The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Habovštiak (* 1937)

• narodený 19. marca 1937

• študoval na gymnáziu v Trstenej a na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre

• 1969 - 1971 námestník riaditeľa pre vedu a výskum vo Výskumnom ústave lúk a pasienkov (VÚLP ) v Banskej Bystrici

• počas normalizácie zbavený všetkých funkcií

• po 1989 poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) Československej federatívnej republiky (ČSFR)

• 1990 - 1992 námestník ministra poľnohospodárstva a výživy SR

• 1994 krátko poslanec Národnej rady SR za KDH

• žije na dôchodku v Krivej

Jozef Habovštiak sa narodil na svätého Jozefa, 19. marca 1937, v Krivej na Orave. Rodičia boli roľníci, jeho brat Anton Habovštiak (1924 – 2004) sa stal známym spisovateľom a jazykovedcom: „Celá naša dedina bola roľnícka, jedine jeden pracovník na železničnej stanici, ktorý bol štátny zamestnanec, a poštár, a ešte farára a učiteľa sme mali. A to bolo všetko. Boli sme typická roľnícka rodina, mali sme 10 hektárov pôdy, čo bol taký roľnícky priemer na Slovensku. Detstvo sme prežili na poli, tak ako všetky ostatné deti. Už od raného detstva to bola taká norma či povinnosť.“

Otec František (narodený 1900) bol desať rokov v Amerike a po návrate postavil v Krivej dom. Zomrel, keď mal Jozef len 12 rokov: „Bol veľmi poznačený prvou svetovou vojnou, lebo ako 17-ročný musel narukovať a zúčastnil sa aj bojov na Piave, a vrátil sa značne poznačený chorobou.“

Dedina bola pod vplyvom katolíckej cirkvi a pôsobili tu vynikajúci duchovní a rehoľné sestry, ktoré učili aj v škole: „Vyučovali výborne, pretože mali vynikajúci systém na výučbu a poriadok. Dokázali naučiť tak tých žiakov, aj ich vychovať, že urobili bez problémov skúšky na vyššie školy. Dôkazom toho je, že mnoho z tých ľudí, ktorých ony vychovali, boli inžinieri, doktori a dosiahli vysoké postavenie. A nielen učili, ale mali aj lekáreň a liečili ľudí. A aj sa zaujímali o nich. Mali tu obrovský vplyv.“

Druhá svetová vojna a dedinka Krivá

Počas druhej svetovej vojny bol Jozef malý chlapec, ale niektoré zážitky mu utkveli v pamäti. Aj z ich dediny niektoré ročníky museli narukovať na východný front do Sovietskeho zväzu. Neskôr sa front priblížil aj na Slovensko a k Orave. V zime, na prelome rokov 1944/1945 stál tri mesiace na hraniciach pri dedinách Lipnica a Zubrica. Najmä večer bolo počuť delostreleckú paľbu a ľudia boli v napätí. V Krivej boli ubytované nemecké zálohy, ktoré sa už na konci vojny chovali korektne, a nevyskytli sa žiadne incidenty. Neďaleko v horách bola aj malá partizánska skupina, ktorá sa však aj po presviedčaní dedinčanov nepúšťala do žiadnych nebezpečných akcií a skôr sa schovávali. Vo februári 1945 nemecké velenie pravdepodobne po dohode s vtedajšími slovenskými úradmi odviedlo bojaschopných chlapov z dediny od 19 do 40 rokov na práce do Talianska, kde robili opevnenia. Zobrali aj Jozefovho brata, ktorý mal vtedy 20 rokov.

Jozef si veľmi dobre pamätá aj na postupujúcu Červenú armádu, časté boli požiare a strach katolíckeho obyvateľstva Oravy, ktoré sa ešte viac utiekalo k cirkvi a k modlitbám. Krivej sa vojnové zverstvá vyhli, podľa slov Jozefa nikto nezomrel ani nebol zranený. Rusi museli ich obec obchádzať, lebo ustupujúci Nemci vyhodili tri mosty do vzduchu. Podľa Jozefa ich obec prežila hrôzy druhej svetovej vojny pomerne šťastne: „Čo bolo typické pre Oravu aj katolícke Slovensko, vychádzali tu dva časopisy: Posol Božského Srdca a Kráľovná svätého ruženca. V týchto redakciách už vtedy mali informácie, čo sa robí v Rusku. Poviem tak, svet aj Európa boli z Ruska osprostení, dokonca boli vysokí vládni činitelia aj v USA a v Európe, ktorí s tým sympatizovali a videli v tom východiská aj pre svoje krajiny. Lenže to tak nebolo. Katolícke kruhy mali tam svojich ľudí a mali informácie, a v tých časopisoch sa písalo o tom, čo sa v Rusku deje. Tak naši ľudia vedeli veľmi dobre, že keď prídu Rusi, čo tu potom bude. Predpovedali, že budeme pod Rusmi, že budú nám brať polia, dobytok a zvieratá, budeme robiť na spoločnom, budú zatvárať kostoly, zatvárať kňazov, likvidovať cirkev. Všetko bola pravda.“

