodobne však nevidela inú možnosť. Neskôr sa od známej, maminej dobrej kamarátky a dôverníčky dozvedeli, že pri výsluchoch inscenovali fotografie, kde ju obsypali americkými dolármi ako symbolom amerického imperializmu. „Ja si myslím, že od maminky možno žiadali niečo, aby zaprela otca, čo nebola ochotná urobiť, ale oni sa jej vyhrážali. A ona bol zraniteľná; mala tri deti, mala muža zatvoreného, mala maminku. Mala mnoho ľudí, ktorým mohli rôznym spôsobom ublížiť. Preto si ona možno zvolila túto strašnú cestu, po ktorej ju už nemohli prenasledovať.“

Pamätníčka v tom čase nebola doma, ale ako členka Lúčnice bola na Medzinárodnom festivale mládeže a študentstva v Bukurešti. Vedenie delegácie to síce vedelo, ale nič jej neoznámilo, čo neskôr zdôvodnili tým, že by to nemalo žiaden význam, domov by aj tak nemohla ísť, tak jej nechceli kaziť pobyt. „Ja som sa s maminkou rozlúčila asi 30. júla a ona 1. augusta už nežila. Ja som o ničom nevedela, na bratislavskej stanici nás vítali, aj kytice sme dostali. Len som sa divila, že každému tam prišli rodičia či súrodenci, a ku mne neprišiel nik. Až potom zrazu dve postavy v čiernom, sestra Janka a teta Olča, manželka otcovho brata, a od nich som sa to dozvedela. Zatriasla sa zem.“

Okamžité vysťahovanie z bytu a súd s otcom

Ľubica sa okamžite po príchode na Slovensko tiež musela dostaviť na výsluch na oddelenie ŠtB: „Ich nezaujímal otec, pretože o tom im bolo jasné, že ja nič neviem. Ale stále o mame, že prečo to urobila, či nám nič nehovorila, či nám nehovorila o svojich výsluchoch, čo od nej chceli. Tak takéto ich zaujímalo, nič iné. Nie sú to dobré spomienky, pamätám si silné svetlo, ktoré dráždilo oči, a bola som strašne roztrasená. A aj teraz mám zimomriavky, keď idem okolo tej budovy na bývalej Februárke, a na tej budove sa nič nezmenilo.“ Navyše dostali list, že musia okamžite vypratať byt. Pritom boli zdrvení z rodinnej tragédie a stále netušili, či je otec vôbec nažive. Plnoletá bola iba Ľubica, jej dve sestry boli ešte v detskom veku. Pomohla im rodina, ale aj množstvo dobrých ľudí a rodinných známych, napr. Elena Bellušová, manželka architekta Emila Belluša, dlhoročná priateľka pamätníčkinej matky. Časť majetku a zariadenia sa im podarilo predať, keďže nemali ani peniaze na prepravu všetkých vecí z ich trojizbového bytu. Za veľké šťastie pamätníčka považuje, že mali skvelú rodinu, ktorá im v skutočne ťažkých a tragických časoch veľmi pomohla. Čo by bolo bez nich, si ani nevie predstaviť. Pamätníčka a sestra Janka ostali u rodiny v Bratislave a najmladšia Majka sa dostala k starej mame do Radvane.

Neskôr im umožnili aspoň písomnú komunikácia s otcom, ale za veľmi prísnych podmienok. List musel byť otvorený a nesmeli písať o ničom inom, len ako žijú, kde bývajú, kde chodia do školy. „A v žiadnom prípade nič nenapísať o našej maminke! Toto sme teda splnili, nech otec vie niečo aspoň o nás. Len bolo veľmi ťažké odpovedať na jeho list, kde každá druhá veta bola: ,Čo je s Jejkou? Prečo o nej nepíšete, kde je Jejka?‘ Jejka bola Viera, mamka tak nazývala samú seba, keď bola malá. A to jej zostalo, rodina a priatelia, všetci jej hovorili Jejka.“

Otca videli po dva aj pol roku, odkedy ho zatkli – na súdnom procese v roku 1955, kde sa zároveň dozvedel o tragickom úmrtí manželky. „Bol na neho dosť strašný pohľad, pretože bol celý vychudnutý, zdal sa nám zmenšený, bol v takom hrubom sivom odeve a okrem toho mal zlomenú ruku. Otec nebol jediný, boli piati obžalovaní a každého viedol nejaký ten esenbák. Otec chcel ísť blízko nás a hneď bolo: ,Čo je s Jejkou?‘ Ale ten esenbák ho hneď odstrčil. Jedine na prvom pojednávaní sme mohli byť prítomní a tam sme sa dozvedeli, prečo ich všetkých zatvorili. Prípad nazvali ‚Karol M. a spol.‘ a bolo to pre zločin prípravy úkladov proti republike. Ja som vtedy skoro odpadla, lebo už kvôli omnoho menšiemu zločinu sa vtedy vešalo, strieľalo a neviem, čo ešte.“

