The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Filc (* 1953)

• narodil sa 19. februára 1953 v Bratislave

• detstvo prežil na Tehelnom poli v Bratislave

• v roku 1959 začal navštevovať Základnú školu na Budyšínskej ulici v Bratislave

• od šiesteho ročníka v roku 1964 navštevoval ZDŠ na Medzilaboreckej ulici v Bratislave

• v sezóne 1968/1969 hral na poste brankára v československom hokejovom výbere dorastencov

• v rokoch 1968 – 1971 študoval na strednej škole

• v roku 1971 získal bronzovú medailu na Majstrovstvách Európy hráčov do 19 rokov

• v rokoch 1971 – 1976 študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave

• v roku 1976 začal pôsobiť ako odborný asistent na Pedagogickej fakulte v Nitre

• v roku 1977 nastúpil na ročnú základnú vojenskú službu

• od roku 1986 učil na Telovýchovnej škole v Bratislave a následne pôsobil ako asistent na Katedre hier Fakulty telesnej výchovy

• v rokoch 1992 – 2008 pôsobil v obchodnej sfére

• v roku 1999 ako tréner priviedol hokejovú reprezentáciu hráčov do 20 rokov na MS k zisku bronzovej medaily

• v roku 2000 slovenská reprezentácia pod jeho vedením získala 2. miesto na MS v Petrohrade

• v roku 2002 slovenská reprezentácia pod jeho vedením získala 1. miesto na MS v Göteborgu 

• do roku 2011 pôsobil v Slovenskom zväze ľadového hokeja

Ján Filc sa narodil 19. februára 1953 v Bratislave v rodine otca Pavla, ktorý bol pôvodným povolaním krajčír a mamy Matildy, ktorá bola zamestnaná ako administratívna pracovníčka. Vyrastal spolu s o päť rokov starším bratom Mariánom, ktorý bol významným športovcom a reprezentantom Československa v krasokorčuľovaní. Jánova mama Matilda rodená Mikasová sa narodila v roku 1930. Jej rodičia v tom čase úspešne prevádzkovali vlastnú rodinnú pekáreň v Petržalke. Študovala na obchodnej akadémii. Jej otec, presvedčený komunista, sa zúčastnil ako dobrovoľník v Španielskej občianskej vojne. Kvôli svojim názorom bol počas vojny i po nej prenasledovaný. V roku 1938 rodinu deložovali z Petržalky do Ružinova. O svoju pekáreň prišli a k svojej profesii sa už nikdy nevrátili.

Jánov otec Pavel sa narodil v roku 1927 a pochádzal z Rudna v turčianskom kraji. Svojho otca nepoznal a mama mu zomrela, keď mal pol roka. Vychovávala ho stará mama a po jej smrti sa ho ujal jej brat. Napriek ťažkému detstvu mal šťastie na učiteľa na meštianskej škole v Slovenskom Pravne, ktorý mu pomohol vyučiť sa za krajčíra v Bratislave. Krajčírskemu remeslu sa učil pod vedením majstra Kazdu, ktorý si ho aj so svojou manželkou ako starší bezdetný pár veľmi obľúbili.

Počas svojho života sa vďaka svojmu úsiliu vypracoval z krajčírskej dielne až na vedúceho pánskej konfekcie v obchodnom dome Prior.

Počas obdobia prídelového systému rodina žila skromne, no vďaka otcovmu remeslu nestrádala. „Dodneska viem, že keď ma poslali do obchodu, tak sa kupovala osmička masla, nie štvrťka. A kúpila sa jedna a muselo to nejak na týždeň vydržať“. Rodina bývala v malom jednoizbovom byte. „Boli to zložité časy, ale myslím si, že na rozdiel od dnešnej doby, sme boli všetci nejakým spôsobom skromnejší a nejak sme sa tešili z každej maličkosti, ktorá prišla. A neboli tie nároky, možno, ktoré sú teraz, ovplyvnené aj všetkým tým, čo poskytuje ten digitálny svet, tak vysoké. Takže boli také radostné momenty. Aj tie rodinné vzťahy boli také blízke, také pevné.“

