The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emília Gáboríková (* 1933)

• narodená 11. 6. 1933 v Hriňovej

• medzi rokmi 1943 až 1945 sa zúčastnila s otcom a dievčatami zo Slovenska na poľnohospodárskych prácach na statku Pfaffenhof pri Litoměřiciach

• stala sa svedkom výstavby podzemnej továrne komplexu Richard väzňami z Terezína

• väzňom nosila jedlo, papier na písanie a ich dopisy tajne posielala

• videla útek Nemcov z Litoměříc aj vyčíňanie sovietskych vojakov

• v máji 1945 sa vrátili na Slovensko

• od roku 1955 pracovala ako zamestnankyňa železníc

• v roku 1990 nastúpila do starobného dôchodku

S rodičmi na prácach v Reichu

Od roku 1941 organizoval otec Emílie, Mikuláš Nosáľ, skupiny dievčat z okolia Hriňovej na sezónne poľnohospodárske práce do Nemecka, vrátane územia vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. V danom období nebola takáto práca Slovákov vo vtedy spojeneckej Nemeckej ríši ničím neobvyklým. Prvú cestu podnikol Mikuláš Nosáľ so svojou skupinou od mája do novembra 1941 do Slatiňan (vtedy Slatinian), neďaleko Chrudimi. Už v apríli 1942 zorganizoval ďalšiu takúto pracovnú skupinu, tentoraz do Schweinfurtu v dnešnom Nemecku. Tu zotrvali takmer do Vianoc. Už v marci nasledujúceho roku 1943 nastúpil so skupinou dvadsiatich dievčat z okolia Hriňovej na poľnohospodárske práce blízko Litoměříc (vtedy Leitmeritz), na statku Pfaffenhof (česky Veveří). Tentokrát však so sebou do zahraničia zobral aj svoju manželku, ktorá sa starala najmä o varenie pre celú skupinu, a vtedy desaťročnú dcéru Emíliu. Nikto z nich vtedy nemohol tušiť, že na území vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava nedobrovoľne zotrvajú až do jari 1945 a tu prežijú aj koniec druhej svetovej vojny.

Ubytovanie s koncentrákom za humnami

Keďže malá Emília nebola zapojená do prác, mohla sa voľne pohybovať po okolí statku. Jej úlohou často bolo priniesť potrebné veci z hospodárskej budovy pri statku dievčatám na poli, alebo zájsť otcovi s džbánom po pivo. Popritom si na vtedy desaťročné dieťa veľmi pozorne všímala svet a dianie okolo seba, a je udivujúce, s akou farebnosťou a detailmi si dokáže jednotlivé spomienky vybaviť aj po viac ako sedemdesiatich rokoch. Len niekoľko desiatok metrov od hospodárskych budov patriacich k statku sa nachádzal tzv. komplex Richard, súbor starých banských diel vedúcich hlboko do podzemia. Nacisti sa pod vplyvom neustále zintenzívňujúceho bombardovania výrobných závodov spojencami rozhodli presťahovať zbrojnú výrobu na viacerých vhodných miestach pod zem. Tak mala byť zaručená nepretržitá prevádzka a dodávka zbrojného materiálu na front, pretože takéto továrne boli odolné proti bombardovaniu. “Vtedy na Pfaffenhofe prebiehala stavba fabriky V1, V2. Trestanci chodili z Terezína po moste cez Litoměřice. A robilo sa to pod naším dvorom. Trestanci sa tam pohybovali a ja medzi tými trestancami. Všetko sa to robilo pod zemou. Na povrchu boli len prístroje, tie kladky ako vyťahovali a spúšťali dole materiál a tak ďalej. Ale stavba a všelijaké betónové barikády, ja som to tak volala, tie sa robili dole.“

Samotný areál stavby bol ohradený ostnatým drôtom, do ktorého bol zavedený elektrický prúd. Po obvode oplotenia sa nachádzalo viacero strážnych stanovíšť, tvorených strážnymi búdkami vyvýšenými nad úroveň terénu. Zabezpečenie areálu mali na starosti vojaci jednotiek SS. Prísne bezpečnostné opatrenia si vyžiadal fakt, že ako stavební robotníci boli na mieste nasadzovaní prevažne väzni z neďalekého koncentračného tábora Terezín. Neexistovala teda možnosť, že by sa ktokoľvek nepovolaný dostal dnu alebo von z areálu stavby. „Tam bolo strašne veľa trestancov. Ráno, keď sme išli do školy, tak jednak na cvičisko šli vojaci, my sme nemali kde prejsť, to bola úzka cesta, taká hradská ako za prvej (republiky), a potom vozili trestancov na otvorených nákladných autách či v zime, alebo v lete, v tých páskavých letných nohaviciach. Nič zimné na sebe nemali.”