Postoj ku komunistickému režimu

Po vojne prichádzalo k postupnej sovietizácii Československa, ktoré vyvrcholilo po februári 1948 a po prevzatí všetkej moci komunistami: „Prvé roky to tak ďaleko nebolo, ešte predsa len bola Demokratická strana, ale komunisti postupne prevzali moc. Všetko to bol podvod, aj keď komunisti u nás prehrali voľby, postupne si to zmanipulovali. Ľudí, ktorí im nesedeli, obvinili zo spolupráce s USA či z protištátnej činnosti, zavreli ich, niektorých aj zabili.“

Oravu tvrdo postihlo komunistické prenasledovanie katolíckej cirkvi. Veriaci si však bránili svojich kňazov. Aj v Krivej mimoriadne aktívneho a svedomitého Michala Mrkvu, ktorý sa venoval organizovaniu odbočiek Združenia katolíckej mládeže na Orave, postihlo prenasledovanie. V roku 1950 ho na sviatok Všechsvätých prišli zaistiť orgány komunistickej moci: „Ľudia zbadali, že idú po kňaza, tak sa zhromaždili, Mrkvu vyslobodili z ich rúk a žandárov, čo prišli pre neho, vyhnali z dediny. Ale druhý deň – ešte v noci – prišli na nákladných autách a autobusoch, celú dedinu obkľúčili žandári a milície, vydali zákaz vychádzania, ľudí, čo boli v kostole, vyhnali preč a kňaza zatkli a rovno zo spovednice odviezli. A zavreli 40 ľudí, boli aj súdy, na ktoré doplatili tí, ktorí boli toho účastní, a dostali pár mesiacov až do jedného roka. Zobrali ich do väzenia do Ružomberku, kde ich aj mlátili.“

Za veľmi negatívny jav pokladá Jozef zoštátňovanie a kolektivizáciu poľnohospodárstva. Komunisti spravili z roľníkov poľnohospodárskych robotníkov, čoho dôsledkom bol prudký pokles produkcie a nedostatok potravín. V Sovietskom zväze to v ešte extrémnejších formách zavinilo dve vlny hladomoru a podľa Jozefa je v Rusku v dôsledku toho dodnes nedostatok potravín, hoci má najlepšiu pôdu na svete: „Tá vojna až tak ďaleko nepoškodila Slovensko ako napríklad iné oblasti Európy, ale v štyridstatom ôsmom prišli komunisti a začalo združstevňovanie, a to malo veľmi negatívny vplyv na celé Slovensko. To bol naozaj veľký zásah a dotýkalo sa to zhruba 3 miliónov ľudí. Na Slovensku bol skoro milión roľníckych usadlostí a týkalo sa to všetkých. Robili to tak, že nariadili – rozpísali – všetkým roľníkom povinné dávky, tzv. kontingenty. Na výmeru pôdy rozpísali, koľko má dať mlieka, mäsa, obilia, zemiakov, vajec, atď. Kto to nesplnil, tomu hrozilo väzenie, to bola akože sabotáž – sabotujete zásobovanie pracujúceho ľudu. Tak vás zavreli do väzenia. Ešte robili aj tak, že v septembri, keď videli, že to roľníci plnia, tak takým väčším gazdom zvýšili dávky o 30 percent. A keď nesplnili, tak ich zavreli za sabotáž. A tie ceny za dávky boli mizerné. Roľníkov dostali na mizériu, hospodársky ich zruinovali a ostali bez prostriedkov. A takýmto spôsobom ich nútili postupne vstupovať do družstiev.“

Cieľom kolektivizácie podľa Jozefa bolo zobrať roľníkom pôdu a urobiť ich závislými na štátnej moci a jej ideológii. Komunizmus považuje za veľmi nebezpečnú ideológiu, ktorá mala vplyv na všetkých ľudí a celú spoločnosť: „To bol výborný systém pre darebákov a zlodejov, tí mali zelenú. Potom títo ľudia v podnikoch, ak niekto vynikal a sa mu darilo, už aj išli po ňom. Lebo základným motorom komunizmu bola závisť, nenávisť a násilie.“

