The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Nadežda Földváriová, rod. Pavlíková (* 1933)

• Nadežda sa narodila 4. februára 1933 v Bratislave

• vyštudovala muzikológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

• pracovala vo Vydavateľstve krásnej literatúry, neskôr v divadelnom oddelení Literárneho ústavu SAV

• vydala sa za Kornela Földváriho

• počas normalizácie mala zákaz činnosti a bola vylúčená zo Zväzu slovenských hudobných skladateľov

• po revolúcii mohla opäť slobodne písať a publikovať

Naďa sa narodila 4. februára 1933 do nábožensky zmiešanej rodiny Pavlíkovcov v Bratislave. V rodine pamätníčkinej mamy bolo niekoľko generácií evanjelických farárov. Evanjelickú tradíciu narušila až jej mama, keď sa vydala za katolíka. To ťažko niesla katolícka babička z otcovej strany. Vydobyla si, aby pamätníčka a jej sestra boli pokrstené ako katolíčky. Napriek tomuto náboženskému napätiu vyrástla pamätníčka vo veľmi tolerantnom a ekumenickom prostredí.

Na obdobie prvej Masarykovej republiky spomína ako na idylické časy. Bratislava sa pod českým vplyvom ešte len začínala kultúrne formovať. Vznikali rôzne ustanovizne, v ktorých pôsobil aj pamätníčkin činorodý otec. Bol absolventom úvodného ročníka prvej hospodárskej priemyslovky v Košiciach. Pracoval na školských pokusných poliach a napokon ho vymenovali za zástupcu českej firmy, ktorá vyrábala umelé hnojivá pre Slovensko.

Náhody prežitia

Mnohí ľudia na Slovensku vnímali dianie vo vojnovom Slovenskom štáte negatívne. Nechceli ďalej tolerovať neslobodný režim. Postupne sa pod vplyvom informácií o skutočnej situácii na frontoch rôzne smery protinacistických hnutí spojili do spoločného orgánu odboja. Začalo sa pripravovať ozbrojené povstanie. Centrom diania sa stala Banská Bystrica, pričom povstalci sa sústredili do hôr. Veľmi dôležitá bola pre partizánov pomoc miestneho obyvateľstva.

Otec pamätníčky sa tiež stal jedným z aktívnych podporovateľov povstania. V tom čase bol riaditeľom Slovenského mliekarenského družstva. Už začiatkom leta 1944 presídlil družstvo, ale aj celú rodinu na povstalecké územie. Zásoboval povstalecké jednotky syrmi, bryndzou a podobne. Bol jedným z hlasov Slobodného povstaleckého vysielača. Po potlačení povstania sa partizáni sťahovali do hôr a rodina sa pobrala Hrochoťskou dolinou. Samotní partizáni ich však poslali počas cesty naspäť. Bolo to pre nich nebezpečné. Všetko už bolo zaplavené Nemcami, ktorí zistili otcove prepojenia na SNP.

„V dedine k nám prišiel jeden Nemec a hovorí: ,Čo už, vojnu sme prehrali.´ Doma mal vraj tiež také dve dcérky, ako sme boli my so sestrou, a spýtal sa, či si môže u nás zahrať na klavíri. Asi týždeň si takto vždy večer chodieval zahrať. Raz však prišiel a vraví otcovi, že okamžite musíme odísť, lebo ráno sme na zozname. Nemci chceli totiž zastreliť partizánov v dedine. Vraj ak dokážeme do rána zmiznúť, zachránime si život. Mali sme malé autíčko „zetku“, nasadli sme len v teplákoch. Mama narýchlo schmatla jeden kufor, v ktorom boli zhodou náhod len fotografie. Takto v teplákoch a s fotografiami sme išli cez frontovú líniu. Každú chvíľu sme zbiehali do priekopy, keď prelietavali lietadlá, ktoré kropili cestu.“ Následne sa skrývali v Trnave, u babičky v pivnici, kde počkali, kým neprešiel front.

Plazivé metastázy

Počiatky komunizmu na Slovensku a nešťastne známe päťdesiate roky zasiahli aj do života pamätníčkinej rodiny. Jej otec ako nekomunistický účastník SNP patril medzi perzekvovanú časť obyvateľstva. Vyhodili ho z vtedajšieho povereníctva poľnohospodárstva a musel odísť na stavbu. Ekonomicky aj spoločensky rodina klesla na dno. Po čase, vďaka vlastnej húževnatosti, sa opäť venoval výskumu na Akadémii vied. Pôsobil aj v oblasti poľnohospodárstva, no aj napriek tomu patrila už rodina medzi tie režimom znevýhodnené.