Dcéra správcu statku Pfaffenhof, vtedy asi 16-ročná Nemka Herta, pravidelne navštevovala mladých vojakov na stráži. Aby rodičom Herty neboli tieto výlety podozrivé, vždy si so sebou vzala Emíliu a budila tak dojem, že sa len idú prejsť po okolí. Takto sa teda desaťročná Emília dostala do prísne stráženého areálu stavby továrne, a kým sa Herta bezstarostne oddávala zábave s vojakmi, Emília sa nekontrolovane pohybovala medzi väzňami pracujúcimi na stavbe. Videla prostredie ako na povrchu, tak aj v podzemí. Dolu schádzala po schodiskách, alebo ju trestanci vozili spolu s cementom a iným stavebným materiálom na kladkách šachtami.

„Musela som im nejako pomôcť!“

Pritom si nemohla nevšimnúť, v akom zúboženom stave sa väzni nachádzali. Roztrhané väzenské šaty už skôr pripomínali len roztrhané handry a väzni si ich núdzovo omotávali prázdnymi vrecami od cementu, aby sa aspoň čiastočne lepšie chránili pre chladom alebo zraneniami. Emíliu, aj keď bola v tom čase prakticky malé dieťa, prosili väzni o pomoc. Postupne im nosila toľko jedla, koľko bolo možné. Väzni pri ťažkej práci trpeli hladom, na mieste sa vraj nenachádzalo ani steblo trávy, pretože všetku ju aj s korienkami vytrhali a zjedli. Emília tak aj s pomocou matky vždy nabrala do zástery a vreciek toľko chleba či ovocia, koľko bolo možné, a keď šla s Hertou do areálu stavby, odovzdala jedlo väzňom. O týchto výletoch vedel aj otec Mikuláš Nosáľ: „Táto Herta! Boli také búdky pre vojakov a okolo to bolo ohradené ostnatým drôtom. Tí vojaci tam boli mladí chlapci, no a Herta s tými vojakmi, s tými chlapcami... . No ale aby mala alibi, pretože ju otec nikde nechcel pustiť, ja som už vtedy mala desať rokov, zobrala si so sebou mňa. A ona bola s vojakmi v tej búdke a ja som sa pohybovala medzi trestancami dole, pretože domov som ísť nemohla. Nosila som im chleba, ovocie, papiere na písanie, písanky, pretože v Nemecku nebol ani papier. Keď sme išli domov, tak sme vždy priniesli veľa papiera, veľa písaniek a týmto trestancom som to dávala a aj som to posielala. Ale zo štyridsiateho štvrtého do štyridsiateho piateho už neboli ani schránky. Nemci aj to pobrali, ja som im to už ani posielať nemohla.”

Takouto činnosťou vystavovala Emília nie len svoju rodinu, ale aj celú pracovnú skupinu zo Slovenska nebezpečenstvu života. Ako sama hovorí, riziko si vtedy neuvedomovala tak, ako keď si všetko premyslí dnes. Ale jedno bolo isté, tým úbožiakom chcela aspoň nejako pomôcť. Emílii Gáboríkovej sa do pamäte tiež vryli smutné scény, ako určení predáci pracovných skupín, nazývaní kápovia, trestali väzňov aj za tie najmenšie prehrešky. „Keď dievčatá išli sadiť a preberali sa zemiaky, trestanci sa na to hodili. A kápo ich bil. Tak, že takú skalu mali urobenú, ktorú väzňom uviazal na krk. To väzňa držalo a druhý trestanec mu musel dať dvadsaťpäť rán na zadok. Ten už potom ani nevstal.“