Väzeň dvoch režimov

Nakoniec formuláciu obžaloby našťastie zmiernili a Karol Markovič dostal „len” sedem a pol rokov väzenia. Po smrti Stalina, kritike kultu osobnosti a čiastočnom uvoľnení politickej situácie začali prepúšťať politických väzňov a aj Karol sa v roku 1956 vďaka amnestii dostal na slobodu. Dcéry sa stretli s otcom po mnohých rokoch a strašných rodinných tragédiách. Karol Markovič sa usadil v rodičovskom dome v Radvani, ktorý im však už celý nepatril. Prenasledovaniu komunistickým režimom sa nevyhla ani ostatná rodina.

Po dlhoročnej remeselnej súkenníckej tradícii si príbuzní z radvanskej vetvy Markovičovcov založili v roku 1845 rodinnú manufaktúru – súkenku s približne štrnástimi zamestnancami, ktorá pretrvala viac ako sto rokov. Za komunizmu bol jej správcom Karolov brat Július. On a jeho dve sestry boli obžalovaní ako kapitalisti a vykorisťovatelia a odsúdení na stratu majetku a niekoľkomesačné väzenie. Žaláru sa vyhla aspoň pamätníčkina stará mama, ktorá mala v tom čase vyše sedemdesiat rokov. Karolovho brata Júliusa odsúdili a poslali do uránových baní v Jáchymove.

Karol Markovič ako väzeň dvoch režimov skončil s podlomeným zdravím na invalidnom dôchodku. Veľmi ťažko niesol stratu milovanej manželky, o svojom utrpení vo väzení, rovnako ako aj o utrpení v Mauthausene nikdy nerozprával. Podľa spomienok svojich dcér sa navonok vôbec neprejavoval a všetko spracovával a nosil v sebe. V roku 1968 bol rehabilitovaný; dostal aj určité finančné odškodnenie, za ktoré mohol aspoň odkúpiť časť svojho rodného domu, ktorá bola znárodnená. Po nástupe normalizácie však od neho finančné prostriedky žiadali späť. Keďže ich utratil za vykúpenie rodinného majetku, musel sumu splácať zo svojho invalidného dôchodku. Napriek nepriaznivému osudu nerezignoval a domáhal sa, aby znovu prebehol jeho proces, keďže sa necítil byť vinný za vykonštruované zločiny. Okrem neustálej šikany zo strany komunistickej moci, ktoré pokračovalo aj po prepustení z väzenia, nemal šťastie ani na advokáta, ktorého mu odporučili a ktorý si z jeho prípadu spravil zárobkovú činnosť, bez akejkoľvek aktivity a reálneho výsledku. „Potom to otec s ním zrušil a vzal si znovu toho advokáta, ktorý ho ex offo obhajoval v päťdesiatom piatom. A tomu sa podarilo až v 1980. roku, že sa to vybavilo, ale otec už bol vtedy taký chorý, že z toho nič nemal.“         

Karol Markovič zomrel 2. februára 1980. Na jeho významné pôsobenie v slovenskom bankovníctve, v odboji, podiele na záchrane tzv. židovského zlata, ale aj na memoáre Spomienky na účasť v protifašistickom odboji a v Slovenskom národnom povstaní v rokoch 1939 – 45, ktoré sa nachádzajú v rukopise v archíve Múzea SNP v Banskej Bystrici, sa akosi pozabudlo. Do popredia sa skôr dostávali iné osobnosti, pričom Karol Markovič svojim významom a aktivitou a hlavne neohnutou chrbticou nepochybne medzi ne patrí .

Jeho dcéra Ľubica Droppová napriek nevyhovujúcemu kádrovému profilu a zlej finančnej situácii najmä vďaka pomoci rodiny vyštudovala etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Pôsobila ako vedecká pracovníčka v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) a neskôr na Katedre etnografie a folkloristiky. V rokoch 1990 – 1998 bola vedúcou Katedry etnológie FiF UK. Patrí k jedným z najvýznamnejších slovenských etnológov a etnologičky druhej polovice 20. storočia. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave. 

 

[1] FREMAL, Karol. Slovenský zlatý poklad a Banská Bystrica. In Bystrický Permon, roč. 2, č. 3, 2004, s. 4.