Pamätníčka so sestrou nastúpili do prvej triedy gymnázia. Výchova v škole sa, samozrejme, niesla v duchu socializmu: „Bolo to také plazivé, ako také metastázy to prerástlo spoločnosťou. My ako deti sme si neuvedomovali, že niečo nie je tak, ako má byť. Neskôr som sa raz išla pozrieť na schôdzu skupiny, ktorá robila protikomunistické plagáty. To boli nebezpečné činnosti. Zavolali ma tam kamaráti. Šla som tam s nádejou, že uvidím, či sa dá niečo robiť, alebo či to je už celkový mor, tá podvojnosť v spoločnosti. Bola som však ohromne sklamaná. Ozývali sa tam ľudácke myšlienky, že za Tisa bolo dobre. Bolo to aj nábožensky podložené. Uvidela som teda, že aj tá druhá strana môže byť nesympatická.“

To bude niekto sledovať?

„Od mala som lipla ku klavíru. Mojou učiteľkou sa stala Anna Kafendová, zakladateľský zjav klavírnej školy u nás. Keď ma k nej odporučili, prestavila mi celú techniku a presvedčila ma, že toto je moja životná cesta. No pred maturitou ma museli operovať pod kľúčnou kosťou a porušili mi nervové centrum. Ľavá ruka je odvtedy pre klavír stratená. Tak ma to skosilo, že odvtedy som sa nedotkla klaviatúry. Myslela som, že môj život končí. Čo už.“

Napokon ale pamätníčka predsa išla na prijímacie skúšky na filozofickú fakultu, na odbor literárnej vedy. Avšak, opäť zasiahla sila náhody. Medzi uchádzačmi o štúdium bol istý chlapec, sólista v Lúčnici: „Bol maličký, tučnučký, ale mal nádherný hlas. Strašne túžil ísť na muzikológiu, no jediná chyba bola, že ten rok neotvárali ročník. Aj by ho otvorili, nejako by to spravili, keby sa prihlásil ešte aspoň jeden uchádzač.  Vraví mi: ,Prosím ťa, prosím ťa, poď na muzikológiu.´ Povedala som si, že je to predsa jedno, ku ktorej komisii pôjdem. No a tak nás oboch vzali.“

Pamätníčka študovala muzikológiu a históriu, no väčšinu učiva tvoril historický materializmus a marx-leninizmus. Ak chcela v živote pracovať vo svojom odbore, musela si zháňať literatúru a učiť sa sama. Škola bola výrazne politicky ladená a mnohých študentov, ktorí nespĺňali politické požiadavky, zo školy vylúčili. Hneď v prvom ročníku vylúčili jej spolužiačku, ktorá sa vydala za evanjelického kaplána. Náboženstvo bolo obzvlášť sledované.

„Na začiatku nám povedali: žiaden kostol, nič také sa tu nepripúšťa. Toto je čisto socialistická škola. To ma trošku vystrašilo. To bude niekto sledovať? Hneď potom prvú alebo druhú nedeľu som zašla k jezuitom doobeda na omšu. Šla som skúsiť, či to tam niekto sleduje. Keď som vošla do kostola, ako prvé som uvidela sedieť v lavici vedúceho katedry Jozefa Kresánka. Tak si vravím, keď to je takto, nie je to až také tragické. Bála som sa, čo všetko sa nesmie. A toto sa nesmelo v prvom rade.“

Ty chceš snáď zomrieť na redakčnom stole?

V tom období bolo náročné zohnať zamestnanie bez „umiestnenky“. Pamätníčka však mala šťastie, že vo Vydavateľstve krásnej literatúry akurát vznikala hudobná edícia a hľadali študenta, ktorý sa rozumie aj slovu, aj hudbe. Pamätníčka sa so svojimi dávnymi literárnymi sklonmi stala ideálnou adeptkou.

Edícia sa postupne rozrastala. Pamätníčka začala pracovať na nových teoretických prácach generácie. Vzniklo štátne hudobné vydavateľstvo, akýsi predchodca Opusu. Vyšli prvé tituly ambicióznej edície najstaršej hudby na Slovensku podľa nových archívnych objavov a zároveň výber z najnovšej klavírnej tvorby vrstovníkov. Napriek tomu, že pamätníčka nebola v strane, stala sa šéfredaktorkou vydávania hudobnín a kníh o hudbe. Kvôli svojmu politickému presvedčeniu však miesto vo vydavateľstve nemala isté.