Detstvo a začiatky športu

Ján prežil šťastné detstvo. Bývali na Tehelnom poli v blízkosti detského ihriska, na ktorom trávil veľa času. Okolie bydliska poskytovalo dostatok priestoru na rôzne hry a pobyt v prírode. To všetko sa stalo dobrým základom pre jeho budúcu športovú kariéru. Na ľadovú plochu sa Ján dostal prostredníctvom svojho brata, ktorý sa venoval krasokorčuľovaniu. „Prirodzene som sa dostal do toho prostredia aj ja, lebo sa chodilo na tréningy pozerať, no a potom som sa postupne dostal aj na ten ľad. Čiže som sa tam okolo tých mantinelov motal. Len tí ľadári ma presvedčovali o tom, že jeden krasokorčuliar v rodine stačí. Pamätám si, pán Parajka, taký ten z tých významnejších ľadárov, ten ma stále ťahal, že –choď hrať hokej–, až sa to stalo, že od tých ani nie jedenástich rokov som sa potom začal venovať hokeju.“

V roku 1959 začal navštevovať Základnú školu na Budyšínskej ulici v Bratislave, kde vychodil prvých päť ročníkov. Potom sa rodina presťahovala na sídlisko Štrkovec, kde sa od šiesteho ročníka učil na Základnej deväťročnej škole na Medzilaboreckej ulici. Voľný čas venoval knihám, často navštevoval miestnu knižnicu. Každý rok sa zúčastňoval letných pionierskych táborov, na ktoré rád spomína.

Pamätník začínal v klube Slovan Bratislava ako brankár. Zúčastňoval sa tréningov a súťaží žiackej ligy – v rámci Bratislavy sa hrala „Bratislavská liga“, na úrovni krajov sa hrala „Liga zimných štadiónov“. Úspešné tímy postupovali do celoštátneho finálového turnaja v Havlíčkovom brode. Účasť na tomto turnaji bola príležitosťou pre mladé hráčske talenty, keďže tréneri si spomedzi účastníkov vyberali hráčov do dorasteneckých tímov.

Obdobie Pražskej jari 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

V roku 1968 začal Ján navštevovať Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu na Metodovej ulici v Bratislave. Z uvoľnenia, ktoré so sebou prinieslo obdobie Pražskej jari, sa tešil a vnímal ho veľmi pozitívne v rámci rodiny, ako aj v celej spoločnosti. O to väčšie sklamanie prišlo v auguste 1968 po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Na vyjadrenie svojho nesúhlasu s okupáciou sa Ján zúčastňoval viacerých protestných akcií: „My konkrétne ako partia sme chodili a odmontovávali sme cedule ulíc, aby mali Šalgovičovci väčší problém tie ulice nájsť. Bielou farbou sme natierali cestu s heslami „zachvátčiki damoj“ a podobne… No a keď ma otec videl na Bajkalskej na tom nadjazde, keď sme sa snažili Rusov nejakým spôsobom presvedčiť, že nech idú domov, tak som skoro dostal vtedy világoš. Lebo my sme to nebezpečie nejakým spôsobom nevnímali tak, ako naozaj bolo veľké.“ Prejavy odporu voči okupácií pretrvávali i v roku 1969. Ján so svojim bratom svoj nesúhlas dali najavo aj hlučnou oslavou víťazstva hokejového mužstva Československa nad Sovietskym zväzom na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji vo Švédsku. Mladými ľudmi otriaslo upálenie Jána Palacha v januári 1969: „To bola veľmi vážna udalosť. To si myslím, že zalomcovalo to veľa mladými ľudmi, keď si uvedomili, že kam až dokáže vlastne mladý človek zájsť pri vyjadrovaní svojho odporu voči niečomu, zastávajúc sa hodnôt, v ktoré veril a ktoré jednoducho sa, bohužiaľ, nenaplnili“.

