Cyril Ďurica

* 1931

  • „Mesiac na samotke. Tomu sa nedá veriť, keď prišla výmena zmeny okolo siedmej večer búchal so zväzkom kľúčov. Každú chvíľu ,Buch´ s kľúčmi na dvere a kričal: ,Čo robíš?! Nespi!´ Počas celej noci nás budil. Mesiac som prežil v tej väznici pre nič za nič. Celý život sa to so mnou viezlo, že som chcel utiecť za hranice Československa. Pustili nás po mesiaci a hneď tam nás čakal dôstojník z PTP, čo je politicko [Pomocný, pozn. ed.] technický prápor a mal príkaz na povolanie na vojnu."

  • „Obec Staré, tu som zle pochodil, pretože ma macocha dala vo 4. ročníku od mája do októbra pásť dobytok u gazdu. To som mal 8 rokov, rok som prepadol. Ďalší rok sa to opakovalo a zase som nechodil do školy. Skončil som v 6. ročníku. S krstnou mamou sme išli za bratom do prešovskej nemocnice, pretože mal tuberkulózu. Krstná povedala, ako sa má situácia so mnou, bratovi. Jak som prenasledovaný bol macochou a pritom som školu ani nedokončil kvôli práci. Brat zariadil, aby som dokončil školu a aj večernú školu som urobil. Potom som sa začal učiť v bývalom „krížiku" (Závod priemyselnej automatizácie Dukla Prešov)."

  • „Kamarátil som sa s Ďurkotom, pretože nikto sa s ním nechcel kamarátiť. Bol vo väzení za takú smiešnu vec, pre kresbu, pol roka. Sme sa rozhodli, že pred vojnou pôjdeme na návštevu. Ja som mal brata v Karlových Varoch a on mal brata na hrádzi v Lipne. Tak sme šli vlakom z Prešova na Budejovice, Certlov. Navštíviť jeho brata na hrádzi v Lipne. Vo vlaku prišla hraničná služba a všetko bolo v poriadku. Ale na stanici nám zavolali k sebe na stanici Certlov na osobnú prehliadku. Boli sme až z Prešova. Podľa nich sme boli príliš ďaleko, a to sme nemali robiť. Mama posielala konzervy synovi, holandské, ktoré boli z Tuzexu. Slovenské neboli, ale boli zahraničné. Kamarátov oco v Čaklove bol učiteľ a tá mama zabalila konzervy pre syna na priehradu. Kamarát mal veľa holandských konzerv z Tuzexu, ktoré mu posielala mama pre druhého syna, Ďurkotovmu bratovi. Tie konzervy boli usvedčujúcim materiálom, že máme niečo so západom, pre nich. Hoci boli pre brata kamaráta na priehradu. Potom nám doviezli na okres, na kraj a do prešovského justičného palácu, kde sme boli mesiac zavretí prakticky za nič."

  • Full recordings
  • 1

    Prešov, Petofiho 1, 23.11.2017

    ()
    duration: 
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Z nevinného rodinného výletu sa stala celoživotná „kliatba“ v kádrovom posudku

portret cyril durica.jpg (historic)
Cyril Ďurica
photo: archív pamätníka

Cyril Ďurica sa narodil v roku 1931 v obci Staré na východnom Slovensku. Ako 6-ročný sa stal polosirotou, keď mu umrela matka. Cyril študoval na strednej odbornej škole za strojného zámočníka. Počas školy sa kamarátil so spolužiakom Ďurkotom a s ním sa rozhodli ísť pred nástupom na povinnú vojenskú službu na výlet k československo-nemeckým hraniciam za Ďurkotovým bratom, ktorý pracoval na výstavbe priehrady Lipno. Počas cesty vlakom boli zastavení pre podozrenie z úteku z Československa. Následne boli mesiac vypočúvaní vo vyšetrovacej väzbe v Prešove. Po mesiaci na nich čakalo predvolanie na vojnu do radov PTP (Pomocné technické prápory). Po dvoch rokoch odslúžených v PTP mal problémy zamestnať sa kvôli svojej minulosti. Napokon ho vďaka jeho pracovitosti zobrali do Závodov priemyselnej automatizácie Dukla Prešov - tzv. „Krížik”. Tu odrobil a vymyslel veľa zlepšovacích patentov, no nikdy nedostal za ne finančné odmeny. Po sklamaní zo zadržania a zo skúseností vo väzbe sa o politiku vôbec nezaujímal a venoval sa len pracovnej činnosti. V závodoch robil celý život od roku 1954 až do dôchodku. Je šťastne ženatý a žije v Prešove.