Emília Gáboríková

"Keď ich nakladali, ktorý ešte vládal ísť, kamaráti ho podopierali a vyšiel na to auto... Ale kto už nevládal ísť a už ho nemohli podoprieť, tak tí išli zvlášť. Dávali ich do vriec od cementu a od privezeného materiálu na stavbu. Niektorý sa ešte hýbal, ešte bol živý. Naložili ho do vreca a tak vyhodili na druhé auto. Ešte živého. Keď prišli, tak to boli krásni, urastení chlapi. Hovorili po rusky, bola som s nimi denno-denne. Hovorili po slovensky, bolo tam veľa Slovákov. Bolo tam strašne veľa Nemcov v koncentráku. Tak boli ešte plní, pekné postavy, ale taký mesiac-dva, keď som tam nešla, už som ich nespoznávala."

"Dievčatá sa báli, pretože Rusi boli žhaví sa ženami. Tak sa schovali. Otec im v stohu slamy urobil dieru, a tam ich popchal dvadsať, aby ich nenašli. Jedna nestačila ujsť. Ja ako dievča som k týmto dievčatám chodila každé ráno, lebo som im zašívala. Ale tá, čo nestačila ujsť, tá bola dohryzená, doničená."

"Táto Herta! Boli také búdky pre vojakov a okolo to bolo to ohradené ostnatým drôtom. Tí vojaci tam boli mladí chlapci, no a Herta s tými vojakmi, s tými chlapcami... . No ale aby mala alibi, pretože ju otec nikde nechcel pustiť, ja som už vtedy mala desať rokov, zobrala si so sebou mňa. A ona bola s vojakmi v tej búdke a ja som sa pohybovala medzi trestancami dole, pretože domov som ísť nemohla. Nosila som im chleba, ovocie, papiere na písanie, písanky, pretože v Nemecku nebol ani papier. Keď sme išli domov, tak sme vždy priniesli veľa papiera, veľa písaniek a týmto trestancom som to dávala a aj som to posielala. Ale zo štyridsiateho štvrtého do štyridsiateho piateho už neboli ani schránky. Nemci aj to pobrali, ja som im to už ani posielať nemohla. Tak vystavovala som veľkému nebezpečenstvu samozrejme môjho otca."