The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavol Foltýn (* 1952)

• narodený 17. októbra 1952 v Rožňave

• pochádza zo židovskej rodiny z Jelšavy a Revúcej

• základnú školu začal navštevovať v Revúcej, neskôr ju dokončil v Košiciach

• celá rodina sa presťahovala do Košíc v roku 1962

• navštevoval Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach

• pracoval vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach

• v roku 1980 prestúpil k štátnym lesom na projekciu

• odišiel so svojou rodinou do Izraela, kde aj momentálne žije

• Pavlova mama bola v roku 1944 deportovaná do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau

• Pavlov otec v roku 1942 narukoval do pracovného tábora na Ukrajine

• Pavlov otec bol v roku 1942 účastníkom SNP

Pavol Foltýn sa narodil 17. októbra 1952 v Rožňave, v tom čase v jedinej nemocnici v Gemerskom kraji. Prvých desať rokov svojho života prežil v Revúcej, kde od roku 1959 navštevoval aj základnú školu. 

Pôvod Pavlových rodičov, starých rodičov a ich život  

Otec pamätníka, Imrich Foltýn, sa narodil 8. marca 1913 v Hnúšti. Väčšinu svojej mladosti, až do roku 1948, prežil v Jelšave. Otec Imrich navštevoval obchodnú školu v Dobšinej, po jej skončení pôsobil v Banskej Bystrici a v Bratislave. Odtiaľ sa musel po Viedenskej arbitráži vrátiť do Jelšavy. V roku 1945 si po vojne spolu s bratom zmenil meno z mena Imrich Feld na meno Foltýn. Neskôr sa s celou rodinou presídlil do Revúcej, kde pracoval v Stavebnom závode – Lesostav Revúca.

Pavlova mama, Ela Veronika Wreinbergerová, neskôr Foltýnová, sa narodila 20. apríla 1920. Pochádzala z Maďarska, z mesta Ózd v časti Sajóvárkony. Jej mama Žanet Janka Frajmanová ale pochádzala z Tisovca, z obchodníckej rodiny. Meno Frajmanová získala spolu s bratom Henrichom, keď sa ich starý otec stal bírešom, a teda sluhom v Jaklovciach. Starý otec slúžil aj dvanásť rokov v armáde, a z toho väčšinu času práve v Taliansku. Po návrate na Slovensko sa oženil a narodil sa mu prvý syn. V tomto období bola plánovaná výstavba železničnej trati z Revúcej cez Tisovec až do Brezna, do ktorej sa neskôr zapojil. Keďže tam pracovali najmä Taliani, starý otec sa chytil príležitosti a presunul sa s celou rodinou do Tisovca. Tam odštartovali nový život.

Otec Imricha, Jozef, bol veľmi priamy človek. Pracoval rukami a vlastnil klampiarsku, vodoinštalačnú dielnu. Bol jeden z prvých v Jelšave, ktorý vlastnil auto, motorku. Jeho krédom bolo: ,,Ja nie som taký bohatý, aby som si mohol dovoliť kupovať lacné veci!’’ Stará mama z otcovej strany a aj celá Goldbergerovská rodina pochádzala z Revúcej, z Gemeru. Nikto z Pavlových starých rodičov nebol veriaci. Nenavštevovali synagógy, no dodržiavali židovské tradície.

