PhDr., PhD. Ľubica Droppová, rod. Markovičová

„Keď prišla z tých vyšetrovaní, tak vždy bola maximálne vyčerpaná, zväčša si pre ňu prišli na aute, my sme sa vždy báli každého auta, ktoré zastalo pri dome, vtedy tých áut ešte nebolo toľko ako dnes. Ale nazad už musela prísť sama pešo, vyčerpaná bola nielen psychicky, ale aj fyzicky. Vždy si obviazala hlavu tak natuho šatkou, to jej pomáhalo pri bolestiach hlavy. A vždy nám povedala len to: ‚To je omyl, to je veľký omyl, to sa musí vysvetliť, iste sa to vysvetlí.‘ No nevysvetlilo sa to nikdy.“

„Sme museli odísť do Ľubietovej, lebo hlavne pre otca to začalo byť veľmi nebezpečné. My sme boli priamo v dedine a otec bol tuším niekde v horárni. Lenže ani tam to nebolo bezpečné. Maminka občas tak večer zašla na kraj dediny a otec zase zišiel z hôr, aby sa tam stretli, ale postupne, aj pre tých ľudí, u ktorých sme bývali, prestal byť náš pobyt bezpečný a oni sa už s nami necítili pohodlne. Sme to trochu cítili tiež, ale maminka hlavne to cítila, si pamätám, že raz hovorila, keď Nemci začali prichádzať na Slovensko, aby to Povstanie dorazili celkom. Tak ona hovorila, že aj Nemci sú ľudia. Vedela perfektne nemecky. Tak ich upokojovala, že ona sa s nimi dohovorí, ale nejako to už nešlo. Aj otec sa obával, lebo v tej horárni, on to cítil, bol nebezpečný pre tých ostatných, lebo oni boli obyčajní obyvatelia dediny a on to bol, jediný, ktorého – povedzme – hľadali. Tak sme sa komplikovane vrátili."