Ján sa popri štúdiu na strednej škole aktívne venoval hokeju. V sezóne 1968/1969 dostal príležitosť stáť v bráne v československom výbere dorastencov. O rok neskôr už reprezentoval Československo na Majstrovstvách Európy v ľadovom hokeji hráčov do 19 rokov. Strednú školu úspešne ukončil v roku 1971.

Športová kariéra a úspechy brata Mariána

Pamätníkov brat Marián bol veľmi talentovaným krasokorčuliarom, ktorý reprezentoval Československo na medzinárodnej úrovni. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí účasť na ZOH v Grenobli v roku 1968, kde sa umiestnil na 10. mieste a 7. miesto na Majstrovstvách Európy v krasokorčuľovaní vo švédskom Västerås. Po skončení aktívnej kariéry športovca legálne odišiel účinkovať do úspešnej ľadovej show Wiener Eisrevue v Rakúsku. Po návrate študoval medicínu a v roku 1975 emigroval späť do Rakúska, kde pracoval ako zubár až do svojej predčasnej smrti, keď vo veku 44 rokov podľahol infarktu.

Hokejová a trénerská kariéra

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Ján zúčastňoval na výcvikových táboroch pre hokejových reprezentantov, ktoré sa konali v Opave alebo v Příbrami. Účastníci boli rozdelení podľa vekových kategórií do troch reprezentačných mužstiev, kde sa postupne tvorila hráčska zostava a trénoval sa spôsob hry pre budúce turnaje. Ako juniorský reprezentant získal v roku 1971 bronzovú medailu na Majstrovstvách Európy hráčov do 19 rokov na domácom ľade v Prešove. O rok neskôr si priniesol bronz z európskeho šampionátu zo Švédska.

V roku 1971 začal študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave odbor učiteľstvo predmetov telesná výchova-angličtina. V roku 1976 vysokú školu ukončil a začal pôsobiť ako odborný asistent na Pedagogickej fakulte v Nitre. V roku 1977 nastúpil na ročnú základnú vojenskú službu do Dukly Trenčín. Tam pôsobil ako veliteľ hokejovej roty na trenčianskom detašovanom pracovisku v Topoľčanoch. Ponuku zostať v Dukle odmietol a vojenčinu si napokon odslúžil v Poprade. Po skončení vojenčiny sa vrátil do Nitry, kde s rodinou bývali desať rokov. Jeho hokejovým klubom bola klub Plastika Nitra, kde v tíme pôsobil ako brankár. Plastika Nitra bola v tom čase jedným z najúspešnejších slovenským hokejových mužstiev. Športovou ambíciou klubu bolo vybojovať postup do najvyššej federálnej ligy. Po odchode z Pedagogickej fakulty sa začal venovať trénerstvu a postupne si dopĺňal ďalšiu odbornú kvalifikáciu. V roku 1986 sa Ján s rodinou presťahoval späť do Bratislavy. Stal sa učiteľom na Telovýchovnej škole v Bratislave. Po krátkej dobe prijal miesto odborného asistenta na Katedre hier Fakulty telesnej výchovy a aj vďaka tomu získal následne možnosť pôsobiť v Slovane - najskôr ako tréner brankárov a neskôr ako hlavný tréner mužstva.

