Ľudovít Fischer

„Koniec bol teda dosť búrlivý. Keď prišli Nemci poslednýkrát, tak vtedy sa už strieľalo. Vtedy tam už boli partizáni, dokonca mám dojem...Kalište vlastne oslobodili Rumuni, nejaká rumunská jednotka. Viem, že mali guľomet na streche nášho domu, teda tej stajne. Vtedy sme ušli do hôr. Bola prestrelka, skrátka, strieľalo sa, a otca ranili. Mal priestrel ruky, do konca života nevedel hýbať dvoma prstami. Strašne krvácal, tak sme sa z toho lesa museli vrátiť. A je irónia...oni boli normálne civilne oblečení, a on krvácal. Nemci už boli v dedine. Vtedy ide okolo jeden nemecký dôstojník a hovorí: ‚Pane, vy krvácate.‘ No hej. Vytiahol z tej prvej pomoci obväz a obviazal mu ruku. Čiže otcovi vlastne zachránil život nemecký dôstojník. Lebo toho druhého spolubývajúceho tiež ranili, on vôbec nekrvácal a do dvoch týždňov zomrel.“

„Ja som bol veľmi vlažný straník. Vytýkali mi, že nechodím na schôdzky, že nie som aktívny. Keď prišli Rusi a začali prepúšťať ľudí, prepustili nejakého kolegu, ale už neviem ktorého. No a ja som vtedy napísal list, že nechcem byť straníkom, keď toho kolegu prepustili. Aj som ho poslal. Vtedy zakročil otec, jeho kolegyňa - nie jeho diplomandka, ale asistentka - bola vtedy predsedníčkou strany, no a ten môj list stopila.“

„My sme sa tam hrali. Nemci sa báli byť v tej dedine na noc. V noci tam nikdy neboli Nemci. A dedina mala vtedy jednu veľkú prednosť. Je na konci jednej dlhánskej doliny na Moštenicu a na jednom mieste v tej dedine, tam kde bola škola, sa dalo vidieť do tej doliny. Takže ľudia vedeli zhruba dve hodiny dopredu, že idú Nemci. Vtedy ten sedliak... máme obraz Kališťa od Lehotského, môžem vám ukázať, mama po vojne objavila a ,samozrejme, sme ho kúpili. Tá dedina leží na strmej stráni, takže všetky domy boli zarezané do zeme. Taký typický dom končil takou hlinenou stenou v kameni. A odtiaľ pokračoval dom von. Takže medzi tou stenou, aby to nebolo vlhké, mali spravenú z pologuľatiny takú drevenú stenu a medzitým bol priestor. Vždy, keď išli Nemci, skryl nás tam a nahádzal drevo, to bola dreváreň. Tmavá dreváreň, on tam nahádzal kopu dreva. Viem to z rozprávania, Nemci skutočne prišli, kontrolovali a ,samozrejme, hľadali ľudí. Otvoril tú dreváreň, tak našťastie nemali psov, pes by nás asi našiel. Mama mi držala ústa, aby som nepovedal slovo. My sme vlastne toho Nemca videli, ale on nás nevidel.“