Nástup fašizmu v Maďarsku a Viedenská arbitráž

Nástup fašizmu pocítila najskôr mama pamätníka, ktorá pochádzala z Maďarska. V tom čase tam po potlačení Maďarskej republiky vznikol takzvaný biely teror Mikuláša Horthyho. V Maďarsku začali prvé náznaky protižidovských opatrení – Numerus clausus, čo znamenalo obmedzenie počtu študentov, ktorí mohli získať vysokoškolské vzdelanie. Väčšina z pamätníkových príbuzných preto získala vysokoškolské vzdelanie mimo územia Maďarska, a to v Československu alebo v Nemecku. Sesternica mamy pamätníka bola jedna z prvých inžinierok, ktorá vyštudovala strojnícku fakultu. Ako strojná inžinierka pracovala najskôr v maďarskom meste Ózd, neskôr v hutiach firmy Salgotaria. Potom pracovala vo firme Goldberger, ktorá vyrábala textílie. Rozhodla sa teda aj pre štúdium textilnej školy. Aj napriek dvom diplomom skončila v roku 1944 v koncentračnom tábore. Jej brat bol jeden z približne 20 000 Židov zastrelených pozdĺž brehu rieky Dunaj v Budapešti. Židia boli najskôr donútení vyzuť sa a po zastrelení ich telá spadli do Dunaja. Keď sa to ich mama, žijúca v tom čase v Budapešti dozvedela, pustila si plyn a spáchala samovraždu. „Bez detí jej život nemal žiaden zmysel,“ uzatvára pamätník.

,,Prvé opatrenia proti židom v Maďarsku neprebiehali takou kozmickou rýchlosťou, ako to prebiehalo na Slovensku. V Maďarsku to bolo židom dávkované, až by som povedal ako žaba, ktorú hodíte do vody a začnete ju pomaly zohrievať. Opatrenia v Maďarsku neboli drastické až do Viedenskej arbitráže.“

Deportácia Pavlovej mamy, oslobodenie ruskými vojskami a návrat domov

Nemci obsadili Maďarsko v marci 1944. Rodina pamätníka bola deportovaná na prelome mesiacov máj a jún. Najskôr sa začalo zhromažďovanie Židov v mestách, a teda aj v Jelšave, ktorá v tom čase patrila k Maďarsku. Babka pamätníka bola z Jelšavy prepravená do Plešivca a odkiaľ transport pokračoval cez Košice a Prešov do nemeckých lágrov Auschwitz-Birkenau v Poľsku. Jeho mama po príchode podstúpila selekciu, po ktorej bola zaradená na stranu pracujúcich. Číslo jej vytetované nebolo, keďže bola v skupine tisícich žien, ktoré boli deportované do nemeckých pracovných táborov v Hessisch Lichtenau, v Hesensku. V kopcoch sa nachádzala továreň na výrobu leteckých bômb, kde sa prepravovali banskými vláčikmi. Okrem židovských žien v továrni pracovali aj francúzski vojenskí zajatci. Od tých sa neskôr dozvedeli o vylodení anglo-amerických vojsk v Normandii.

V tom čase ich už z východu prichádzali oslobodiť Rusi a zo západu Američania. Na konci vojny sa tak mama pamätníka zúčastnila aj pochodu smrti. Tam sa spoločne so ženami z jedného mesta, s ktorými sa poznala, rozhodla ujsť. Schovávali sa v chlievoch a nemeckí obyvatelia im už nebránili ujsť, keďže sa už v čase konca vojny báli zasiahnuť. Príchod ruských vojakov, ktorí Židov oslobodili, mal však aj tienistú stránku spojenú s alkoholom či znásilňovaním. Krik žien, medzi ktorými bola aj mama pamätníka, začul veliteľ vojakov. Ihneď zakročil a vzal židovské ženy k sebe, kde mu povedali, kto vlastne sú. „Dievčatá, nech Vás Boh chráni pred nimi hovoriť, že ste Židovky. Vy ste maďarské zajatkyne, ktoré boli deportované, nie Židia!“ cituje pamätník veliteľa, ktorý sa prihováral ženám.

Mame pamätníka sa z koncentračného tábora podarilo odísť do Prahy. Pomocou Červeného kríža sa cez Kúty a Nove Zámky dostala až do Maďarska, do mesta Ózd, kde sa stretla so svojimi bratmi.

Mama sa v roku 1946 ako dvadsaťšesťročná vydala za Imricha. O rok nato sa presídlila do Jelšavy. ,,V roku 1947 bol baby boom, kedy sa narodilo najviac detí,‘‘ opisuje pamätník, ako si židia po vojne začali zakladať rodiny. Aj jeho brat Peter sa narodil v 3. júla1947 a to 3. júla. Ako dospelý, v roku 1969, odišiel na pomarančovú brigádu do Kibuci v Izraeli. Domov sa už nevrátil a zostal žiť v meste Haifa. ,,Keď brat išiel na brigádu do Izraela, otec mi povedal, že ja mám ešte čas, lebo vedel, že ani ja by som sa nevrátil,‘‘ spomína pamätník.