„Moji kamaráti z vydavateľstva, ktorí medzitým prešli do Akadémie, prišli za mnou a hovoria mi: ,Ty tu snáď nechceš zomrieť na redakčnom stole, poď k nám do Akadémie! Potrebujeme niekoho na hudobné divadlo, vyberieš si tému a budeš robiť, čo chceš.´“ Pamätníčka ich teda poslúchla a začala pracovať v Divadelnom oddelení Literárneho ústavu SAV.

„Niekedy ma v živote pochytí strašný žiaľ, že robím niečo iné, než som chcela, ale vtedy mi môj muž hovoril: ,Neľutuj, bez toho by sme sa neboli stretli.´ A je to pravda. Niekedy sa človek nevie sám správne rozhodnúť. Rozhodnú to za neho nejaké iné sily.“ 

Zoznámenie sa s Kornelom

Na pražských umeleckých školách študovalo veľa Slovákov, ktorí prichádzali naspäť do Bratislavy a prinášali so sebou úplne nový pohľad na umenie a kultúru. Medzi nich patril aj divadelník a kolega pamätníčky Emil Lehuta.

„Tu sa písalo tak potichučky, obsah, a dobre bolo. A teraz on prišiel na divadelné predstavenie, ktoré úplne rozmetal na kúsky! Emila volali aj Sekerník. Keď sa zjavil na javisku, všetci sa žehnali, že preboha, tento je tu. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé, strhlo ma to a niektoré recenzie sme písali spolu: on o réžii, ja o hudbe.“

Pracovali v jednej kancelárii, kde sa stretávali a debatovali mnohí Emilovi vrstovníci nielen z Bratislavy, ale aj z Prahy. Väčšinou bola miestnosť plná ľudí. Celé dni o niečom diskutovali a pracovať sa potom muselo v noci. Medzi týmito Emilovými kamarátmi sa objavil Kornel.

„Kornel mal v sebe niečo celkom iné a blízke. Sadol si vedľa mňa a vraví mi: ,Vy tu koľko máte plat?´ Vravím mu: ,1100.´ On hovorí: ,Mňa práve vyhadzujú, ale mal som 1200. Keď to dáme dokopy, tak celkom dobre vyžijeme.´ Neskôr som mu hovorila, veď si mi nikdy nevyznal lásku a ani ma nepožiadal o ruku. On vravel, akože, veď predsa hneď na začiatku.“

Takto sa teda zoznámila s Kornelom a od toho momentu sa stretávali čoraz častejšie. Prechádzali sa mestom, cestou si kúpili zmrzlinu, on ju odprevadil domov. Odvtedy boli spolu každý deň: „To bolo také kamarátstvo, priateľstvo od začiatku a takto aj vydržalo nasledujúcich päťdesiatpäť rokov.“

„Viete, to sa rozsvietilo”

Láska pamätníčky a Kornela vyústila do manželstva. Našli v sebe vzájomnú istotu a stáli vedľa seba popri všetkých príkoriach, ktorými kvôli vtedajšiemu režimu museli čeliť: „Ja som bola vždy vážna. Najmä po tom, čo sa mi stalo s tým klavírom. Nikdy som si veľmi nedôverovala. Hovorila som si: ,Bože, ako ja prežijem život?´ Zdalo sa mi, že hlavné je, aby som to prežila. A vtedy som sa zoznámila s Kornelom. Viete, to sa rozsvietilo. Taká ohromná istota. Tá trvala celý život.“

Oproti nájdenej vnútornej istote sa tá vonkajšia, aj tak už dosť neistá, ešte viac zneistila. Od sobáša sa nikde nemohlo uvádzať jej meno. Kornel bol totiž človek, ktorého odvšadiaľ vyhadzovali. Začalo sa to zatvorením jeho otca ako triedneho nepriateľa. Nasledovalo vyhodenie z univerzity, potom z Mladej tvorby, pretože hájil vydanie textu Jaroslavy Blažkovej, ktorý podľa ústredného výboru strany pôsobil príliš pesimisticky.
„Kornel napísal text, že pravda života je nedeliteľná. Nikto nič, ústredný výbor bol ticho, len zrazu prišiel príkaz vyraziť Kornela. Čo vraj robí syn šmelinára a triedneho nepriateľa v Mladej tvorbe? To bol socializmus, to bol vtedy zákon. Tak pravda života ostala vedľa,“ konštatuje pamätníčka. Kornel však bral všetky tieto svoje životné peripetie s humorom a nadhľadom.

