Ing. Ľubomír Ftáčnik

„Ponúkli mi takú minimalistickú spoluprácu. Ja sa musím priznať. Však to je aj v análoch, dá sa to vysledovať. Ja som dokonca súhlasil, lebo môj brat - dvojča mal taký malý problém a ja som si myslel, že mu môžem pomôcť. Ale nikdy som nič neurobil. Bol jeden americký šachista Whitehead, ktorý bol medzinárodný majster a niekto v administratíve sa tak volal. To bolo na konci 80. rokov a potom to skončilo. Ten človek, ktorý ma kontaktoval, tak toho som z tej tajnej služby poznal. On so mnou takým spôsobom diskutoval, prakticky o ničom. Nikdy som nič neurobil, neodniesol. Priznávam bez mučenia, namočil som sa, ale spôsobom, ktorý dnes znie až komicky. Neviem, čo je v análoch zapísané, ale nič sa nikdy nestalo. Možno som bol taký, že si ma pestovali, keby bolo raz niečo bolo treba. Nikdy k ničomu nedošlo, lebo prišiel rok 1989. “

„Raz sa mi v živote stalo, že mi volal Robert James Fischer, ktorý bol inšpiráciou pre seriál Dámský gambit. Bol kontroverzný šachový majster sveta zo Spojených štátov amerických, ktorý sa potom stiahol. Mal ťažký život, lebo sa venoval hlúpostiam. By som povedal, že nebol celkom zorientovaný vo svete. Antisemitské vyhlásenia a tak ďalej. Ale ako šachista bol fantastický. On jednu dobu, po roku 1992, žil v Budapešti, lebo ušiel z USA. Mal problém zaplatiť dane a toto - tamto. A on mi raz telefonoval. Pýtal sa ma na moju najlepšiu partiu. Či ja som naozaj ten a podľa toho vedel, že hovorí s niekým, kto má nejaký šachový zmysel. Volal mi kvôli článku, ktorý som kedysi napísal do amerického časopisu a v tom článku som citoval jednu koncovku, ktorá sa potom vyskytla v zápase Kasparov - Karpov. Fischerova predstava bola, že všetky zápasy, ktoré tí dvaja zohrali, boli dopredu dohodnuté od A po Z a on sa to snažil dokázať. Šialená myšlienka! Ja som vedel, že to nesedí, ale hovoril som s Boby Fischerom. Vtedy ešte neboli mobilné telefóny, čiže on si zistil moje číslo.”

„ V roku 1982 som už bol súčasťou olympijského družstva. To znamená, že som hral za Československo. Aj pán Plachetka zo Slovenska a českí veľmajstri Horst, Smejkal a Janza. Hrali sme olympiádu v Luzerne vo Švajčiarsku. Skončili sme na druhom mieste, čo bol absolútne historický úspech. Prví boli Sovieti, druhí sme boli my a tretí boli Američania. Keď sme hrali so Sovietskym zväzom, tak ja som hral s Polugaevskym. A porazil som ho v jednej prekrásnej partii. To bol vtedy jeden z najlepších hráčov na svete. On bol úplne šokovaný. Bolo o ňom známe, že keď sa mu nedarilo, postavili sa mu vlasy. Zježili sa mu vlasy. On skončil partiu a mal les stojacich vlasov. Bol šokovaný. Ja som bol mladý chlapec, síce nadaný, a už vtedy som bol veľmajster, ale aj tak. On prehral jednu veľmi krásnu partiu. A ja som za nejakú dobu pochopil, že lepšiu partiu už asi nezahrám.”

„To kreatívne je fantastické. Šach dokáže byť veľmi esteticky pôsobivý. Zahráte partiu, a keď sa to vysvetlí, tá sila myšlienok, ten boj myšlienok v čistej podobe nikomu neublíži. Nič neničíte, len porovnávate, kto je šikovnejší. Kto vystihne tie aspekty. To je krásne. Šach je výrazný šport, to niet dnes sporu, ale na druhej strane to presahuje šport. Niektoré športové disciplíny sú také, že vidíte nejaký pekný zápas, ale nie je to trvalé. My si vieme zachovať partiu. Ja si pozerám partie, ktoré majú 120 rokov a stále sú pekné a zaujímavé. Samozrejme, hrané na trošku inej úrovni, ale to je niečo, čo zostáva. To je ako keď urobíte maličký diamant a uložíte ho do databázy. Súčasná databáza najväčšia a najkvalitnejšia, ja sa na nej podieľam, je spracovaná nemeckou firmou ChessBase. Tam je vyše 9 miliónov partií. "

„ My sme v Jeruzalem Post čítali o udalostiach v Československu. My sme vycestovali, sme sa vrátili a už nebolo treba doložky. Tento zlom som prežil v Izraeli na Majstrovstvách Európy a pamätám si ako dnes, keď povedali otvorené hranice. Každý môže cestovať, kam chce. My sme išli na kávu s Francúzmi a snažili sme sa im to vysvetliť. Nevideli ste taký prázdny pohľad. Tí ľudia na nás pozerali a vôbec nevedeli, o čom to hovoríme. My sme im to nevedeli vysvetliť, aké to bolo nemožné vycestovať. Vôbec si to nevedeli predstaviť. To sa nedá vysvetliť. Tak ako dnes neviem svojim vnúčatám niečo vysvetliť. Alebo svojmu synovi, lebo on je 1985 ročník a nikdy také niečo nezažil. “