Gertrúda Drozdová

„Tie obchody, všetko pobrali! Lepšie byty, všetko sa zobralo! Veď úplne znemožnili žitie! Úplne znemožnili rodiny, ľudí. Veď žite bez peňazí. Ešteže sa mi teraz takto zdá, že ten čas tak nejako prešiel. Trvalo to prenasledovanie niekoľko rokov, to už bolo v tých ľuďoch od toho tridsiateho ôsmeho. Už to bolo ťažšie každým rokom. Najhorší bol ten štyridsiaty druhý, tuším. Ale prešlo to. Predsa bola aj tá vojna. Ľudia boli aj, niektorí odreagovaní… Ťažké časy boli, ťažké. A vôbec, s nakupovaním, to jedlo. Niektoré obchody už nefungovali. Niektoré ešte fungovali, našťastie, ale keď človek nemal dosť peňazí, tak čo? Tak sa jedlo a varilo zo zemiakových placiek. Čo bolo dostupné. Ešteže mlieko bolo lacné, to ešte si pamätám. Taká konva bola a do toho sa išlo kupovať. Tuším dva litre mlieka."

„Otca teda vzali do Bergen-Bersenu, ten sa nemohol nejako ani ukryť, ani nič. Takže ten sa dostal do Bergen-Bersenu. To si pamätám, keď prišiel odtiaľ naspäť, tak bochník chleba doniesol pod pazuchou. Už bol taký, že si to jedlo strážil, lebo nevedeli, ako je tu." „Ešte mi povedzte – vraveli ste, že tam išiel ako silný chlap…" „Mal nejako 90 kg a ledva polovicu schudol. On toho zažil – raz aj povedal, že keď prišli Američania oslobodzovať Bergen-Bersen, tak tí Nemci chceli zlikvidovať tábor. Tých ľudí hnali niekde pešo. A otec vravel, že ich nahnali do vagónov, takých nákladných, zamkli a bez jedla a bez všetkého šesť dní stáli na trati a zatiaľ Nemci utiekli. Prosto, že to bolo hrozné. Že keď sa tie vagóny otvorili, tak že len tak mŕtvi padali z toho, lebo niektorí už boli takí slabí... “