Nie menej dramatické scény sa odohrávali pri odchode väzňov z areálu stavby podvečer po skončení prác. “Keď ich nakladali (na autá), ktorý ešte vládal ísť, tak kamaráti ho podopierali a vyšiel na to auto. Ale kto už nevládal ísť a už ho nemohli podoprieť, tak tí išli zvlášť. Dávali ich do vriec od cementu a od privezeného materiálu na stavbu. Niektorý sa ešte hýbal, ešte bol živý. Naložili ho do vreca a tak vyhodili na druhé auto. Ešte živého. Keď prišli, boli to krásni, urastení chlapi. Hovorili po rusky, bola som s nimi denno-denne. Hovorili po slovensky, bolo tam veľa Slovákov. Bolo tam strašne veľa Nemcov v koncentráku. Tak boli ešte plní, pekné postavy, ale taký mesiac-dva, keď som tam nešla, už som ich nespoznávala.“

Sťahovanie do Mlékojed

Vidieť každý deň zúbožených trestancov bez možnosti im pomôcť pôsobilo zle najmä na citlivú matku Emílie. Práve na túto skutočnosť si spomína Emília ako na jeden z hlavných dôvodov odchodu skupiny z Pfaffenhofu. Skutočný dôvod bol však zrejme ten, že pozemky, na ktorých sa hospodárilo, boli rozširovaním stavebného komplexu v podstate zabraté a do centra statku, samotnej vily, sa nasťahovalo vedenie celej stavby. Tak zrejme statok ako taký zanikol a skupiny pracovníkov vrátane tej slovenskej museli odísť na iné miesto. Nebolo to však ďaleko a Mikuláš Nosáľ s rodinou a ostatnými dievčatami začali v roku 1944 pracovať pre krčmára a statkára Pechra na druhej strane rieky Labe v obci Mlékojedy. Tak skončila aj pomoc Emílie a kontakt s väzňami, pretože k areálu stavby podzemnej továrne sa už nedostala. Ako spomína Emília, „tu nás zastihla vojna“. Na jeseň nebolo skupine umožnené vrátiť sa z Protektorátu domov na Slovensko, pretože vypuklo Slovenské národné povstanie. Nútene tak zostali v cudzom prostredí a stali sa svedkami udalostí, ktoré postupne vyvolával blížiaci sa front. V pamäti utkvel najmä pád britského lietadla a smrť dvoch letcov tvoriacich posádku. „Už keď prišli bombardovať, stíhačky lietali nízko nad zemou a jedna sa zachytila o elektrické drôty, stĺpy a preto spadla. Bolo to medzi Mlékojedmi a mostom do Litoměříc, asi v polovici. Tam išla elektrika, stĺpy, a leteli tak nízučko ponad nás, že sme mohli vidieť pilotov. Stíhačka narazila do stĺpov a my sme tam boli na poli. Boli tam dvaja piloti a obaja zhoreli. Boli to blonďaví chlapci, akoby som ich teraz videla. Prišli sme tam s otcom prví, všetko horelo. Otec zodvihol zo zeme ďalekohľad, ale o chvíľu, keď prišli na miesto SS-mani, musel ho vrátiť. Keď letci dopadli, boli poliati benzínom a preto horeli, ale nikto im nemohol pomocť, nechali ich zhorieť. Až potom hrobár mohol ohorené ostatky zaviesť na fúriku na cintorín za Mlékojedmi a pochovať ich. Otec potom zistil, že to boli Angličania.“ Bombardovanie bolo na dennom poriadku, lietadlá sa dali počítať po stovkách a 500 bolo vraj niekedy málo.

Posledné dni vojny. Chaos a anarchia

Obdobie tesne pred koncom vojny v Litoměřiciach charakterizovali najmä neustále davy ľudí, ktorí akýmikoľvek dopravnými prostriedkami i pešo smerovali na západ do amerického pásma. V meste zavládla anarchia a rabovanie obchodov, ktoré opustili ich pôvodní majitelia. „Noc pred príchodom Rusov prišli SS-mani, dve plné nákladné autá s rodinami. Mali kočíky, aj som sa s tými deťmi bavila, a prišli za statkárom Pechrom. On mal predtým aj české meno, ale sa ponemčil a po česky ste od neho slovo nepočuli. K tomu bol tajný a udával. SS-manov s rodinami ubytoval na jednu noc v krčme. Pechra prinútili, aby zobral ešte jeden traktor a robil im šoféra. Odišli smerom do amerického pásma, ale tesne pred ním stretli Rusov, ktorí ich všetkých vystrieľalili. Prežil len Pecher a jeho sestra, ktorí sa doplazili naspäť.“

