Ján Filc

„Tak my konkrétne ako partia sme chodili a odmontovávali sme cedule ulíc, aby mali Šalgovičovci väčší problém nájsť tie ulice, bielou farbou sme natierali cestu a s nejakými tými heslami „zachvátčiki damoj“ a podobne, lebo využili sme nejaký ten potenciál ruštinový. No a keď ma otec videl na Bajkalskej na tom nadjazde, keď sme snažili sa Rusov nejakým spôsobom presvedčiť, že nech idú domov, tak skoro som dostal világoš vtedy. Lebo my sme to nebezpečie nejakým spôsobom nevnímali tak, ako naozaj bolo veľké. Lebo hlavne v centre sa to odohrávalo, to, čo v podstate, tá streľba a podobne v tom období. Čiže toto si pamätám veľmi dobre a sa to potom prenieslo vlastne aj do toho začiatku na strednej škole, lebo hneď sme vlastne, bol vyhlásený študentami štrajk a keďže som v tom čase, keď sa dával dohromady ten kolektív, tak som bol predsedom triedy, takže sme do toho nejakého štrajkového procesu zasiahli vyjadrujúc svoj odpor. A ten svoj názor som nejakým spôsobom nikdy nezmenil a doteraz som presvedčený o tom, že sa to nemalo stať a že to bolo obrovskou chybou toho obdobia.“

„A cítim nejaké také uvoľnenie, že možno, že to smerovanie aj vplyvom Perestrojky, že už naznačovalo, že sa možno tie veci začnú trošku ináč meniť. Až teda došlo k tomu vyvrcholeniu v tom novembri, čo sme teda všetci prežívali veľmi emotívne a verili sme tomu, že to bude pre spoločnosť na dlhé obdobie a hlavne pre naše potomstvo niečim veľmi pozitívnym a výnimočným. A tak sme zahoreli vlastne takým tým dobrom, keby som to mal povedať. Áno. Ako sme sa všetci vtedy mali radi, ako sme si vedeli vzájomne nejakým spôsobom odpúšťať a podobne. A bolo to krásne obdobie, veľmi rád na to...doteraz, keď vidím niektoré tie snímky, zábery z toho obdobia, tak mám taký mráz na chrbte, že ako tie veci sa vtedy javili, ako sa to začalo vtedy celé uvoľňovať a ako sme sa začali cítiť zase akože sme dôležití, že nie sme len nejakí panáčkovia niekde na tej šachovnici.“

„V priebehu toho leta sme chceli my pre tých hráčov pripraviť nejaký taký spoločný kemp tréningový, ktorý by dal priestor na to, že teda budú môcť si nejakým spôsobom aj v priebehu augusta trošku tu potrénovať a zároveň sa lepšie spoznajú, lebo tam v zámorí boli vtedy hráči rôznych generácií. Bolo ich veľa, ktorí sa nemali možnosť nejak predtým stretnúť. Stretávali sa len sporadicky na ľade, keď si vymenili ruky a podobne. A tu mi veľmi pomohol znalec nášho slovenského hokeja Ernest Bokroš, ktorý bol mojim asistentom, Dušan, ktorý bol znalcom tamtoho zámorského prostredia a dávali sme dohromady vlastne ten tím. Lenže stalo sa to, čo som sa obával, že vlastne hráči, akoby tesne predtým, ako sa mali stretnúť, začali sa vlastne nejak odhlasovať, mali rôzne iné povinnosti a podobne, až nakoniec sme zostali niekde v tom priestore samy. A som si uvedomil, že asi toto nie je tá cesta, že budeme musieť hľadať iný spôsob komunikácie, ktorý znamenal pre mňa, že som v priebehu októbra – novembra, v priebehu tej jesene vycestoval do zámoria a snažil som sa teda s čo najväčším počtom tých hráčov stretnúť, v čase kedy hrali v tých kluboch a podobne, porozprávať, vysvetliť im to, čo chceme dosiahnuť, ako to chceme dosiahnuť. A možno práve to narazilo u niektorých z nich na úrodnú pôdu – či to bol hlavne Miro Šatan, ktorý bol potom aj kapitánom reprezentácie, bol to Mišo Handzuš, ktorý na to zareagoval tak, ako sme potrebovali, Zdeno Chára. Títo chalani vlastne pomohli v tom prvom momente vytvoriť partiu, ktorá uspela v Petrohrade a potom neskôr bola vlastne základom pre ďalšie zhruba desaťročie úspešných vystúpení našej reprezentácie.“

„My sme si boli vedomí, že tí Rusi majú veľmi rýchlych krídelných útočníkov, že jednoducho tí nám začali robiť dosť veľa problémov, hlavne v našom obrannom pásme. Tá menšia skúsenosť obrancov a možno už aj fyzická dispozícia ku koncu toho turnaja už nebola zrejme na tej potrebnej úrovni, takže sa tam urobilo zopár chýb, ktoré dokázali Rusi potrestať, a tým pádom, že stiahli to na 3:3, tak nám tieklo do topánok. A ja som sa snažil teda aj na tej striedačke usmerniť hráčov na to, aby sme už vydržali do konca tej riadnej hracej doby, aby sme si potom urobili ten plán na to predĺženie, čo budeme hrať a s tým som posielal na ľad aj tú kvalitu hráčsku, ktorú sme mali. No a stalo sa vlastne to, že keď som upozorňoval na to, ako sa musíme venovať defenzíve, tak Rusi urobili chybu niekde na tej modrej čiare a tá naša ofenzíva v podaní dvojice Stumpel...Žigo Pálffy s Bondrom, tá dokázala vlastne aj dovtedy skvele chytajúceho Sokolova, ktorý bol vyhlásený za najlepšieho brankára turnaja - asi mu tento gól nepripísali, tam do toho celého - tak ho dokázali prekonať, tou Petrovou strelou do tyčky a to bolo vlastne to, čo nám prinieslo to zlato.“