Kornelova mama bola Židovka a on ako dieťa zažil ovzdušie silnej protižidovskej propagandy. Len vďaka šťastnej náhode nebol s rodinou deportovaný do koncentračných táborov. Po vojne zhabali jeho otcovi dlhé roky budovanú hodinársku dielňu a obchod. Zavreli ho aj spolu s jeho obchodným partnerom do väzenia. Kornelov otec bol označený za šmelinára. Doplatili na to aj deti, a tak Kornela vyhodili z fakulty a jeho sestru mesiac pred maturitou z gymnázia. Kornel musel ísť pracovať do továrne v Starej Turej, aby „zrástol s robotníckou triedou” a následne nastúpil na vojenskú službu. Po návrate do Bratislavy pôsobil v časopise Mladá tvorba. Súčasne nastúpil aj do literárnej rubriky redakcie týždenníka Kultúrny život, kde ho však zobrali tajne. Kultúrnemu životu sa darilo a Kornel sa tejto práci naozaj oddal. Dva roky dokonca pôsobil ako zástupca šéfredaktora. 

Pamätníčka a Kornel, keďže obaja boli ľudia „od slova”, spolu komunikovali o takmer všetkých textoch, ktoré písali. Kornel jej vždy ukázal prvé verzie svojich textov a rešpektoval jej názor. Takisto poslednú verziu nakoniec zredigovala: „Ja som nič nemenila, mala som veľkú úctu k jeho nápadom, mal skvelé pointy, ale tak, ak som niečo navrhla, aj zmenil. Sedeli sme nad tým a bavili sa. Taký to bol život, ani neviem, ako preletel v neustálych zmenách a vyhadzovačkách.” 

Hudba si mohla dovoliť veľa a nemusela nič vysloviť 

Pamätníčka sa však nepohybovala len v literárnom prostredí. Ako muzikologička mala okruh priateľov muzikantov a zaujímala sa o prienik nových prvkov do hudby.

„Ešte keď som študovala, tak bol v plnej sile socialistický realizmus v hudbe. Hudba musela vychádzať z národných koreňov, mať toniku a dominantu, klasickú harmóniu a nemohli v nej byť žiadne rušivé zvuky alebo kakofónie. Museli sa robiť kantáty. No nie, nemuseli, ale všetci to robili. To bola psychóza. Človek si myslel, že to tak muselo byť. Totalita bola ako zmeravenie. Všetko malo byť kladné. Nič záporné sa nepúšťalo ani do novín, lebo socializmus je skvelý. Aj hudba mala byť akoby paletou optimizmu, ak smútok, tak len neškodný. Všetko sa to chcelo zakonzervovať. ”

Napriek tomu, že sa všetky západné vplyvy zakazovali, prenikli aj k nám, cez „železnú oponu”. Vývoj ide ďalej a nedá sa zastaviť, a tak sa tá stagnujúca situácia v hudbe musela niekam posunúť. V šesťdesiatych rokoch prišlo k zmene. Objavil sa hudobný minimalizmus, našiel sa detail, obzvlášť sa to dalo pozorovať vo filmovej hudbe. Hudobná obnova k nám prichádzala predovšetkým z Poľska, kde sa nebránili západným vplyvom. Poliaci založili v roku 1958 festival Varšavská jeseň, kde sa hralo všetko, čo tu bolo zakázané, aj mená ako Stockhausen, Boulez, Cage, Ligeti.

„Dohovorila som sa s kamarátom a išli sme autobusom s českými muzikantami do Varšavy. Tam nás to úplne ohromilo. To bolo niečo úplne iné. Ani sa to nedalo nazvať hudbou. To sa nedalo hneď len tak vziať, dotýkalo sa to podstaty. Veľkú úlohu v tej hudbe hral zvuk. Proste návrat k prírode. Prišlo to ako úplný opak.”

Mnohí hudobníci a muzikológovia, medzi nimi aj pamätníčka, začali uvažovať o novej hudbe, funkcii zvuku v hudbe a o odvrátení sa od pôvodných zaužívaných harmónií. Zmeny sa vtedy samozrejme diali v kultúre a umení všeobecne, no práve hudba pre svoju povahu bola príznačná: „Zrejme práve preto, že je taká abstraktná, tak si mohla dovoliť veľa a nemusela nič vysloviť. Miestami to bol zas trochu opačný extrém. Hlavná vec bolo spraviť niečo proti srsti, samé výbuchy, výkriky. Zrejme ten vývoj je takýto záludný. On sa posúva ďalej, ale v chybách. A vtedajší režim tie chyby nepovoľoval.”