Osemdesiate roky a Nežná revolúcia v novembri 1989

Zmeny politickej atmosféry v osemdesiatych rokoch 20. storočia vnímal na pozadí doznievajúcej normalizácie ako nevyhnutné. Pamätník pred novembrovými udalosťami v roku 1989 dostal príležitosť s celou rodinou vycestovať do Dánska, kde mu bola ponúknutá možnosť zostať v zahraničí. Ján odmietol a vrátil sa na Slovensko s pocitom, že krátka budúcnosť prinesie očakávané politické a spoločenské zmeny: „až teda došlo k tomu vyvrcholeniu v novembri, čo sme všetci prežívali veľmi emotívne a verili sme, že to bude pre spoločnosť na dlhé obdobie a hlavne pre naše potomstvo niečim veľmi pozitívnym a výnimočným. A tak sme zahoreli vlastne takým tým dobrom, ako sme sa všetci vtedy mali radi, ako sme si vedeli vzájomne nejakým spôsobom odpúšťať a podobne. A bolo to krásne obdobie, veľmi rád na to (spomínam) ..., keď vidím niektoré tie snímky, zábery z toho obdobia, tak mám taký mráz na chrbte, že ako tie veci sa vtedy javili...“

Ján nebol zástancom rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov najmä kvôli možným negatívnym dopadom na slovenskú ekonomiku. Na druhej strane vnímal, že sa tým naskytla možnosť kariérneho posunu pre ľudí na Slovensku. Spätne rozdelenie hodnotí ako potrebné, avšak udialo sa pritom veľa chýb, čo má doteraz dopad na životnú úroveň obyvateľov Slovenska.

Pamätník po odchode z postu trénera v Slovane, dochádzal dva roky do viedenského Stadlau trénovať družstvo seniorov. Od roku 1992 zanechal akademický i hokejový svet a presunul sa do obchodnej sféry, kde pôsobil až do roku 2008.

Úspešný návrat k hokeju

Naspäť k hokeju sa vrátil kvôli synovi, ktorý pôsobil ako dorastenec v hokejovom klube BEZ/Danubia 96 Bratislava. Ján prijal ponuku trénovať jeho tím na konci sezóny, ktorá bola pre klub veľmi dôležitá a nakoniec víťazná a ktorá mužstvu umožnila postup do najvyššej súťaže. Dušan Pašek ako vtedajší prezident Zväzu ľadového hokeja na Slovensku mu ponúkol manažérsku pozíciu v reprezentácií hráčov do 20 rokov pre nadchádzajúce Majstrovstvách sveta vo Winnipegu v Kanade v roku 1999. Ponuka sa neskôr rozšírila aj na trénerstvo reprezentácie. Šampionát bol pre mladých hokejistov úspešný. Domov si priviezli bronzové medaily ako tretí najlepší hokejový tím sveta a zároveň to boli prvé medaily v hokejovej histórií samostatného Slovenska.

Po úspechu v Kanade začal Ján trénovať „A“ reprezentačný tím Slovenska. Pri príprave na turnaje sa ako kľúčové javilo zloženie mužstva pozostávajúce z hráčov pôsobiacich v kluboch v Európe aj v zámorí. Pamätník sa rozhodol stretnúť sa s hráčmi osobne: „ Som si uvedomil, ...že budeme musieť hľadať iný spôsob komunikácie, ktorý pre mňa znamenal, že som v priebehu októbra – novembra, v priebehu tej jesene vycestoval do zámoria a snažil som sa s čo najväčším počtom hráčov stretnúť, v čase kedy hrali v tých kluboch a podobne, porozprávať, vysvetliť im, čo chceme dosiahnuť, ako to chceme dosiahnuť. A možno práve to narazilo u niektorých z nich na úrodnú pôdu“. Zostava, ktorá prišla v roku 2000 do Petrohradu, uspela. Jánovi zverenci sa dostali až do finále turnaja, kde nastúpili proti hráčom Českej republiky. Domov si napokon priniesli strieborné medaily.

