The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miroslav Farkaš (* 1954)

• narodil sa 16. 1. 1954 v Snine

• navštevoval Strednú priemyselnú školu v Michalovciach

• neskôr Vysokú vojenskú technickú školu Československo-Sovietskeho priateľstva v Liptovskom Mikuláši

• pôsobil ako pedagóg na Vysokej vojenskej technickej škole

• počas pôsobenia na vysokej škole si spravil kurz Plavčík 3. stupeň

• v roku 1999 odišiel do civilu a pripojil sa k SČK

• stál pri založení humanitárnych jednotiek SČK na Slovensku

• v súčasnosti žije v Liptovskej Anne

Miroslav Farkaš je dobrovoľníkom v Slovenskom Červenom kríži už viac ako dvadsať rokov. O svojom dobrovoľníctve hovorí skromne, berie ho ako samozrejmú súčasť svojho života. Po mnohých skúsenostiach so školením prvej pomoci by však nikdy neveril, akú silu môže mať záchrana ľudského života v praxi.

Kurzy prvej pomoci, darcovstvo krvi, dobrovoľníctvo, zoznamovanie mladých ľudí a detí s krízovými situáciami, ale aj sociálna činnosť, vodná záchranná služba či pátracia služba, to je len krátke zhrnutie pôsobnosti Červeného kríža na Slovensku ako oficiálnej národnej spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Tieto organizácie združujú veľké množstvá dobrovoľníkov rôznych vekových kategórií, ktorí svoju činnosť často vykonávajú popri bežnom zamestnaní a štúdiu.

Červený kríž a jeho história

Červený kríž bol založený v roku 1859 mladým Švajčiarom Henrym Dunantom a jednou z jeho prvých úloh bolo zorganizovať dobrovoľníkov na pomoc raneným vojakom v bitke pri talianskom Solverine. V tejto bitke umieralo mnoho ľudí práve na nedostatok vojenských lekárov. Dobrovoľníci pomáhali vojakom bez zisťovania, kto je priateľ a kto nepriateľ, v duchu hesla „všetci sme bratia“. O štyri roky neskôr bol vytvorený Medzinárodný výbor pre pomoc raneným, ktorý vytvoril základ pre Medzinárodný výbor Červeného kríža. Po tejto schôdzi prijal Červený kríž aj svoj charakteristický znak – červený kríž na bielom poli.

Červený kríž sa podieľal predovšetkým na pomoci obetiam vojnových konfliktov, hlavne počas prvej svetovej vojny. Postupne však svoje pole pôsobnosti rozširoval aj na pomoc obetiam prírodných katastrof a epidémií a do najrôznejších krajín sveta. Dnes sú všetky národné spoločnosti Červeného kríža (vrátane tej slovenskej) zjednotené v Medzinárodnej federácii spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca so sídlom v Paríži. Nesústreďujú sa len na pomoc obetiam konfliktov a katastrof, ale venujú sa rozmanitej činnosti, ktorá často spočíva v prevencii, teda v príprave jednotlivca na krízové situácie, s ktorými sa môže v živote stretnúť.

Práve táto myšlienka oslovila Miroslava Farkaša, ktorý sa rozhodol do Červeného kríža vstúpiť, hoci jeho povolanie nemalo s dobrovoľníctvom SČK nič spoločné. Narodil sa 16. januára 1954 v Snine, v malom meste na východe Slovenska, kde žil do svojich deviatich rokov. Svoje detstvo opisuje ako šťastné a bezproblémové, prežil ho v prírode, veľa športoval a už ako dieťa inklinoval k záľubám spojeným s fyzickou aktivitou.

To sa neskôr prejavilo na vysokej škole, kde bol reprezentantom v basketbale a hádzanej, stal sa dokonca majstrom Slovenska v softbale. Ani stredná škola nijako nenasvedčovala, že by sa mladý Miroslav mal v budúcnosti stať dobrovoľníkom SČK. Navštevoval elektrotechnickú priemyslovku v Michalovciach a neskôr Vysokú vojenskú školu Československo-sovietskeho priateľstva, terajšiu Vysokú vojenskú školu technickú v Liptovskom Mikuláši. Práve povolanie vojaka ho v živote veľmi ovplyvnilo: „Vojna mi do života aj povolania dobrovoľníka dala presnosť, zodpovednosť a funkčnosť. Na vojne som musel byť v presne určenom čase na svojom mieste, musel som veľa vecí ovládať a byť zodpovedný za mnoho ľudí. (...) Teraz už to nie je také veľké množstvo ako na vojne, ale vždy sa snažím byť hlavne presný. Viem sa o seba postarať, zorganizovať svoju prácu a efektívne pracovať s ľuďmi.“