Profesijná dráha a perzekúcia počas normalizácie

Jozef študoval na gymnáziu v Trstenej a potom na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Už od študentských čias sa venoval výskumnej činnosti, ktorej zasvätil aj celý  profesijný život. V roku 1962 zriadilo vtedajšie povereníctvo poľnohospodárstva a výživy Výskumný ústav trávnych porastov a horského poľnohospodárstva v Banskej Bystrici, kde sa zamestnal aj Jozef: „V tom istom roku som zriadil v Krivej na Orave malé výskumné pracovisko.“ V rokoch 1969 – 1971 vykonával funkciu námestníka riaditeľa pre vedu a výskum vo Výskumnom ústave lúk a pasienkov (VÚLP) v Banskej Bystrici. Nikdy sa nestal členom KSS a odmietal vstup „bratských vojsk“ v auguste 1968. Pre svoje náboženské a politické presvedčenie bol v čase nastupujúcej normalizácie zbavený všetkých funkcií: „Pri previerkach nestraníkov v roku 1971 som odmietol „bratskú pomoc“. K tomu sa pridalo aj náboženské presvedčenie a už to bolo. A tak som „letel dolu“ z pozície námestníka riaditeľa, vedúceho oddelenia i vedúceho pracovnej skupiny. Moje snahy dostať náš výskumný ústav na odbornú medzinárodnú úroveň komentovali nasledovne: ,Kapitalistické spôsoby výskumu nám tu zavádzať nebudeš! Nemôže byť námestníkom riaditeľa pre výskum človek, ktorý chodí do kostola, deti prihlásil na náboženstvo a navštevuje s rodinou náboženské úkony ...‘“ [1]

Naďalej však so svojou malou skupinou pokračoval v práci: „V októbri 1977 ma zavolal riaditeľ ústavu a oznámil mi: ,Nesmieš byť vedúcim pracoviska, lebo nie si v strane, chodíš do kostola s celou rodinou a máš deti prihlásené na vyučovanie náboženstva.´ Zasmial som sa na tom, lebo som bol so svojimi troma technickými pracovníkmi asi najmenší vedúci na svete. No a samozrejme, zájazd s družstevníkmi do Poľska mi kvalifikovali ako púť.“ [2]

Po roku mal dokonca nariadené vysťahovať sa z Oravy, lebo údajne bol zlým príkladom pre tunajších ľudí. Po vyše 20 rokoch pôsobenia bol prepustený. Zamestnal sa nakoniec v Prahe-Zbraslavi na Výskumnom ústave pre zúrodnenie pôd. Na toto obdobie veľmi rád spomína aj vďaka tolerancii a pochopeniu od českých kolegov. Ani jeho viera nebola pre nikoho problém. Ako to už často býva, jeho prácu si všimli viac v zahraničí. V roku 1969 ho pozvali do medzinárodnej študijno-pracovnej skupiny pri Výskumnom ústave IRA v Nyone vo Švajčiarsku, kde strávil pol roka. V rokoch 1971 – 1978 bol koordinátorom dvoch európskych projektov FAO/OSN. Svoje príspevky predniesol na viacerých európskych aj svetových kongresoch a seminároch. Na viaceré ho však komunistické orgány nepustili a išli na ne „politickí náhradníci“.

Normalizáciu pokladá za veľmi nešťastnú epizódu našich dejín, ktorá je spojená s lámaním charakterov, nedôverou v spoločnosti a donášačstvom pod taktovkou Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá bola hybnou silou normalizácie a komunistickej strany. Za najhoršiu záležitosť pokladá to, že rukojemníkmi sa stali deti prenasledovaných a nepohodlných, ktoré sa nemohli dostať na vysoké školy a uplatniť sa plnohodnotne v živote na základe svojich vedomostí a schopností. Pocítil to aj Jozef a jeho deti: „20 rokov to bola ozaj doba temna. A po 40 rokoch komunizmu sme skončili ako rozvojová krajina, a to sme mali po druhej svetovej vojne dobré východiskové podmienky a ako medzivojnové Československo sme patrili k najvyspelejším krajinám sveta.“

Zapojenie sa do politického života po roku 1989

Nežnú revolúciu v novembri 1989 zažil priamo v Prahe a nadšene privítal spoločenské a politické zmeny. Aj sa aktívne zapojil do diania, vstúpil do politiky a stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) Československej federatívnej republiky. Práca poslanca bola náročná, lebo sa menili všetky zákony, prípadne tvorili nové. Spoznal sa aj s Alexandrom Dubčekom, vtedy vo funkcii predsedu FZ, s ktorým sa často rozprával: „V podstate ako človek on dol veľký dobrák. V tom federálnom zhromaždení už potom veľmi málo rozprával, on väčšinou počúval, vyhodnocoval a uvedomoval si, ako to beží. Nebol za rozdelenie republiky, videl perspektívu v Československu, predsa len ako istotu, ktorá tu je. Tie zmeny, ktoré sa diali, prijímal, nevystupoval nejako ostro proti, že by bol niečo korigoval. Ponechával to na odborníkov v daných oblastiach.“