Zlatý rok 2002 na MS vo Švédsku

Úspechu na Majstrovstvá sveta vo Švédsku v roku 2002 predchádzal neúspech na Olympiáde v Salt Lake City v USA, kedy bola naša reprezentácia oslabená o hráčov zmluvne viazaných v NHL. Do Švédska postupne prichádzali hrať všetci hráči uvoľnení z NHL, čím sa vytvoril veľmi silný skúsený tím. Po víťazstve v štvrťfinále nad Kanadou hralo Slovensko v semifinále zápas s výberom domáceho Švédska. O výsledku v náš prospech rozhodli samostatné nájazdy a výnimočný výkon brankára Jána Lašáka, čo nás posunulo do finále turnaja, kde nastúpili naši reprezentanti proti Rusku. Tentokrát bol slovenský tím víťazný. Za stavu 3:3 prišiel víťazný zlatý gól: „My sme si boli vedomí, že Rusi majú veľmi rýchlych krídelných útočníkov, že jednoducho tí nám začali robiť dosť veľa problémov, hlavne v našom obrannom pásme. Tá menšia skúsenosť obrancov a možno aj fyzická dispozícia ku koncu toho turnaja už nebola zrejme na tej potrebnej úrovni, takže sa tam urobilo zopár chýb, ktoré dokázali Rusi potrestať a tým pádom, že stiahli to na 3:3, tak nám tieklo do topánok. A ja som sa snažil teda aj na tej striedačke usmerniť hráčov na to, aby sme už vydržali do konca riadnej hracej doby, aby sme si potom urobili plán na predĺženie, čo budeme hrať a s tým som posielal na ľad aj tú hráčsku kvalitu, ktorú sme mali. A stalo sa vlastne to, že keď som upozorňoval na to, ako sa musíme venovať defenzíve, tak Rusi urobili chybu niekde na modrej čiare a naša ofenzíva v podaní dvojice Stümpel… Žigo Pálffy s Bondrom, tá dokázala vlastne aj dovtedy skvele chytajúceho Sokolova, ktorý bol vyhlásený za najlepšieho brankára turnaja - asi mu tento gól nepripísali, do toho celého – tak ho dokázali prekonať tou Petrovou strelou do tyčky a to bolo vlastne to, čo nám prinieslo to zlato.“ Slovensko vyhralo nad Ruskom 4:3 a stalo sa majstrom sveta v ľadovom hokeji. Návrat na Slovensko sprevádzala ohromná radosť hráčov i fanúšikov a všetci, ktorí žili hokejom, si užívali oslavy víťazstva. „Boli to krásne okamžiky a to sú nezabudnuteľné veci v živote každého z nás.“

Po úspechu na majstrovstvách sveta vo Švédsku sa Ján vrátil k povinnostiam riaditeľa spoločnosti, kde pôsobil až do roku 2008. V tom istom roku prišla ponuka viesť slovenskú reprezentáciu v príprave na zimnú olympiádu v Kanade v roku 2010. Dejiskom hier bol Vencouver, kolíska hokeja a súčasne bydlisko pamätníkových detí a preto ponuku prijal. Napriek tomu, že Slovensko v boji o bronz nedosiahlo medailové umiestnenie, jeho zverenci podali vynikajúci výkon a on sám to považuje za vrchol svojho trénerského pôsobenia v reprezentácií: „Považujem to za zlatú bodku za mojim pôsobením v slovenskom hokeji“.

Po odchode z postu trénera pôsobil do roku 2011 v Slovenskom zväze ľadového hokeja v oblasti riadenia činností mládežníckych reprezentácií. Tri roky sa venoval mládeži aj ako zakladateľ a riaditeľ Súkromnej školy pre šport v Piešťanoch.

Rodinné zázemie

V súčasnosti je Ján na dôchodku. Zo všetkého najviac mu záleží na dobrých vzťahoch v rodine. Jeho manželkou je jeho študentská láska Anna, s ktorou tvoria pár už viac ako päťdesiat rokov. Spolu sa tešia zo vzájomného porozumenia, z detí a vnúčat. Obe ich deti – syn Róbert (1978) a dcéra Eva (1980) žijú so svojimi rodinami v Kanade. Napriek veľkej vzdialenosti, ktorá ich delí, sú si ako rodina veľmi blízki.