Nemecká vojenská posádka bola ešte prítomná najmä v blízkosti strategicky dôležitého mosta cez Labe, na ktorom boli umiestnené výbušniny a mohol byť kedykoľvek zničený. Nemeckí civili, ktorí zostali, sa obávali príchodu a represálií Sovietov. V ohrození života bola aj Emília s rodinou a slovenskými dievčatami, pretože sa nachádzali v nemeckom, pre Sovietov nepriateľskom prostredí, a nevedeli, ako k nim pristúpia, pretože mohli byť považovaní za kolaborantov. „Keď prišli Rusi, on (statkár Pecher) mal ešte pálenku, špiritus a vyhadzoval to do Labe, lebo bolo povedané, že keď sa Rusi opijú, tak robia neporiadok, so ženami a toto, že sú nebezpeční pre pijatiku. Tak naše dievčatá vyhadzovali tú pálenku do Labe. To Mirek (chlapec zo statku) požaloval Rusom a keď prišli od neho pálenku vypýtať, tak Pecher povedal, že nemá, a to som videla, ako mu na dvore Rus udrel pažbou a mal také zlaté zuby, tie mu vypadli.“

Mikuláš Nosáľ nariadil celej skupine spolu so svojou rodinou, aby sa ukryli do pivnice na statku. Pripravil improvizovanú bielu vlajku vyrobenú z akejsi drevenej násady, na ktorú pripevnil bielu plachtu a čakali na Sovietov, tešili sa na nich ako na osloboditeľov, ale tí sa k nim vôbec tak nezachovali. „Keď prišli Rusi, bol prvý máj a môj otec mal narodeniny. Už noc predtým a celý deň zháňali Rusi ženy. Naše dievčatá sa ukryli u nás v domčeku a samozrejme ich otec chránil. Trošku sa s Rusmi aj dohovoril, ale neverili nám, lebo všetkých tam nazývali German, German a považovali za nepriateľov. Tak otca bosého, len v spodkoch nechali stáť na dvore celú noc a nepustili ho dnu. Vtedy v noci bola taká zima, že vo vani na dvore do rána zamrzla voda. Otec sa nazúril, aj sa bál, čo tam ďalej bude, ako budú ďalej vyčíňať Rusi, tak zobral traktor a že ideme okamžite naspäť na Slovensko. Tých dvadsať dievčat, my deti, on a mama. Prešli sme asi 50 kilometrov a Rusi nám traktor zobrali a dali nám kone. Tak sme išli 14 dní pešo pomedzi húfy nemeckých zajatcov pri cestách. Kone nám viezli len batožinu. Nemali sme čo jesť, všetko bolo vyrabované.“

Pred odchodom na Slovensko ešte zažila Emília aj príchod väzňov z oslobodeného koncentračného tábora Terezín do mesta. Videla, ako im Sovieti varili jedlo, a tiež sa s niektorými rozprávala. „Keď sa oslobodil Terezín, to už prišli Rusi, keď otvorili bránu. Tí trestanci chudáci sa rozišli a Rusi zabíjali svine, dobytok a varili im. Vyzývali ich však, aby nejedli to mastné, pretože boli veľmi vyhladovaní. Nieže by im nechceli dopriať, ale chceli ich uchrániť, aby si neublížili. Trestanci sa potom rozišli už po celom meste, aj k nám do Mlékojed. Debatovali sme s nimi, boli tam aj naši Slováci.“

Po strastiplnej 14-dňovej pešej ceste domov na Slovensko sa nakoniec celá skupina šťastne vrátila domov do Hriňovej. Emília dodnes s miernou trpkosťou spomína na akúsi samozvanú kontrolu v Drietome, kde im skupina mužov zabavila množstvo osobných vecí, ktoré si niesli so sebou domov. Emílii bolo obzvlášť ľúto za bicyklom, ktorý dostala ako dar od sovietskeho dôstojníka ešte v Mlékojedoch. Doma však našli Nosáľovci skazu, v podobe zničeného domu rumunskými vojakmi, ktorí dokonca v strede izieb rozkladali otvorený oheň. Materiálne škody sa ale dajú nahradiť. Hlavné bolo, že sa rodina spolu s celou skupinou dievčat vrátili domov živí a zdraví.