Život v českej časti republiky po vysokej škole

Po skončení vysokej školy nemal Miroslav veľmi na výber a ako vojaka ho prevelili do Českých Budějovic v južných Čechách. Neskôr sa dostal do Třeboně, kde prežil sedem rokov svojej vojenskej služby. Spolu s manželkou sa však stále túžili vrátiť na Slovensko. Nakoniec sa im, s pomocou neznámych ľudí, podarilo presťahovať do Liptovského Mikuláša, kde žijú dodnes. Práve tu sa prvýkrát stretol so Slovenským Červeným krížom: „Vždy sa mi páčili uniformy a možno práve preto mi učarovala aj tá červeno-biela.“

Hoci jeho manželka je zdravotná sestra a svokor lekár, svoje pripojenie sa k dobrovoľníctvu SČK berie ako obyčajnú náhodu. V roku 2000 sa stal civilným zamestnancom, zanechal povolanie učiteľa a veliteľa a rozhodol sa navštíviť riaditeľku SČK v Liptovskom Mikuláši. Už pred touto udalosťou sa mu však podarilo ukončiť niekoľko kurzov súvisiacich s jeho ďalšou kariérou. Inklinoval k Vodnej záchrannej službe, preto nesmel chýbať kurz plavčíka na otvorenú vodu, teda plavčícky kurz 3. stupňa, ktorý mu v praxi umožnil vykonávať povolanie záchranára na otvorenej vodnej ploche, a samozrejme kurz prvej pomoci, ktorej sa venoval počas celého svojho pôsobenia v SČK.

Úspechy v Slovenskom Červenom kríži

Od tohto momentu sa Miroslav Farkaš neprestajne zúčastňoval na rôznych akciách SČK: „Riaditelia Červeného kríža v Nemecku nám ponúkli spoluprácu, aby sme založili humanitárne jednotky. Boli sme dva týždne na školení na Zemplínskej Šírave, kde nás Nemecký Červený kríž preškolil a vybavil nás uniformami, dodal nám nejaký materiál a postupom času sa všetko zlepšovalo. Začali sme robiť humanitu, vytvorili sme šesť humanitárnych jednotiek.“ Tieto humanitárne jednotky tvoria skupiny dobrovoľníkov po celom území SR, ktorí sú pripravení v núdzovej situácii zabezpečiť materiálnu a zdravotnícku pomoc, evakuovať obyvateľov či zabezpečiť stravu alebo ubytovanie ľuďom v núdzových situáciách.

S touto humanitárnou jednotkou sa Miroslav zúčastnil mnohých akcií, najviac mu v pamäti utkvelo Stretnutie kresťanskej mládeže v rakúskom Mariazelli, kde si mohol vyskúšať zabezpečenie stravovania pre tisícky ľudí, a simulácia výbuchu tribúny na futbalovom štadióne vo Svidníku, kde sa zúčastnil skoro reálnej krízovej situácie so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane zásahu policajných, požiarnych a záchranárskych jednotiek.

Podstatu jeho práce však tvorí predovšetkým školenie prvej pomoci civilného obyvateľstva. Školí rôzne vekové kategórie, od malých detí až po dôchodcov. Za najvďačnejšiu označuje prácu s malými deťmi, ktoré sú bezprostredné a tešia sa prítomnosti dobrovoľníkov v červených uniformách. Pri svojej práci sa snaží klásť dôraz predovšetkým na prevenciu, konať tak, aby k záchrane a podávaní prvej pomoci ani nemuselo dôjsť. Sám sa však presvedčil, že to nie je vždy tak, ako hovorí na školeniach.

Záchrana životov

Podávanie prvej pomoci si vyskúšal hneď dvakrát. Raz pri výkone svojho povolania plavčíka a raz vo svojom voľnom čase na dovolenke v Egypte. Práve na túto druhú udalosť nespomína najradšej, pretože neznámu paniu z Ruska sa mu nepodarilo zachrániť napriek tomu, že prvú pomoc podával včas, dostatočne, teda až do príchodu záchranky, a podľa všetkých zásad, ktoré sa naučil a ktoré sám učí svojich žiakov: „Keď som ju odovzdal záchranárom, spustil sa vo mne neovládateľný proces, taký ventil, nadával som na všetky udalosti, ktoré prispeli k tomu, že tá žena musela umrieť. Triasli sa mi ruky, nie od toho, žeby som sa bál, ale od obrovskej námahy, ktorú som vyvinul na záchranu života. Niekto si myslí, že resuscitovať je bozkávať sa, zamilovať sa. Keď si to niekto myslí, tak by som mu prial ocitnúť sa v takejto situácii, aby pochopil a precítil, čo sa vtedy odohráva v človeku.“

Jeho druhá záchrana života už mala šťastný koniec. Nedýchajúcemu rekreantovi v akvaparku podal prvú pomoc a pacient začal opätovne dýchať. Tento pocit bol oproti zážitku z dovolenky neporovnateľný a zároveň, ako sám uvádza, aj neopísateľný. Práca v Červenom kríži a všetky školenia prvej pomoci zrazu dávali zmysel. Keď pacienta odovzdal záchranárom, uľavilo sa mu a naplnil ho pocit dobre vykonanej práce.

