Nadežda Földváriová, rod. Pavlíková

“Potom mi hovorili ľudia teda z vydavateľstva...tam sme boli veľká skupina mladých ľudí, že “čo sa trápiš, ty tu chceš zomrieť, poď k nám do akadémie” tam si vyberieš tému a si sama sebe...tak som sa rozhodla a išla do akadémie ako ucho, tiež ako začiatočník...oveľa nižší plat, ale to bola sloboda, to bola sloboda. V ktorom roku ste prešli na akadémiu? Mohla som... tridsaťdva rokov. Viem, že sa mi zdalo, že už neskoro začínam, ale, ale ktorý to bol rok. Šesťdesiaty štvrtý alebo tak nejako. To práve začínali už tie šesťdesiate roky a vtedy som začala aj dosť písať na zväze skladateľov. Som sa skamarátila aj s tou skupinou tej novej hudby. Aj som bola s kamarátom s Petrom Faltínom, možno to poznáte to meno. Veľmi dobrý...tiež zo židovskej komunity a veľmi nadaný chlapík, bohužiaľ zomrel dosť skoro mladý. My dvaja sme sa zobrali, išli sme s takou českou mládežou do Varšavy na “Varšavskú jeseň”, tam bola tá paleta súčasnej hudby, to nás veľmi chytilo. Som prišla a začala som o tom písať a tak...ale prišiel šesťdesiaty ôsmy rok, dostala som zákaz písať a Kornel už nesmel písať dvadsať rokov. Vôbec sa jeho meno ukázať nesmelo, tak už aj moje potom, ale aj kvôli Kornelovi...zrejme to meno bolo veľmi nežiadané. No a… A kedy ste sa vlastne dali dokopy s Kornelom? To bolo ešte v tej… To bolo ešte predtým, to už sme boli svoji. Ja...to už sme vtedy bývali na Štrkovci. A v ktorom roku ste sa dali dokopy? V päťdesiatom ôsmom...v päťdesiatom deviatom sme sa brali. No a ako prebehol zrod tohto vášho vzťahu krásneho...ako ste sa dali dokopy s Kornelom? Kornel bol starší od vás… O rok len, my sme vrstovníci. Áno to teraz...že teraz, keď zomrel prvý alebo druhý rok, vyšla tá knižka o sebe, tam píše o tom všetkom. Tento...Krištúfek, ktorý potom tiež bohužiaľ tragicky zomrel, tak to dal dokopy, čo a ako, ale to sú už veľmi staré Kornelove historky. Nebol to celkom dialóg.”

“Číže pociťovali ste aj vy ako dieťa, v tom čase strach? Áno, nuž áno. Určite boli také, najmä potom keď sme videli ...Štefániková bola vtedy veľmi dôležitá, taká tepna. Išlo sa z oného...z nádražia sa išlo do mesta tade...tam išli tie sprievody všelijaké, viem. Takže, keď prichádzali Nemci do Bratislavy, napríklad že tam pochodovali, to si spomínam ešte. A potom keď sa váš ocko pripojil k Slovenskému národnému povstaniu, tak vy ste vedeli, že je súčasťou vlastne Slovenského národného povstania, keď ste sa presťahovali do tej Zvolenskej Slatiny. Áno, išli sme...áno išli sme na stredné Slovensko, ale so všetkým možným...proste sme sa tam presťahovali. Aj to ústredie, tí ľudia...tá ústredňa bola celá taká skupina tam...ale viete, podrobnosti neviem no, neviem. Ale viem, no pre nás to boli krásne zážitky v ten rok, lebo sme boli na dedine. To bolo tam veľmi fajn, ale to bolo všetko v rukách rodičov potom. To už tú dramatickú cestu odtiaľ, tú si pamätám. Lebo to bolo také...to bola ozaj hrôza. Lebo tam išlo už o život, vlastne celej rodiny, najmä otca, no… A tak pamätáte si ako dlho trvala cesta z… vlastne naspäť do Bratislavy z tej Zvolenskej Slatiny, keď… No, tak v podstate deň a noc. To nebolo len tak, lebo sme išli tým autíčkom. My sme medzi tým už išli...tí partizáni nás zobrali. Išlo sa hore do hôr, keď už naozaj teda krepírovalo to povstanie, tak sme išli Hrochotskou dolinou s nimi hore, aj to si ešte pamätám. To bolo už také no hrozivé, naozaj. Len oni sami...tí partizáni hovorili otcovi, “choďte radšej naspäť do dediny, to už nevyzerá dobre, tu už ideme…” v podstate idú do tých bunkrov a tak. Tak vtedy sme sa vrátili, len tam sa prevalilo, to že kto, kto sme vlastne. Lebo vtedy tam práve boli Nemci...nejak, ale neviem, neviem kde boli vlastne ubytovaní, lebo tak… A vy keď ste sa potom vrátili do Bratislavy tak do pôvodného bytu? Do Trnavy k babičke...do Trnavy. Do Bratislavy sme nešli aby no...aby nám... Vlastne svojím spôsobom sme sa tam ukryli. V Bratislave vedeli, vlastne tam vedeli, že sme z Bratislavy, ale to už bola naozaj veľká desorganizácia, to už sa blížil koniec vojny. To boli vlastne… to neboli Rusi, to boli Rumuni alebo čo. Tam bol dosť veľký chaus medzi tými vojakmi a medzi tou armádou čo prichádzala teda, takže oni v tom mali tiež naozaj chaus, dalo sa tam všelijako lavírovať. No prvé čo spravili tak tú Zetku, chúďatko autíčko, nám zobrali z dvora a tam sa neviem desať alebo pätnásť napchalo a hneď za rohom sme potom už našli vrak toho auta.”

