Pamätaj minulosť, ži prítomnosť a ver v budúcnosť
Download image
Narodila sa 10. apríla 1947 v Košiciach rodičom, ktorí obaja prežili koncentračný tábor. Celá pôvodná rodiny matky Ley Kupferstienovej (židovské meno Lea Bat Mešulam Fisch), neskôr Grossmanovej, a otca Michala Grossmana (žid. meno Mechl Ben Isruel) bola zavraždená v koncentračných táboroch. Martina matka bola umiestnená v Tehelni s celou rodinou a mala tiež vytetované číslo A 9944. Otec nebol označený číslom. Po návrate z koncentračných táborov sa títo dvaja ľudia stretli a založili si novú rodinu, ktorej potomkovia sú Marta (židovské meno Miriam Rajze Bat Lea) a jej brat Alexander (židovské meno Isruel Ben Mechl). Obaja rodičia pochádzali zo silne veriacich židovských rodín, ktorých po návrate z koncentráku bolo v Košiciach okolo tridsať. Matka Lea bola dcérou Františka Kupferstiena a Miriam Katz. Mala aj brata Josele, o všetkých prišla v Osvienčime. Otec Marty, Michal, pochádzal z obce Vyšné Bystré (dnes na Ukrajine) a mal 8 súrodencov, z ktorých prežila holokaust iba najmladšia sestra Malvína. V Košiciach mal pekáreň. Vo svojej rodnej obci navštevoval len židovskú školu Chajder, teda nevedel dobre po maďarsky, ani po slovensky, väčšinu života hovoril jidiš. Po smrti boli obaja rodičia pochovaní na košickom židovskom cintoríne. Aj napriek zlým zážitkom z vojny ostala rodina Grossmanových veľmi pobožnou. Zmieňuje sa o tom hlavne preto, lebo množstvo židovských rodín, ktorým sa podarilo prežiť koncentračné tábory, odmietalo ďalej veriť v Boha, ktorý ich opustil, keď ho najviac potrebovali. Rodičia Marty tvrdili, že viera je v nich, a teda sa jej nemienili vzdať. Avšak vyznávanie ich náboženstva bolo v tej dobe veľmi ťažké. Hovoríme o päťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré predstavovali ťažké časy už v diktatúre komunizmu a vykonštruovaných politických procesov. Ak chcela jej mama v piatkové večery zapáliť sviečky, museli stiahnuť všetky rolety, aby ich náhodou niekto neudal. Ani nie v otcovi, ale v mamke pretrvával stále obrovský strach. Marta má z mladosti aj veľmi smutné spomienky. So slzami v očiach spomína na momenty, keď bola na bohoslužbách v synagóge na Puškinovej ulici v Košiciach. Najmä zo ženskej galérie sa pri modlitbe Mazkir ozýval strašný plač, kvílenie a vzlykanie, ktoré sa rozliehalo celou synagógou. „To sa slovami nedá opísať.“ Dcéry, matky, sestry a manželky sa nevedeli zmieriť so stratou svojich najbližších počas holokaustu. Marta Grossmanová, neskôr Györiová, je dodnes veľmi aktívna žena. Jej veľkým snom bolo stať sa učiteľkou a to sa jej aj splnilo. Jej ľúbostný život nebol jednoduchý, ale na druhej strane plný lásky a odhodlania. So svojím nastávajúcim mužom sa zoznámila ako 14-ročná, pri kúpaní na Čani v Košiciach. Jej manžel, Ondrej Györi, prezývaný Bandy, ukončil odborné učilište, živil sa opravovaním písacích strojov, neskôr počítačov. Nebol Žid, ale neveriaci, ateista. A to bol veľký problém pre otca Marty. Po strastiplnej ceste a množstve klamstiev došlo k svadbe. Vydávala sa ako osemnásťročná, 25. októbra 1965. Majú dve deti, synov Róberta a Petra. V roku 1968 brat Alexander odišiel do Izraela, odkiaľ sa už domov nevrátil. Jeho novým domovom sa stal Izrael, kde si založil rodinu, má 4 deti a 13 vnúčat. Je z neho šťastný a hrdý otec a starý otec. Marta sa tiež pohrávala s myšlienkou, že sa vysťahuje do Izraela, ale rodičia už boli veľmi starí a chorí, a tak kvôli nim ostala. So svojím bratom bola a stále je v kontakte. Marta Györiová celý svoj život pracovala ako pedagóg. Najprv mladá učiteľka, neskôr ostrieľaná riaditeľka a nakoniec sa venovala aj vzdelávacím projektom pre Rómov a projektom pre pedagógov a študentov, napr. „Ako učiť o Holokauste“, ako externá pracovníčka Ministerstva školstva SR. Je zakladateľkou občianskeho združenia Združenie ESTER, čo je organizácia židovských žien na Slovensku. Zároveň je táto organizácia aj jednou zo 44 pobočiek celosvetovej organizácie židovských žien ICJW/ International Council of Jewish Women.
