Štefan Habovský

„Potom keď už všetko utíchlo, prikázal mestský úrad po poliach hľadať, kde boli, a pochovávať ich. Povyše Trstenej som našiel Nemca. Nahý bol, vyzlečený, nemal na sebe nič. Fotiek mal možno 50 rozsypaných okolo seba. Bol tam zákop, zakopali sme ho. Šli sme ďalej, ale to aj starší chlapi, nielen my mladí, šli sme možno šiesti." „A to vás poslalo mesto?" "Áno, mesto. Tak sme išli ďalšieho poldruha kilometra a našli sme ďalšieho v kríkoch zabitého Nemca. Tiež bol vyzlečený, len obrúčka mu zostala svadobná. Tak nám povedali, aby sme išli preč, ďalej hľadať. Vyhnali nás. Neviem, či mu zlomili prst a ten prsteň vzali, neviem. Len nás vyhnali. A kde sme niekoho našli, tak sme zakopali. A keď sme šli ďalej smerom na Liesek, tak sme našli Rusa. Ten mal na sebe všetko. Granáty, samopal. Tak sme tie granáty pozbierali a potom sme ich ako chlapci hádzali."

„Tak sme tam chodili možno – aby som neklamal – dva-tri týždne. Každý večer o tej siedmej, ôsmej, pol ôsmej sme šli do toho domu a tam sme sa stretli. A každú polhodinu alebo dvadsať minút sa dvaja šli prejsť ku fare a nazad. Keď sa vrátili, zas išli ďalší dvaja, a tak dookola. Čiže za noc sa vám možno ušlo dvakrát sa prejsť. Ale ani raz sme za tie tri týždne nevideli ani žandára, ani policajta, ani nikoho. Ani farár možno nevedel, že ho strážime. Lenže niekto nás udal."