Silvia Fishbaum

* 1954

  • "Akože na Balaton idem. Ja som na Balaton nešla, ale ja som to mala pripravené tak, že som si kúpila pobyt cez Tatratour v Rimini – hotel Astoria, na dva týždne, 1. júna 1979. Samozrejme, keď som podala o doložku, tak mi to zamietli, že som podala neskoro. Ja som mala pečiatku na tej obálke, že som to podala ešte skôr, ako sa malo. Tak som to nezobrala ako, no, už to bolo - ten pobyt bol vyplatený, ja by som to všetko stratila. No, to sa nedá takto. Tak som zašla za náčelníkom polície, kúpila som najdrahšiu fľašku koňaku v tuzexe, zaklopala som a sekretárka sa ma pýtala či som dojednaná. Hovorím: „Samozrejme.“ Klamala som, bolo mi jedno. Ja som proste vedela, že ja tam nemôžem žiť. Ja som sa cítila už ako mŕtva. Tak on videl fľašu, tak ma zobral, rozprával, tam mal celý ten filing sytem, vybral moje meno: „Ó, vy ste sa snažili pred piatimi rokmi odísť.“ „Ja nie.“ „Vy máte rodinu v Izraeli, vy máte rodinu v Amerike.“ Proste mal to už všetko takto pripravené. Hovorím: „To nie je pravda.“ Ja som medzitým ešte takto na tom Červenom kríži mala kamarátku, ktorej brat niekedy za mnou išiel. No tak ja som si to vymyslela, že ja sa idem vydávať a že to je moja posledná dovolenka. A tá moja šéfka ma mala veľmi rada, ja som bola dobrá pracovníčka, tak ona sa za mňa... On potom ju zavolal, tú šéfku, že či je to pravda, že ja sa idem vydávať. Tak ona povedala, že áno, tak on mi tam dal povolenie na polícii. A ten pobyt, to bolo - o pár dní na to som odchádzala z Bratislavy. Takže som si samozrejme kúpila letenku tam aj späť do Bratislavy, z Bratislavy. A rok predtým som stretla, keď som bola s tou kamarátkou ešte zo základnej školy v Bulharsku a v Budapešti, tak sme stretli takých dvoch Talianov a sme si vymenili adresy a telefónne čísla. Tak ja som ho z tej Rimini zavolala, volal sa Giancarlo, nech ma príde navštíviť. A prišiel."

  • "A potom jedno dievča ako ja, trošku možno bola odo mňa staršia a tiež zo Slovenska. Tak sme spolu rozprávali a tá Nemka hovorí... Ona sa vydala do Nemecka, tak som jej závidela, že bože jak jej je dobre, ale tu je nemčinu som nemusela. Viem, že keď som odchádzala, tak mi mama dala $200. Ja som im povedala, že ja chcem odísť. Plakali obidvaja a to, ale tak mňa nezadržali. Ja som sa nedala. Ja idem, idem do sveta. Nevedela som kde idem, nič. A takto ešte ona hovorí, keď mám niečo pri sebe, čo nechcem, aby mi našli pri kontrole na hranici, že jej to môžem dať, že ju kontrolovať nebudú, pretože ona je Nemka. Tak som rozmýšľala, že ako to urobím, či je tých $200 dám. Nie, ja som ich mala zašitých v tomto, v podšívke som to mala zašité, aj moju židovskú hviezdu, ktorú som mala od mamy, aj to som mala zašité. Hovorím: nedám. Tak aj bolo. Prišla kontrola, to bolo v Chebe. Všetko bolo v poriadku, opečiatkovali nás. Sedíme, si myslím fajn, ideme ďalej. Pohli sme sa chvíľu, zrazu vlak zase stojí. Stojí, stojí, stojí, zrazu sa otvoria dvere u nás v kupé a prídu takí dvaja v tých dlhých montgomerákoch: „ Ktorá z vás je súdružka Moškovičová?“ „Ja.“ „ Zoberte si vaše veci, idete s nami, potrebujeme ešte niečo zistiť.“ Mňa oblial suchý pot alebo ako to poviem. Idem, si myslím, čo je. Viem, že som nebola sama, jak som ostala na tej, medzi koľajnicami, že nás tam bolo viac, ktorí tam stáli. Hovorím: „A čo keď vlak odíde? Čo budem robiť?“ „Príde druhý.“ Okej. „Alebo počká na vás, potrebujeme ísť tuná na políciu.“ Tak som tam šla, to bolo päť hodín ráno. A to som nespala celú noc na ceste z Košíc do Prahy, celý deň som bola v Prahe, večer som nastúpila na ten vlak do Štuttgartu. Nespala som. Tam som na tej polícii na hranici, zobrali mi môj pas, všetko. Nechali ma tam čakať do siedmej, alebo tak nejako, už si nepamätám presne. Vrátil sa s mojím pasom: „Vaša cesta nie je v súlade so záujmami socialistického štátu, vráťte sa domov k rodičom.“"