Rodičia pamätníka ani po rokoch neradi hovorili o deportáciách, vždy to bola pre nich citlivá téma. Až neskôr sa v Izraeli dozvedel, že jeho mama bola vdovou ešte predtým, než sa vydala za pamätníkovho otca. Židia si v tom čase mylne mysleli, že ak sa zosobášia, vyhnú sa tak deportáciám do koncentračných táborov. Prvý manžel zahynul mesiac po sobáši. V tom čase museli muži v Maďarsku slúžiť v pracovných táboroch takzvaných ,,Munkaszolgalat‘ na Ukrajine. Tam v roku 1942 narukoval aj otec pamätníka. ,,Otec spomínal mesto Kyjev, kde ich po príchode do tábora privítali maďarskí žandári jednou poriadnou bitkou,’‘ dodáva pamätník. V roku 1944 musel jeho otec narukovať do pracovného tábora druhýkrát, a to do Jelšavy. Tam bolo deportovaných takmer päťtisíc židov.

Slovenské národné povstanie a prevrat Komunistickej strany 

,,Imro, počúvaj, chystá sa povstanie, a potreboval by som čo najviac ľudí, ktorí sú ochotní sa chytiť zbrane, prepašovať na územie Slovenska,’‘ cituje pamätník slová, ktoré stáli v liste. V centre Jelšavy bol v tom čase mlyn, ku ktorému tiekol mlynský náhon, ktorý ho poháňal. Ondrej spolu s otcom pamätníka pripravovali skupinky piatich až ôsmich ľudí, ktorých postupne pašovali cez hranicu. Až do zotmenia sa ukrývali v mlyne, kde si na signál lampy dávali najavo, kedy môžu prejsť ďalej. Ondrej ich až do vypuknutia povstania pašoval cez Lubeník do Revúcej k strýkovi otca pamätníka a známeho inžiniera Imricha Santa. Ten pracoval na výstavbe železnice Revúca-Tisovec, ktorá nebola nikdy dokončená. Podľa výpovede baníka Ondreja Chlebuša bolo takto cez hranice prepašovaných asi sto ľudí. V Tisovci dostali falošné legitimácie. V čase vypuknutia povstania narukovali československí občania do československej armády v Maďarsku a Maďari do partizánskych jednotiek plukovníka Sadilenka. Operovali v okolí Brezna, Klenovských vrchov či Hnúšte až po Čierny Balog. 

O povstaní sa až do roku 1964 veľmi nehovorilo. Pamätník si pamätá až na článok k 20. výročiu Slovenského národného povstania, ktorý vyšiel v novinách Farba. ,,Silvester 1944’‘ bol názov článku, kde sa dočítal o zrade v Klenovci. Otec sa vtedy synovi priznal, ako sa mu podarilo utiecť naspäť do lesa a vyliezť na strom, kde prečkal celú tu hrôzu. V horách ostal spolu aj so skupinkami, ktoré to prežili, až do oslobodenia. Otec pamätníka sa po oslobodení vojskami v roku 1945 vrátil naspäť do Jelšavy, kde sa dostal do komunistického odboja. Vstúpil aj do komunistickej strany. ,,Komunistom sa cítil, ale ja som v ňom necítil boľševika,‘‘ dodáva pamätník. Zo strany bol neskôr, po previerkach v roku 1970, vyhodený. Jeho syn Peter zostal v Izraeli, a teda v krajine, ktorá bola v tom čase pokladaná za nepriateľa štátu.

