Eva Gerhardová

* 1929

  • "Sme pristáli tam, ako je teraz Park kultúry, no a bolo to veľmi primitívne, tam dali takú dosku, že vystúpte si. Naraz vidím takého pána, ktorého som poznala od detstva, ktorý prišiel pomáhať. Prišiel a podal mi ruku, aby som z tej lode mohla bezpečne zísť. A hovorím: 'Ó, pán Weiss, neviete, kde je môj otec?' A on sa na mňa pozrel, absolútne ma nevedel spoznať, že: 'Prepáčte, kto ste?' Hovorím, ja som Eva Haarová. 'Ách! No pán Haar je u pani Weissovej.' Hovorím a na Vysokej? Že áno! A ešte tam bola jedna môjho brata... lebo môj brat bol trošku nevlastný, otec bol trikrát ženatý. Jeho sesternica tam bola so mnou, tak hovorím: 'Grete, poď so mnou, vieme, kde ideme!' Tak sme peši išli až na tú Vysokú, ale to boli tiež zážitky, tam sa strieľalo po ulici. Ruskí vojaci, ja neviem, kvôli čomu strieľali, ale strieľali, bolo to veľmi nepríjemné. Lebo to už bola noc, ulice neboli osvetlené. Ona sa nevyznala, ja som vedela, ako máme ísť po tej tme a potom som sa oprela o zvonek, bolo asi 10 hodín večer a viem, že to boli otcove narodeniny, 25. máj. A potom som si povedala, že preboha, však oni sa zľaknú, keď budem toľko zvoniť. Tak som prestala a potom som sa dozvedela, že keby som nebola zvonila štyrikrát, že nikdy sa to svetlo v okne neobjaví, že oni sa tak báli, že sú to Rusi. Ale tým, že som štyrikrát zazvonila, naraz sa rozsvietilo, okno otvorilo, otec v okne: 'Kto je to?' 'Apuka ja som to!' No teraz všetky svetlá sa... Proste tam bývalo asi 20 ľudí v tom byte, čo nemali kam ísť, naši prijali. Každý prišiel dole nás vítať a viem, že otec nevedel rozdiel medzi tou sesternicou a mnou, až keď som ústa otvorila, po hlase. "

  • "Hneď po povstaní to bolo, keď Nemci vlastne obsadili Slovensko, by som povedala, a vtedy raz o tretej v noci nás pobudili. A to boli takí bratislavskí SA, alebo niečo také a otcovi hovorili: 'Haar, na toto čakám už 5 rokov!' Taký bol celý šťastný, že to mohol previesť. A len to nám otec povedal, nič nebaľte, sa oblečte, my tam dlho nebudeme, nebojte sa. Tak brat, babička a ja... To boli päťstupy a z každej strany esesák s puškou, niektorí matrace viezli a kufre mali na hlavách a čo ja viem čo a my nič, len ruky vo vačku a tak. A viedli nás cez Panenskú ulicu smerom na malé nádražie kdesi na Karaždičovej a šli sme peši a v tom bol jeden taký výbuch, taký ako výstrel a všetci esesáci sa obrátili do smeru, odkiaľ to prišlo a vtom prišla jedna električka na Suchom mýte a otec do nej skočil aj s dokladmi aj so všetkým. Ja som ho tam videla skočiť, brat ho videl skočiť. Babička si to nevšimla a nechcela ísť ďalej, že kde je Maxi, ja som povedala, že vzadu, brat povedal, že vpredu. V Seredi zase začala babička o Maxim, tak som jej to vysvetlila, čo sa stalo a teraz buď ticho, lebo sa môže niečo stať a neboj sa, že on keď je tam a má všetky doklady, tak on pre nás príde, neboj. "

