„Táto činnosť našej Bielej légie v Bratislave bola skutočným odbojom, my sme sa snažili získať rôzne dôkazy, doklady o činnosti komunistov; my sme mali na Prírodovedeckej fakulte pána Drieňovského, ktorý tam robil z náuky rôzne výskumy, ktoré boli vhodné pre Západ. Ako pracovníci Pozemných stavieb sme mali prístup k Výskumnému ústavu káblov a izolantov v Bratislave, odkiaľ sme projektovú dokumentáciu brali so sebou do Španielska, a potom aj zároveň celé potrubie, celú vodoinštaláciu Chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave. Tieto doklady, tieto špionážne projekty, ktoré nám mali slúžiť, sme mali odovzdať a za toto sme mali dostať odmenu na vyštudovanie a na mierové poslanie našich osôb tu naspäť na Slovensku po oslobodení.“
„Keď som chcel ísť na vysokú školu, podal som si žiadosť, pán Chmela mi ju potvrdil. Bolo potrebné dať ju riaditeľovi potvrdiť, ak som chcel ísť na štúdium na vysokej škole popri zamestnaní. Žiaľbohu, dvakrát som sa išiel na vysokú školu informovať, či majú moju žiadosť. ,Nemáme, pán Granec, nemáme.‘ Išiel som naspäť a prosil som, aby mi ukázali, že ako to odoslali. Riaditeľ bol niekde preč, tak som zneužil sekretárku a som ju poprosil, aby mi ukázala môj spis. Samozrejme, moja žiadosť tam bola nepodpísaná riaditeľom. Keď prišiel, tak som mu trošku ostrejšie povedal, lebo hoci musel mať voči mne ako zamestnancovi odstup, dosť sme si vychádzali. Povedal mi: ,Dones tú žiadosť, ja ti ju pred tvojimi očami podpíšem.‘ Tú žiadosť zobral a napísal: ,Súhlasí, Demien.‘ Ja som tú žiadosť chcel zobrať a ísť na vysokú školu, no nesmel som ísť, že oni to oficiálne doporučene pošlú poštou. To sa tam dostalo za týždeň. Keď som prišiel na vysokú školu na sekretariát, našiel som tam moju žiadosť podpísanú riaditeľom Demienom a predtým ,súhlasí‘ bolo napísané ,nesúhlasí‘. Čiže takto som ja z tlačovej služby odišiel a išiel som robiť do zelovocu. V zelovoci som ale nenastúpil, nesmel som nastúpiť, lebo dostali môj kádrový materiál. Potom som nastúpil u pridruženej výroby, JRD Maňa, kde sme si zostavili jedno reklamné propagačné stredisko, ktoré pracovalo na vysokej úrovni.“
„Pri pochôdzke v Bratislave som stretol môjho bývalého profesora a učiteľa pána Drieňovského, ktorý ma spolu s mojím spolužiakom Jožkom Gašparovičom zoznámil s prácou a vysielaním Bielej légie. My sme sa, samozrejme, k tomuto prihlásili, že to počúvame a že sa k tejto odbojovej činnosti aj hlásime. Bolo to katolícke, bolo to humánne a bolo to také slnečné povolanie a poslanie týchto príslušníkov Bielej légie. Takto sa začala naša činnosť a takto sa narodila Biela légia v Bratislave. Žiaľ, aj tu sa našli ľudia, ktorí nám nechceli veriť a nechceli pochopiť, že to myslíme úprimne a dobre.“
„Rádio Biela légia bolo zamerané na deštruktívnu činnosť, na oboznamovanie občanov s demokraciou, slobodou, prejavom slova a tak ďalej. Nikdy nebola toto ozbrojená zložka, táto zložka nemala nič spoločného so smrťou, tá humánne a čestne chcela tvoriť novú ideu, novú myšlienku naproti komunistickému režimu.“
„V roku 1955, myslím že to bolo, ma kontaktovali dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti na mojom pracovisku v Kovospracujúcom podniku mesta Bratislavy. Ponúkli mi spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou ako človeku, ktorý má skúsenosti z protištátnych činností, má styky s ľuďmi s protištátnym zmýšľaním a tak ďalej. Ja som sa obával tejto spolupráce. Prisľúbili, že nič dôležitého nebudú so mnou riešiť, len keď by sa náhodou niekto so mnou skontaktoval s protištátnou činnosťou, aby som ich informoval. Do dnešného dňa sa tak nestalo. Nikto sa so mnou neskontaktoval, ani som o nikom takomto túto spoluprácu neprejavil. Neskôr, respektíve, až drzo ma provokovali k stretnutiam. Chodili za mnou, aby som riešil otázky spolupráce s niektorými mojimi bývalými spolupracovníkmi, s rodinou, so spolužiakmi. Ja som v tom čase bol ešte slobodný a nemal som záujem niekde sa