Fridrich Fritz

„Keď zmaturovali, tak tá staršia chcela ďalej študovať. Boli sme v Bratislave na prijímačkách na Prírodovedeckej fakulte. No nezobrali ju, otec bol zatvorený, tak samozrejmá vec, že nebola spoľahlivá. Učila sa veľmi dobre, mala stále samé jednotky. A tá mladšia, tá mladšia keď zmaturovala, chcela ísť na medicínu, tam bol som s ňou v Martine. Tiež bola na prijímačkách. Ona sa veľmi dobre učila a tiež nám prišlo, že ju neprijímajú, že nie je prijatá, ale chybu ešte urobili tú, nič by si z toho nebola robila, ale napísali jej, že nakoľko v strednej škole nedosahovala potrebné vedomosti a nemala dobré známky, tak nemôžu ju prijať. Tá moja dcéra sa rozrevala, plakala celý deň, pretože od prvej gymnázii až do konca mala samé jednotky, zmaturovala s vyznamenaním, aj dostala ešte ako najlepšia žiačka, dostala ešte diplom a jej poslali také oznámenie, že nemala dobré výsledky na strednej škole. Toto ju strašne mrzelo, aj toto ju mrzí dodnes.“

„...medzitým ma poprosila pani Dudinská, o ktorej možno tam dakde v tých vašich, v tých spisoch bude reč. Ona sprostredkovala levočskému kaplánovi prechod za hranice. Cez jedného agenta Palkoviča, ktorý bol popravený potom. Totiž to tá pani Dudinská mala mamu v Prešove a ten Palkovič tam u nej býval. Tak ma poprosila, či by som nezaniesol nejaké preukazy, no falošné preukazy, ktoré vyhotovil Martin Hritz, viete, či by som tie preukazy nezaniesol niektorým kňazom do Podolínca, kde boli sústredení. A tak som sa aj ja od nej, tak asi mi dôverovala, tak mi ponúkla toto a od nej som sa dozvedel, že ona sprostredkovala prechod tomu kaplánovi Precnerovi. No a tak už som vedel ten systém ako sa ta ako sa ide za tie hranice...“

„Štvrtého júla vynášali rozsudok, tak prvý Martin Hritz. Hritz dostal myslím dvadsaťštyri rokov. Vršan dostal tridsať a ja som dostal dvadsať a potom to už to tak išlo ďalej. Potom som si už ani nevšímal, čo rozprávajú ostatní. Spolu som počúval, čo rozprávali aj potom už stále mi to len znelo v ušiach tých dvadsať, dvadsať, dvadsať, zas som nevedel, no nevedel som, či je, či snívam alebo či je to pravda alebo nie je to pravda. Dvadsať rokov.“

„Keď zistili, že nechcem vypovedať, aj že som nehovoril tak ako oni hovoria, tak mi potom zakázali sedieť na izbe. Spočiatku mi to nevadilo, ale potom som videl, že to je horšie ako bitka. Ráno o piatej, keď sme vstávali, doniesli raňajky čiernu kávu a kúsok chleba. Potom som na tej izbe chodil od rána do večera, čiže od tej piatej večer do desiatej, hore - dole po izbe. Hore - dole, hore - dole. Bolo by to na zbláznenie, sadnúť som si mohol len, keď mi priniesli obed, tak som si mohol sadnúť a ináč, keď som si chcel trošku uľaviť a som si sadol na zem, už búchal na dvere hliadka, čo mala službu na chodbe, búchal na dvere, vstávať. Tak som musel vstať, tak som, a to trvalo od toho decembra do toho januára až do toho júna. No toto bolo to najstrašnejšie, čo som tam zažil v tom Prešove to hodne. Bol by som sa možno aj zbláznil, ale na šťastie mám päť prstov. Tak som sa modlil ruženec, som chodil po izbe hore - dole, ja som sa modlil ruženec.“

„Tak som sa dostal na tú izbu. Bola to úžasná izba, bola to najväčšia izba v Leopoldove. Bolo nás tam no možno aj päťdesiat na tej izbe. Velikánska izba, tam postele neboli, boli tam slamníky poukladané tak jeden na druhom, no a večer potom sa tie slamníky rozkladali po celej izbe, a tak sa spalo. WC bolo v kúte, tak to len boli tam také nádoby štyri alebo päť takých nádob a len takou drevenou mriežkou to bolo drevostenou ohradené. Takže, nových obyčajne dávali ku záchodu, takže ja som sa dostal tiež tam, tam bolo smradu stále celú noc, bo to sa chodilo. Ešte na šťastie, že mali tam taký systém, že jedno svetlo svietilo v noci, ináč bolo to zlé, že človek nespal celkom v tme, ale by sme sa boli no, keď išiel niekto na WC v noci, by sme sa boli postúpali, bo tam žiadne uličky neboli, tam boli len tie slamníky jeden pri druhom, a tak sme spali.“