Radostná správa ’68

Všetky uvoľňujúce tendencie vyvrcholili v roku 1968, keď sa po zasadaní ÚV KSČ začala výmena funkcionárov strany a bola zrušená cenzúra. Toto obdobie tzv. „Pražskej jari“ však bolo tvrdo zastavené vojenským zásahom sovietskeho vedenia v nešťastne slávnom auguste 1968. Ruské tanky obsadili Československo v noci z 20. na 21. augusta.

Pamätníčka s Kornelom boli v tom čase akurát na dovolenke v Ružbachoch: „Tam sme uviazli. Prestali chodiť vlaky, nebolo žiadne spojenie. Ostali sme tam o tri týždne dlhšie. Časopis Kultúrny život mal vtedy výnimočný cveng a aj politicky bol na strane zmien. Kornel bol vtedy tajomníkom redakcie a bál sa, čo bude.“

Na nasledujúcom zasadaní ÚV KSČ sa odsúhlasili kádrové zásahy a urýchlene boli schválené zákony zamedzujúce všetky predaugustové zmeny. Obmedzilo sa zhromažďovacie právo, zaviedla sa cenzúra a posilnili sa opätovne právomoci Národného frontu. Taktiež povyhadzovali ľudí z kultúrnych inštitúcií a iných „vplyvných“ zamestnaní. Zrušili mnohé časopisy a divadlá, medzi nimi aj Kultúrny život. 

„Keď sme sa konečne vrátili do Bratislavy, tak na poslednej strane Kultúrneho života publikoval Kornel list Josifovi Vissarionovičovi. Napísal proste Stalinovi list. Bol ironický, srandovný, ale aj pravdivý. No vtedy sa vyslanec zo ZSSR strašne rozzúril. Zrušili Kultúrny život a povyhadzovali ľudí. Bol to rázny rez.“

Po zrušení Kultúrneho života prišiel Kornel o prácu, no mal mnoho priateľov, medzi nimi Lasicu a Satinského, vďaka ktorým sa stal riaditeľom Divadla na Korze. Po roku však Miroslav Válek, vtedajší minister kultúry, vyhodil Kornela, následne Lasicu a Satinského a nakoniec sa zavrelo celé divadlo.

„Posledná hra sa volala Radostná správa a bola sa na hru pozrieť aj hosťka z nemeckého veľvyslanectva. Nerozumela ani slovo po slovensky, ale chcela to vidieť. No a v tej hre je jedna scéna, kde príde na javisko Maco Debnár, on je taký mohutný, zavalitý. Prišiel tam v takom ošúchanom hubertuse, sadol si naopak na stoličku a len tam tak sedel. Ostatní hrali ďalej, ale ostali sa tak pozerať, že čo tam vlastne chce?  Možno by mal odísť. Ale on nereagoval. Dali mu aj klobásu, ukrojil si z nej, ale nič. Nakoniec to prešlo voľnospádom do úplne tragickej situácie, že tam je niekto, kto to nechce dovoliť, nehovorí nič, ale je tam. Ľudia boli fascinovaní. Aj tá Nemka hovorila: ,To poznám, to bolo aj u nás.´ Tam sa nemuselo nič povedať.“

Zákaz činnosti

Normalizácia postihla všetky oblasti života a kultúry. Pamätníčky a Kornela sa taktiež dotkla pomerne citeľne. Kornel ostal po zavretí divadla opäť bez práce. Dostal však možnosť pracovať v literárnej agentúre v Petržalke, kde ostal nasledujúcich desať rokov.

„Cítil sa tam veľmi dobre, medzi samými mladými dievčatami z obchodnej akadémie. Učili ho, ako sa robia zarážky. Varili si tam spolu a Kornelovi venovali zásteru s nápisom ,obchodná referentka´,“ so smiechom spomína pamätníčka na normalizačné obdobie.

Pracovala naďalej v Akadémii, no nie pod svojím menom. Nesmela ani obhajovať alebo si spraviť doktorát. Mala totiž, rovnako ako Kornel, zákaz činnosti. Rozhodol o tom miestny výbor strany a Akadémia to akceptovala. Okrem toho, že bola Kornelovou manželkou, vylúčili ju zo Zväzu hudobných skladateľov. Patrila totiž ku skupine slovenských hudobných skladateľov a kritikov, ktorí sa začali pod vplyvom svetovej hudby hlbšie zaujímať o novú hudbu.

