Pavol Foltýn

,,Toto prvýkrát pocítila skôr moja mama, pretože v Maďarsku nastúpil takzvaný Horthyho biely teror, po potlačení Maďarskej republiky rád. Jeden teror teda vystriedal druhý... červený teror vystriedal biely teror. A v Maďarsku už začali také prvé náznaky protižidovských opatrení, ktoré sa nazývalo ‘‘Numerus clausus‘‘. Bol to teda obmedzený počet ľudí, ktorí mohli mať vysokoškolské vzdelanie. Väčšina mojich príbuzných teda získali titul mimo územia Maďarska. Vzdelávali sa tak buď v Československu alebo v Nemecku. Jedna z maminých sesterníc bola jedna z prvých inžinierok, ktorá skončila strojnícku fakultu. Pracovala ako strojná inžinierka najskôr v meste Ózd, potom v hutiach firmy Salgotaria a potom prešla do firmy Goldberger, ktorá vyrábala textílie. Nakoľko bola strojníčka, potrebovala si doplniť vzdelanie a vyštudovala tak aj textilnú vysokú školu. Mala teda dva diplomy, aj ako textilná inžinierka a aj ako strojná inžinierka. Nakoniec skončila v koncentračnom tábore.‘‘

,,V Maďarsku sme sa dostávali k iným tovarom, ku krajším a niekedy aj lepším tovarom, ale bola tá nešťastná hranica. Nič sa nesmelo priviesť, nič nesmelo doviesť... púšťali nás s osemsto forintami, neviem, ktorí si to pamätáme.. na výjazdné doložky a na takéto sprostosti, a klepali sme sa jak osiky, keď sme išli na hranicu, lebo prišla ,,magyarvámvish gallat’’ - slovenská colná a pasová kontrola. To bolo ponižujúce a také devastujúce. A nezabudnem na to, keď sme boli mladí chalani a sadli sme na rýchlik... z Košíc išiel rýchlik ráno o šiestej, o pol ôsmej sme tak už boli v Miskolci, kde sme sadli na dvojku autobus, a išli sme do Tapolci. Keďže sme sa tam viacerí poznali, prechrápali sme pod širákom na chate niektorého z priateľov. Ja som teda išiel do Maďarska len s jedným uterákom a nič iné som so sebou nemal. A keď prišiel colník, tak sa ma pýtal: ,Kde máte batožinu?‘ A ja hovorím: ,Ja nemám batožinu.’ A on na to: ,Jak to že nemáte batožinu?!‘.. hovorím: ,Moja batožina je moja zubná kefka a potom jeden uterák a plavky!‘ ... ,A kde idete?‘ Odpovedám: ,Idem sa kúpať do Tapolce.‘ ... Oni to nevedeli pochopiť, pretože vždycky chodili ľudia s taškami.“