  • "Otvorili sa vagóny, začal úžasný kravál: 'Raus, raus!' Áno? Že von. Ja som vedela zoskočiť, ale s babičkou to bolo... asi tri sme jej pomáhali a okamžite, ako pristála na zemi, nás rozdelili. Ju tam, mňa tam. Brata som tak zazrela z iného kúta niekde, ale len tak som ho zazrela. A potom nás viedli do tých takzvaných kúpeľní, kde nás celých vyzliekli, všetko nám zobrali, obliekli nás do pánskych spodiek a povedali, že:sprcha a voľakto povedal: No, to môže byť plyn. Ale bola to sprcha a došiel doktor Mengele, o ktorom som predtým nevedela, že existuje a potom, čo boli také dámy, čo vyzerali, že by mohli byť tehotné, tak on ich hneď skúšal, či sú alebo nie sú, či majú mlieko, tak to bolo šílené. A potom som išla, kde som si nechala veci a tam žiadne veci neboli. Potom po nás hodili pánske spodky, tričká a dreváky. Ale než sme išli do spŕch, nás začali holiť, nikde vláska sme nemali, úplne úplne dohola. Tam bol vždy kravál, tam každý vrieskal, áno. A zaviedli nás do baráku, kde sme boli piati na jednom, už si nepamätám, bolo len nehobľované drevo a tam nás dali, že spite. A potom sme mali privítaciu reč. Jedna taká stará už väzenkyňa, neviem, koľké roky tam už bola, nám povedala, že sme nedošli do sanatória, že tu sa ľudia ničia a že keď nebudeme dodržiavať pravidlá, že nás zastrelia. No a na druhý deň sa stálo a počítali nás, furt nás počítali. A niekto ma potlačil dopredu, lebo som bola dobre živená a prišla jedna, bola väzňom, po slovensky hovorila, a tak sa ma pýtala, odkiaľ som, a koľko mám rokov a čo ja viem, tak a som jej hovorila, že 15. A ona: 'Nie ty máš 18 - keď sa ťa opýtajú, máš 18.' A to mi, myslím, zachránilo život."

  • "Tá škola, do ktorej som chodila, bola na... v Živnodome a to prvé bombardovanie, keď bolo na tú Apolku, nejaké bomby sa stratili a na Vysokej padali. Takže som bola bezprostredne u toho. A moja triedna... Chodila som s dievčatami z Malaciek, Kútov a čo ja viem odkiaľ, a tie nosili pani učiteľke vajíčka a takéto veci. A ona musela ísť s nimi do krytu. A ona vedela, že by som do krytu nešla. Aj mi povedala: 'Haarová, vy sa nebojíte? Hlídajte mi tie vajíčka.' Takže ja som bola v triede a bomby padali okolo mňa."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 09.08.2022

    (audio)
    duration: 01:59:57
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Opýtala sa ma, koľko mám rokov a ja že 15. A ona povedala, že keď sa ma opýtajú, nech poviem 18. A to mi, myslím, zachránilo život

Eva Gerhard počas rozhovoru v Bratislave
Eva Gerhard počas rozhovoru v Bratislave
photo: Post Bellum

Eva Haarová, dnes Gerhard, sa narodila vo februári 1929 v rodine, ktorá mala butik s klobúkmi na bratislavskej Obchodnej ulici. Matku stratila ako 12-ročná, čo pre ňu znamenalo aj to, že sa začala starať o obchod. Prvé deportácie ju pripravili o niekoľko sesterníc a bratrancov. Ona však zostala v Bratislave, kde zažila aj bombardovanie. Po Povstaní ju ale deportovali do koncentračného tábora spolu s bratom a babičkou. Otcovi sa podarilo zázračne uniknúť, keď naskočil do idúcej električky. Zvyšok rodiny však putoval cez Sereď do Osvienčimu, kde Eva stratila oboch svojich blízkych. Doktor Mengele ju poslal pracovať do fabriky vo Freibergu. Oslobodenie však zažila už v Mauthausene, kam ich previezli ešte pred príchodom osloboditeľov. Domov prišla v máji 1945 vychudnutá tak, že ju otec nerozoznal od sesternice. Hneď nastúpila naspäť do školy. Arizovaný obchod im vrátili po vojne. O emigrácii prvýkrát s manželom uvažovali, keď ich talentovanú dcéru nevzali do školy. Keď od Evinho manžela ŠtB žiadala spoluprácu, emigrovali do Izraela, kde však neboli spokojní, a tak sa odsťahovali do Ameriky. Tam Evina dcéra vyštudovala molekulárnu biológiu a ako významná vedkyňa pracovala v americkom národnom inštitúte pre liečbu rakoviny.