„Partizáni nás poslali späť, že to už je veľmi nebezpečné. Zišli sme znovu do dediny. Ale už tam boli Nemci a zistili, že otec nie je celkom košér, tak jeden Nemec k nám chodil hrať ku nám na klavíri. Nie dlho. Taký týždeň alebo dva, čo prišli. Všetko už bolo zaplavené Nemcami. To bol taký zaujímavý človek. Hovorí, že a už čo, vojnu sme už prehrali, doma mám tiež také dve dcérky ako vy a či si môžem zahrať na klavíri. Tak si chodil vždy večer zahrať na klavíri. Raz prišiel a vraví otcovi, že okamžite choďte odtiaľto preč, ráno ste na zozname. Chceli ho zastreliť. Chceli zastreliť tých partizánov v dedine. Nemal by som to hovoriť, ale ak dokážete do rána zmiznúť, tak si zachránite život. My sme mali také malé autíčko a nasadli sme tak, že my len v teplákoch, nič sme nebrali. Mama zobrala nejaký kufor. Nič iné tam nebolo, len fotografie. No a s tými fotografiami a v tých teplákoch sme išli cez frontovú líniu, lebo tam sa už bojovalo. Každú chvíľu sme zbiehali do priekopu, keď išli tie lietadlá."

„No a ja som medzitým prešla do tej Akadémie. Tam som robila nie pod svojím menom, lebo tiež som mala zákaz činnosti. Ja tiež, okrem toho, že Kornel bol mojím mužom, bola som v skupine v hudobnej oblasti, tam sa to tak vrásnilo. Začala prenikať nová hudba. S jedným kamarátom sme sa dostali do autobusu na Varšavskú jeseň a tam bola nová hudba svetová. Nás to ohromne chytilo. To už tiež boli skladatelia, čo o tom vedeli, boli priatelia s Poliakmi. Vtedy Poliaci veľmi viedli v týchto umeniach. Taká skupina ľudí: Roman Berger, Zeljenka, Malovec. Oni boli osobnosti, písali, komponovali, rozmýšľali. Tam bol taký pohyb v myslení vtedy. Mňa to ohromne zaujalo a tiež som trochu písala, snažila som sa tak hlbšie, a to sa vtedy nemalo, no. Ja som bola medzi tými, ktorých vylúčili zo Zväzu, takže to moje meno sa tiež nesmelo objaviť. Však nakoniec nejde o to meno."

„To oni zobrali človeku tie najplodnejšie roky, kedy by človek začal robiť niečo a začalo sa vám prípadne dariť, na niečo ste prišli, mali ste chuť robiť a naraz zákaz činnosti. To bol hnusný režim. Postihlo to ozaj tých ľudí, ktorí by vedeli ešte niečo spraviť. Sa to tak stoplo. Veľmi zvláštna doba. To si človek uvedomuje, že ako to prešlo všetky tie roky. Ale medzitým tá línia sa vinie ďalej v človeku, to neprestáva tá tvorivosť. To je úžasná danosť, tá tvorivosť. Tvorivosť, to je to, že sa človek môže zúčastňovať na niečom takom, ako je stvorenie sveta. A keď človek má to v sebe, tak nejako ho to poháňa ďalej, lebo cíti dlh za to, že môže. Keď môžem písať a viem čo, tak musím. Talent nie je len dar, ale aj prekliatie, lebo to človeka drží stále v napätí. Takže vlastne nezávisí na forme, ale na tom, či to existuje. Ak hej, tak to nezahynie, a ak je možnosť, tak sa to znova prejaví."