Obdobie po vojne a Pavlove detstvo

Rozprávať maďarským jazykom bolo po vojne v Československu veľmi nebezpečné. Rodičia pamätníka v tom čase uvažovali nad odchodom do Izraela. Mali už zadovážené aj takzvané svršky (listiny so zoznamom vecí, ktoré so sebou chcú vziať). Otec však do Izraela odísť nechcel, tvrdil že by tam zomrel kvôli horúčavám. Pamätník si však pamätá, ako im balíky od strýka žijúceho v Izraeli prichádzali pootvárané. Aj listy boli čítané. ,,Keď nám strýko mojej ženy poslal papierové plienky, tak polovica z nich chýbala. Takto sa tento systém choval..‘‘ Pamätník nakoniec odišiel do Izraela v roku 1992. Po príchode videl spokojných ľudí. Necítil strach a uzavretosť tak ako v Československu, kde si mohli doma len šepkať.

V roku 1959 navštevoval základnú školu, kde skladal iskričkový a neskôr aj pioniersky sľub. ,,Ako deti sme tieto organizované veci ako pochody na 1. mája nemali radi, mne sa tieto veci vždycky bridili. Ale tie hry, to áno,‘‘ rozpráva. Pamätníkova mama však v Revúcej nechcela ostať bývať, a tak sa v roku 1962 celá rodina presťahovala do Košíc. Tam dostal otec pamätníka byt od Lesostavu Revúca, v bytovke pre lesníkov, na Riznerovej ulici v Košiciach. Pamätník po presťahovaní pokračoval v štúdiu základnej školy na Kukučínovej ulici až do roku 1968.

Začiatky okupácie, stredná škola v Košiciach a židovský klub

,,Prvýkrát som spozoroval, že nám bolo povedané, že na 1. mája nemusíme ísť do sprievodu. A to bolo niečo úžasné, že nemusíš. Nemusíš. A my sme aj tak šli, pretože sme nemuseli,“ spomína na meniacu sa atmosféru pred príchodom Rusov.

Dňa 21. Augusta sa mal vrátiť domov do Košíc z Maďarska, kde bol v tom čase u strýka. Prišiel na stanicu, kde mu však bolo oznámené, že vlak ide len po mesto Hidasnémeti. Do Československa sa už ísť nedalo. Nepovedali mu, prečo to nie je možné. V tom čase mal pätnásť rokov. Rozhodol sa tak vrátiť naspäť k strýkovi, ktorého našiel nalepeného na rádiu, ako počúva Slobodnú Európu. Vtedy sa pamätník dozvedel, čo sa vlastne stalo. Po týždni sa mu podarilo vrátiť vlakom naspäť domov po mesto Hidasnémeti. Odtiaľ bola zriadená kyvadlová autobusová doprava po štátnu hranicu, na ktorej ho už čakal brat aj s otcom.

Byt na Krivej ulici v Košiciach mal okná nasmerované na kopec Heringeš. Na ňom videl pamätník rozmiestnené tanky namierené na mesto Košice. ,,Bol to stiesnený pocit, keď to človek uvidel,“ opisuje. Pamätník inváziu Rusov nezažil, jeho rodičia mu však hovorili o streľbe na Hlavnej ulici. ,,Najviac mŕtvych bolo po Prahe v Košiciach,“ dodáva. Spomína si aj na kauzu Valentíny Belasovej, ktorá bola v tom čase manželkou okupačného veliteľa Viliama Belasa. Po príchode ruských vojsk boli po Hlavnej ulici rôzne plagáty, ako napríklad ,,zradca‘‘ venované práve Belasovi, ktoré jeho manželka začala strhávať. Traja muži jej preto začali trhať šaty, potreli ju červenou farbou a nahú ju hnali spolu aj s iným občanmi Hlavnou ulicou.

1. septembra 1968 sa v Československu ešte nezačalo učiť. V tom čase nastúpil pamätník na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú na Komenského ulici v Košiciach. Výučba začala až po týždni. ,,Nastúpil som do nového prostredia a v novej dobe...’’ opisuje pamätník.

V tretom ročníku odišiel do Prahy a už ako 17-ročný vnímal, čo sa v spoločnosti deje. ,,Vtedy som pochopil, že tento systém nemá šancu,‘‘ spomína. Jeho otca v roku 1970 vylúčili zo strany, a keď sa to pamätník dozvedel, zablahoželal mu. Otec pamätníka v tom čase pracoval vo firme Prefa, kde aj po vylúčení zo strany zostal vedúcim pracovníkom oddelenia predaja.