zapájať do takýchto prác. Preto som aj túto spoluprácu prijal len tak, že nebudem ňou zaťažovaný. Neskôr pri konkrétnych úlohách na Ružoviča, na môjho švagra, na Višňovského a tak ďalej, som ich klamal. Očividne som ich klamal, respektíve, som povedal to, čo mi oni vopred povedali. Tá spolupráca nikdy nebola konkrétna, nikdy nebola vedená v tom duchu, v akom si oni predstavovali, že im budem napomáhať odhaľovať protištátne činných ľudí. Ja by som chcel len toľko povedať, že ten pán, čo písal môj spis o spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, bol tak naivný, že mi veril a nechal sa klamať. Nemám skutočne záujem túto stránku môjho života rozpracovávať, rozpitvávať. Je to dôsledok mojej mládežníckej činnosti, môjho mladého veku a nikdy som nikomu, na česť svojich rodičov prisahám, neublížil. Nikdy som sa nesnažil znehodnotiť niekoho dôstojnosť a jeho osobu.“
„My sme sa rozhodli niektorí, že pôjdeme doštudovať teológiu alebo iné povolanie do Španielska. V tom čase tam pôsobil predseda Demokratickej strany Slovenska, pán Kvetko. Za týmto účelom sme s pánom Drieňovským a s ostatnými členmi Bielej légie vypracovali projekt odchodu do zahraničia cez Devínsku Novú Ves, ktorú som poznal a odkiaľ sme sa my mali dostaviť do Rakúska na ambasádu americkej armády. Odtiaľ sme sa mali pýtať do Španielska za pánom doktorom Kvetkom. Žiaľ, toto sa nepodarilo, lebo medzi nami sa objavili rôzne osoby, ktoré neboli totožné s naším programom a ktoré sa viac-menej pridržiavali tézy zraď a dostaneš odplatu. Takto medzi nami zapôsobila aj pani Leitnerová, pán Kinčeš a ostatní, ktorých mená si už ani nepamätám, a ktorí nás zradili tak, že sme 7. novembra pri opúšťaní republiky boli pochytaní na železničnej stanici Bratislava Lamač. Odtiaľ sme mali prejsť peši do devínskeho chotára, na Kobylu a tadiaľ sa spustiť za hranice. Toto sa nám už nepodarilo.“
„Skupina sa stretávala najprv v trojke, ktorá vypracovala podnet a ktorá vypracovala stanovy Bielej légie pre svoju činnosť. Tieto stanovy boli v tom zmysle spravené, aby sa nastolil mier, demokracia a sloboda slova. Autorom týchto stanov a neskôr preukazov Bielej légie bol Vincent Drieňovský. Na jeho podnet, z jeho rukopisu som toto opísal v internáte Pozemných stavieb, kde som bol ubytovaný v tom čase aj spolu s Jožkom Gašparovičom. Všetci sme si dali za úkol, že získame nových členov. Týchto členov sme získavali jednak na pracoviskách, a jednak v okolí svojho bydliska. Ja som konkrétne získal Eda Martanoviča, ktorý nám ako typograf, respektíve tlačiar, vyhotovil matrice preukazov Bielej légie a vytlačil niekoľko preukazov a prihlášok. Tieto preukazy sme mali rozdávať prijatým členom. Pán Drieňovský vyslovil prianie, aby jednotlivé prihlášky išli cez neho, aby boli akosi korigované, či vôbec tohto dotyčného alebo túto dotyčnú prijať. Zo začiatku sme sa stretli traja na uliciach na základe telefonátov, ktoré sme dostali my od pána Drieňovského s Jožkom Gašparovičom. Potom sme odovzdali asi dvadsať prihlášok pánovi Drieňovskému. Ten nám na základe týchto prihlášok vrátil sedemnásť kusov vyplnených, už teda sedemnásť nových členov získal, a zároveň zbrane.“
„Vtedy ako 17-ročný chlapec som prvý raz pocítil na sebe, čo je to zúrivosť. Zúrivé tváre, pena okolo úst, tých ľudí mám v živej pamäti. Dodnes mám sny, ktoré sú niečím strašným. Sníva sa mi, že som v jednej izbe, kde mi pália nohy novinami, kde ma bijú, kde sršia na mňa akoby draci, a to všetko vyšetrovatelia ŠtB tu v Bratislave U dvoch levov. Všetky moje prečiny, ktoré boli predmetom žaloby, boli na mne vytlčené, boli mi odopreté akékoľvek obhajoby a boli výsledkom ich nahováračiek a ich spôsobov, ako toto dostať do protokolov. Medzi inými sa objavil aj bývalý školník z Devínskej Novej Vsi, ktorý ma bil kutáčom, keď tam prikladal U dvoch levov do kachieľ. Sú to veľmi smutné spomienky. Spomienky, ktoré dnes u 73-ročného chlapa ešte pretrvávajú.“