Aj tu si však uvedomil, že podávať prvú pomoc v reálnej situácii je odlišné a omnoho zložitejšie, ako masírovať srdce umelej figuríne. Obe tieto udalosti ho nakoniec presvedčili a utvrdili v tom, že jeho myseľ a telo dokáže odolávať náročným situáciám a stresu. V krízovej situácii si dokázal vždy zachovať chladnú hlavu, čo vyplývalo jednak z jeho povolania, ale aj húževnatej povahy: „Strašne rád pracujem v strese, neviem, z čoho to vyplýva, ale dokážem zvládnuť veľa vecí naraz. Beriem si na seba veľa, rozbehnem veľa vecí a veľmi rád takto pracujem.“

Vodná záchranná služba

Ak má dobrovoľník SČK klásť dôraz predovšetkým na prevenciu vzniku udalostí, ktoré vedú k aktívnemu zachraňovaniu ľudských životov, Vodná záchranná služba (VZS) je toho jasným dôkazom. Miroslav Farkaš vždy prirodzene inklinoval k tomuto odvetviu práce v SČK a vykonáva ju dodnes. Predovšetkým ako vodný záchranár na Liptovskej Mare ale aj v priľahlých akvaparkoch. Práca spočíva v dohliadaní na rekreantov a ich bezpečnosť, vymedzovaní miest, kde je pre nich dovolené sa kúpať, ale aj v záchrane topiacich sa. Pán Farkaš ešte nikdy nezachraňoval naozaj topiaceho sa človeka, vždy dáva pozor na to, aby k tejto situácii nedochádzalo, a dohliada, aby neplavci neopúšťali vymedzený priestor a nevychádzali na otvorenú vodnú plochu.

Jeho obľúbenejšou činnosťou v rámci VZS je však pomoc pri športových podujatiach typu Ironman – Oravaman, Jánošík a Goral. Ide o triatlonové akcie, kde sa súťaží v troch disciplínach: plávanie, bicyklovanie a beh. Týchto akcií sa zúčastňuje pravidelne a jeho úlohou je pomáhať súťažiacim práve pri prvej disciplíne. Ako vodný záchranár sprevádza plavcov na člne a pri problémoch im rád podáva pomocnú ruku. K týmto akciám má priam citový vzťah. Sám ako bývalý športovec obdivuje silu a vytrvalosť súťažiacich, ktorí pretekajú v naozaj extrémnych podmienkach – súťaž začína v neskorých nočných hodinách a trvá bez prestávky až do obeda nasledujúceho dňa.

Angažovanie sa v sociálnej oblasti

Okrem týchto náročných a rozmanitých činností sa Miroslav Farkaš snaží angažovať aj v sociálnej oblasti SČK. Pomáha pri distrubúcii potravinových balíčkov, ktoré sa rozdávajú v spolupráci s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Tieto potravinové balíčky sú určené ľuďom v hmotnej núdzi a obsahujú základné potraviny. Stretáva sa s rôznymi typmi ľudí, napriek mnohým negatívnym skúsenostiam ho však stále neopustila viera v efektivitu tejto práce: „Je to práca, ktorá má zmysel, aj keby sa len jednému z desiatich dostalo pomoci, ktorú potrebuje. Ideálne by to bolo, ak by to bolo opačne, ale na svete nie je nič ideálne.“ Pomáha aj ľuďom bez domova. Vypomáha v dome SČK v Liptovskom Mikuláši, kde im poskytujú prístrešie, možnosť vykonať si základnú hygienu, najesť sa a prespať. Okrem základných potrieb, ktoré SČK týmto ľudom zabezpečuje, sa im snaží pomôcť aj rozhovorom a pochopením ich náročnej situácie.

Medzi jeho obľúbené činnosti patrí aj organizovanie táborov pre deti zo sociálne slabších rodín, kde pomáha hlavne ako zdravotník. Pri jeho vyťaženom programe však túto akciu berie ako relax, pretože veľmi rád pracuje s deťmi a s mládežou. Zúčastňuje sa aj rôznych súťaží, v ktorých pôsobí ako rozhodca alebo predseda organizačných výborov – napríklad na Memoriáli MUDr. Vladimíra Harineka, kde sa stretáva s množstvom mladých ľudí súťažiach v podávaní prvej pomoci. Spolu s manželkou pomáhajú aj pri Parkinsoniáde – olympiáde ľudí s Parkinsonovou chorobou.

Momentálne žije na vidieku v Liptovskej Anne, stále aktívne športuje – lyžuje, snowboarduje a učí v lyžiarskej škole.