  • "Čo bolo úžasné bolo to, že sme chodili do tej synagógy, že sme chodili do tej modlitebne na Zvonárskej, my sme tam mali cheder, deti sme sa stretávali každú nedeľu, učili sme sa o sviatkoch, učili sme sa Aleph-Bet. To bolo úžasné. Nebola som sama, bolo nás tam veľa. Vtedy som bola rada, že som Židovka. A v škole – v škole som – na ZDŠ, to som chodila na Moyzesovej – na Hviezdoslavovej. - To je neďaleko radnice. Áno, hneď tam vedľa radnice. To bola ZDŠ. A tam som bola ja jediná v tej triede Židovkou. To bolo horšie. Tam sa pamätám a to som aj opísala, že keď som raz prišla do triedy a na veľkej čiernej tabuli bielou kriedou: Silva je Židovka. Chcela som sa prepadnúť pod zem. - Aj to riešili vyučujúci potom nejako? Čo sa stalo, bol jeden taký cigánsky chlapec, Arpi, na to nezabudnem. On prišiel, podišiel ku tabuli a on to všetko vygumoval. Takže učiteľka potom ... ani to neriešili. No, neriešili to. Len ja viem, že som plakala a poslali ma skôr domov, lebo som bola – hlava ma z toho bolela, brucho ma bolelo, tak mohla som ísť domov. A to sa opakovalo, ale nie až na takejto úrovni. Že veľakrát som to pociťovala, keď som bola malá. Už si to nepamätám, ale dajme tomu do takej štvrtej, piatej triedy. Potom už nie. - Aj ste zistili potom, že ktorý zo spolužiakov alebo spolužiačok to napísal? Ja som ani nechcela vedieť, kto to napísal. To bolo jedno v tom čase. Už to, že to dovolili mu napísať, už ktokoľvek to bol, už to mi stačilo."

  • Full recordings
  • 1

    New York City, 05.12.2023

    (audio)
    duration: 02:11:14
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Z vlaku ju odviedli na policajnú stanicu

Silvia Fishbaum počas EYD natáčania v New Yorku, 2023
Silvia Fishbaum počas EYD natáčania v New Yorku, 2023
photo: Dominik Janovský

Silvia Fishbaum, rodená Moškovičová, sa narodila 28. januára 1954 do židovskej rodiny z Porúbky. Mamička bola počas vojny internovaná v Auschwitzi a prežila aj pochod smrti. Oteckovi sa pred koncom vojny podarilo ujsť z pracovného tábora v Maďarsku. Po vojne sa zosobášili a žili spolu v Porúbke, kde otecko pracoval ako klampiar a vlastnil vinice. Nástupom socializmu im boli vinice znárodnené. Rodina sa presťahovala do Košíc len pol roka po tom, ako Silvia nastúpila na základnú školu. Pre svoj židovský pôvod bola častým terčom antisemitských prejavov zo strany spolužiakov. V roku 1968 nastúpila na strednú zdravotnú školu. Popri štúdiu si privyrábala šitím nohavíc z látok z Poľska a Maďarska. Po maturite v roku 1973 chcela pokračovať v štúdiu hygieny na univerzite v Prahe, ale po neúspešných prijímacích skúškach sa zamestnala na hygienickej stanici mesta Košice. V roku 1973 uskutočnila prvý pokus o emigráciu do Ameriky cez Švajčiarsko, ale niekto ju udal a chytili ju krátko pred prekročením hraníc medzi Československom a Nemeckom. Hoci mohla pokračovať v predchádzajúcej práci, zanedlho sa zamestnala v Červenom kríži. V roku 1979 sa jej podarilo pod zámienkou dovolenky v Taliansku emigrovať do Ameriky. V máji 1980 sa presťahovala do New Yorku, kde sa zoznámila s budúcim manželom Arim, spolumajiteľom kóšer pizzerie. Nasledujúci rok sa zobrali a narodili sa im dvaja synovia. Silvia vyštudovala dizajn na Mayer School of Fashion Design, ale po tom, čo Ari v roku 1989 ochorel, sa začala venovať zdravému životnému štýlu. Ari však po desiatich rokoch zomrel. Silvia sa odvtedy venuje osobnosti a tvorbe Ľudovíta Felda, maliara židovského pôvodu, ktorý bol jej učiteľom. Iniciovala otvorenie Galérie Ľudovíta Felda v košickej synagóge. Spolu s Andreou Coddington vydali knihu Židovka.