„Život odvádza človeka od života. To, čo musíte denne robiť, vaše zamestnanie, tak to robíte. Ale to, čo je naozaj vo vás, čo by ste mohli robiť, to je zastreté za tou oponou. Normalizácia zobrala človeku najplodnejšie roky života. Začali ste niečo robiť, začalo sa vám prípadne dariť a mali ste chuť robiť. A naraz zákaz činnosti. Postihlo to tých ľudí, ktorí by ešte vedeli niečo spraviť.“ 

Tvorivá línia sa vinie ďalej

„Tie zmeny človeka pohltili, pretože predsa len nimi žil, aj keď v nich neúčinkoval. Človek si ani neuvedomuje, ako prešli všetky tie roky. Tvorivá línia sa vinie v človeku ďalej. To je úžasná danosť, tá tvorivosť. Tvorivosť je, akoby sa človek zúčastňoval na niečom takom, ako je stvorenie. Keď ju má človek v sebe, poháňa ho to ďalej a cíti dlh za to, že môže tvoriť. Keď môžem písať a viem čo, tak musím. Talent nie je len dar, ale aj prekliatie, lebo človeka neustále drží v napätí. Len či existuje. Ak hej, tak to nezahynie, a ak je možnosť, tak sa znova prejaví,“ s pokojom a nadhľadom uvažuje pamätníčka o podstate tvorivosti.

Nakoniec prišiel november roku 1989 a desaťročia násilím udržiavaný komunistický režim konečne padol. Kornel sa pripojil k mladej generácii, ktorá stála za udalosťami Nežnej revolúcie. Následne sa stal prvým námestníkom ministra kultúry, kde bol do nástupu Mečiarovej vlády.

Pamätníčka sa pozerá na poverolučné obdobie s istým nadhľadom. Po krátkej eufórii z nadobudnutej slobody nastúpilo chaotické obdobie mečiarizmu, ktoré bolo svojím spôsobom pokračovaním „hodnôt“ predošlého režimu: „Dav už myslí inak ako jednotlivec. Je to niečo živočíšne, s tým sa nedá nič robiť. Za mečiarizmu to schvátilo masy. Boli takí jednotlivci, ktorí neznášali Lasicu a Satinského. A celý dav sa potom hrnul tam. To je niečo, čo sa nedá vysvetliť len takto jednotlivými postrehmi. Je to niečo, čo je ľudstvu dané. Svojím spôsobom sme svorka. No zvieratá to myslia úprimne, kdežto ľudia majú do toho všetko namiešané. Je to živočíšna vec, ten démon súhlasu je naozaj démon.“

Napriek problematickému vývoju demokracie v našej krajine sa nedá poprieť, že zmeny v podobe spoločenskej a kultúrnej slobody naozaj prišli. Pamätníčka s Kornelom mohli konečne písať a pracovať pod svojím menom a angažovať sa bez toho, aby za to niesli negatívne dôsledky. Naďalej spolu žili a pracovali ako dovtedy, až do dňa Kornelovej smrti, ktorá bola pre ňu obrovským šokom a ranou.

„Ostala som úplne sama uprostred diania, čo ani jeden z nás nečakal, že sa to stane. Ostalo mi po ňom okrem kníh v banánových krabiciach a množstva rukopisov aj veľa priateľov. Naozajstných priateľov, ktorí ma nenechali a od prvej chvíľočky sa o mňa postarali.“

Pamätníčka sa po Kornelovej smrti presťahovala do domova seniorov Ohel David, kde dokončila aj prácu na Kornelovej biografii O sebe, ktorá prednedávnom vyšla. Napriek ťažkej zdravotnej aj psychickej situácii má v sebe obrovskú zvedavosť a humor, ktorý si tak vážila na svojom manželovi Kornelovi: „Kornel hovoril, že človek má v živote dve krídla: fantáziu a humor. To pomáha prežiť. S tým on prežil celý život,“ hovorí pamätníčka a zdá sa, že na týchto dvoch krídlach sa nesie aj ona. So zvedavosťou a otvorenosťou sa pozerá naďalej na veci a ľudí okolo seba.

„Niekedy mám tak vo zvyku vypísať si niečo, čo sa mi páči. Niekedy si vypíšem aj niečo také, čomu nerozumiem, ale cítim, že tam niečo je. Minule prišla za mnou jedna pani moderátorka a pýta sa, čo to tam mám. A ja hovorím: ,Čo ja viem, na to ešte len prídem.´“