„Na uvítanie, ako som spomenul, ma privítal stopäťdesiatkilový príslušník Štátnej bezpečnosti, vyšetrovateľ, ktorý na mne skúšal rôzne boxerské a zápasnícke chmaty, takže mňa slabého, jednoduchého chlapca rozhodne prvou ranou povalil. Neplakal som, pamätám si, že som neplakal. Zaťal som sa a vidiac z iných kníh som sa postavil do obrany. To som ešte viac rozzúril pána boxera, ktorý sa na mne vyvŕšil tým, že ma ešte viac mlátil a nechal ležať pod stolom. Prišla pani upratovačka, alebo či to bola príslušníčka, už si nepamätám, tá ma hrncom vody vzkriesila, posadila do stoličky, vyzula mi topánky a bosého mi obviazala nohy novinami a zapálila. Samozrejme, že som vyskočil, že som sa bál a zľakol, že tam zomriem upálený a hneď, keď mi spomenuli Bielu légiu, som vedel, kde končí a kde začína skutočnosť a vtip. Takto začalo vyšetrovanie, ktoré mňa nielen duševne, ale aj telesne zvalilo. Povalilo ma tak, že som, myslím, dva dni nebol na výsluchu, čo som nebol schopný a od tej doby mi krvácalo pravé ucho. Do dnešného dňa mám len desaťpercentnú počuteľnosť na pravom uchu. Verím, že pán eštebák sa na mne vyvŕšil aj s týmto a do smrti mi zanechal pamiatku.“
František Granec sa narodil 7. februára 1934 v Devínskej Novej Vsi v chudobnej železničiarskej rodine. Mal pätnásť súrodencov, no len on a dve sestry ostali nažive. Prežívanie pekného a harmonického detstva narušilo bombardovanie Devínskej Novej Vsi, pri ktorom zahynul jeho otec. O pár rokov neskôr zomrela i jeho matka na tuberkulózu a Františka i jeho sestier sa ujala ich teta, ktorá ich vychovala a pomohla im vyštudovať. František sa sprvu učil za obuvníka v Baťovanoch, krátko navštevoval Školu umeleckého priemyslu v Bratislave a napokon sa zamestnal ako elektrikársky učeň v bratislavských Pozemných stavbách. Už v štrnástich rokoch sa spočiatku nevedome, neskôr cielene, začal zapájať do protištátnej činnosti - prevádzania ľudí cez hranice. Keďže bývali neďaleko rakúskych hraníc, tamojší terén bol pre neho domovom, a aj rieku Moravu a jej plytčiny poznal veľmi dobre. Zo začiatku len „poradil” utečencom miesta, kadiaľ možno bezpečnejšie prejsť Moravu, a keď ho o spoluprácu poprosil jeho učiteľ Vincent Drieňovský, rád sa zapojil do pomoci pri organizovaní prechodov za železnú oponu. Postupom času sa stal aktívnym členom kresťanskej protikomunistickej organizácie, Bielej légie, ktorá sa neskôr rozšírila do celej ČSSR. Ich hlavným cieľom bolo pomáhať ľuďom prechádzať cez hranice do slobodného sveta, šíriť letáky s protikomunistickými heslami a získavať nových členov na podporu odboja. František Granec spolu s priateľmi z Bielej légie vypracovali plán odchodu na štúdiá do Španielska. Keď sa ho však pokúšali naplniť, zažili zradu z vlastných radov a pri opúšťaní republiky boli pochytaní na železničnej stanici Bratislava Lamač. Po zatknutí ho spolu s ostatnými previezli do vyšetrovacej väzby „U dvoch levov” v Bratislave a po tamojšom päťmesačnom pobyte strávil ďalších päť mesiacov na bratislavskom „Krajzáku”. V roku 1951 ho odsúdili na päť rokov odňatia slobody. Krutosť totalitného režimu a jeho vyšetrovateľov zakúsil ako v Bratislave, tak aj v ďalších nápravných zariadeniach. Keďže bol vtedy ešte neplnoletý, časť svojho trestu prežil v ústave v Hlohovci, neskôr ho presunuli do Zámrsku, a napokon do uholných baní, kde vzhľadom na zdravotné problémy pracoval prevažne v kancelárii. Po odpykaní si troch rokov bol František vďaka prezidentskej amnestii z 30. apríla 1953 prepustený na slobodu. Po návrate do Bratislavy ho aj naďalej monitorovala Štátna bezpečnosť. Dokonca dostal ponuku stať sa jej spolupracovníkom a donášať na ľudí, ktorí boli hrozbou pre vtedajší režim. So strachom túto ponuku prijal, avšak údajne od neho nikdy nik žiadne konkrétne informácie nežiadal, ani ho viac nekontaktoval. V roku 1966 bol čiastočne rehabilitovaný, no plnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1991. František Granec zomrel dňa 20. januára 2012 vo veku 77 rokov.