V Košiciach žila v 70. rokoch výrazná komunita Židov. Pamätník sa s nimi stretával v židovskom klube, ktorý pozorovala aj ŠtB – Štátna politická tajná služba. Keď sa tak raz stretli na jednom byte a oslavovali spolu Silvester, boli následne všetci vypočúvaní. Pamätník v tom čase pracoval vo Východoslovenských železiarňach. Keďže sa ŠtB sústredila na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, než na robotníkov, pamätník nebol vypočúvaný. ,,Mne šraubovák z ruky zobrať nemohli, ani brašnu z pleca zvesiť, lebo v Československu bola pracovná povinnosť. Ten, kto nepracoval, by bol príživník, čiže mňa ako robotníka nemohli vyhodiť,‘‘ vysvetľuje, prečo nebol vypočúvaný.

Nežná revolúcia, rozpad Česko-Slovenska a Pavlov odchod do Izraela

Pamätník neskôr odišiel z VSŽ a v januári 1980 nastúpil do podniku štátnych lesov ako elektrikár, na projekciu. Do podniku sa dostal vďaka náhodnému stretnutiu jeho otca so známym, ktorý v tom čase zháňal elektrikára.

Pamätník v roku 1989 začal registrovať Palachov týždeň, čo bolo pietne pripomenutie 20. výročia upálenia Jana Palacha v Prahe. ,,Ja som nebol hrdina, ale vedel som o tých veciach, registrovali sme to a vnímali sme to..’‘ opisuje svoj pohľad to, čo sa dialo v spoločnosti. O udalostiach 17. novembra 1989 v Prahe sa dozvedel z rozhlasu, ktorého signál rušili komunisti. ,,Vedeli sme o tom, ale báli sme sa..’‘ spomína na svoje obavy z dôsledkov revolúcie. Pamätník sa zúčastnil takmer každého protestného zhromaždenia, ktoré sa konalo pred Štátnou vedeckou knižnicou na Hlavnej ulici v Košiciach. ,,Atmosféra tam bola úžasná. Cítili sme, že toto už musí prasknúť,’‘ opisuje atmosféru Nežnej revolúcie.

Do politiky sa nechcel nikdy zapojiť. Vždy sa považoval za Čechoslováka, a to aj po rozpade Československa. ,,Čo sa ma však hlboko dotklo bolo to, keď v Košiciach premenovali ulicu Duklianskych hrdinov na ulicu Andreja Hlinku. Dodnes sa takto volá,’‘ spomína pamätník na udalosti, ktoré predchádzali rozdeleniu Československa v roku 1992. S touto zmenou sa nevedel stotožniť.

V roku 1992 sa rozhodol odísť s celou rodinou do Izraela, na sever do Kiryat Haim, predmestia mesta Haifa, kde žil aj jeho brat. Ako žid sa nechcel stať emigrantom, a preto nechcel odísť do krajiny, ako je Amerika, či do Prahy. ,,Ja musím ísť tam, kde je moja vlasť. Tu sú naše korene, niekoľko tisícročné,‘‘ hovorí pamätník. Ten na otázku, kedy príde domov, od svojej mamy žijúcej stále na Slovensku, odpovedal, že doma je v Izraeli. Zamestnal sa ako elektrikár a od roku je 2019 na dôchodku. Na Slovensko, ktoré opisuje ako jednu z najkrajších krajín na svete, sa veľmi rád vracia a cíti sa tu dobre. Naďalej sleduje vývoj Slovenska a politické spektrum.

,,My Izraelci sa cítime ako slovenskí židia, ale sme Izraelci. My sme so Slovenskom nikdy neboli spriaznení ako so štátom, ale ako so zemou. A so Slovákmi ako s ľuďmi.’’

Jeho odkaz pre ďalšie generácie je: ,,Nerob druhému to, čo by vadilo tebe.’‘ Demokracia pre neho totiž neznamená robiť si, čo chceš. ,,Na Slovensku sme sa ešte stále nenaučili tolerovať jeden druhého,‘‘ uzatvára pamätník.