Veľmi si váži aj niektorých českých politikov z tohto zlomového obdobia: „Vynikajúci politici boli v Čechách – Kocáb a Havel, tí už predtým boli spolu v kontakte a prvé, čo urobili, išli do Ruska a žiadali odchod sovietskych vojsk, to bol veľmi dôležitý akt. Lebo počítali, že ak sa niečo zomelie, použijú tieto vojska proti nám. Tu bolo 80 000 členov sovietskej armády v plnej zbroji a ešte aj atómové zbrane tu mali. My sme boli obsadení.“

S prezidentom Václavom Havlom bol v priateľskom styku a k jeho hodnoteniu dodáva: „Bol to veľmi slušný človek, veľmi múdry a vzdelaný. Nemohol študovať, tak študoval samostatne, mal záujem o literatúru a publicistiku, tomuto sa venoval. Celý život musel robiť len kulisára v divadle a v takýchto profesiách. Päť rokov bol vo väzení, celý život prenasledovaný. Mal styky s umelcami, so spisovateľmi a publicistami. Veľmi inteligentný človek a veľký dobrák. To, čo sa o ňom často rozpráva, to sú fámy.“

V rokoch 1990 – 1992 bol námestníkom ministra poľnohospodárstva a výživy SR. Práve obdobie rokov 1990 až 1992 považuje za najťažšie, pretože vtedy dochádzalo k transformácii z plánovaného štátom riadeného hospodárstva na trhové. Osobné skúsenosti má aj s k moci sa derúcou garnitúrou ľudí okolo Vladimíra Mečiara: „Voľby v roku 1992 sme prehrali, prišiel nový minister Peter Baco a nezaujímal sa o to, čo sme spravili, vybavili, či aj v zahraničí vyrokovali, to ho nezaujímalo! Prvá veta bola: ,Kedy uvoľníte ministerský byt?!´ Okamžite prevzal byt a prepísal na seba, a hotovo! Oni mali len vidinu zisku a nabaliť sa.“

Jozef bol stúpenec slovenskej samostatnosti, ale postupnými krokmi a nie pod vedením Vladimíra Mečiara. V roku 1994 bol krátko poslancom Národnej rady SR za KDH a bol svedkom bezprecedentnej noci z 3. na 4. novembra 1994, známej ako „Noc dlhých nožov“. Vtedajšie koaličné politické strany (HZDS, SNS, ZRS) prijali za jeden deň privatizačné zákony a odvolali niekoľko desiatok verejných funkcionárov a nahradili ich vlastnými nominantmi, napriek výrazným protestom opozície: „Bol som svedkom, ako poslanec Národnej rady SR, za tzv. Noci dlhých nožov, keď celá garnitúra, ktorá tam bola, tak sa trhala o národný majetok a pripravovali si doslova zlodejské zákony, podľa ktorých mohli kradnúť a nič sa im nemuselo stať a ani sa im nakoniec nestalo. Slovensko na to vôbec nebolo pripravené, pripravení boli len zlodeji. My opozícia sme tam revali, kričali a nič! Oni sa rehotali z nás!“

Viera v Boha, rodina a záujem o osud prenasledovaných

Jozefovi celý život pomáha viera v Boha. Je praktizujúcim kresťanom, ktorým bol aj počas komunistickej totality. Od roku 1990 je vo svetovej katolíckej organizácii Pax Romana a aj v súčasnosti je radovým členom KDH. Politika a správa veci verejných ho dodnes zaujímajú a je k ich súčasnému stavu veľmi kritický. Venoval sa aj osudom prenasledovaných komunistickým režimom vo svojej obci a v období normalizácie vydal formou samizdatu životné osudy ThDr. Michala Mrkvu a sestry Zdenky Schelingovej pod názvom Trpeli za nás. O Michalovi Mrkvovi, ktorý bol 23. decembra 1953 v Prahe na Pankráci nespravodlivo odsúdený na 12 rokov väzenia a prežil v ňom viac ako 10 rokov, napísal monografiu pod názvom Verný Cirkvi a národu (2010). [3]

Najväčšiu cenu v živote má pre neho rodina. V súčasnosti aj s manželkou Annou žije na dôchodku v rodičovskom dome v Krivej. Majú 4 deti, ďalšie 2 zomreli v detskom veku. Aj na dôchodku je aktívny, venuje sa rôznorodým činnostiam, najmä však starostlivosti o svoje gazdovstvo. Zaoberá sa včelárstvom, chovom oviec a má aj vlastnú čučoriedkovú plantáž.

[1] MALOCH, Milan. V zrkadle času. Osobnosti slovenského pôdohospodárstva a vidieka. Modra: Nezisková organizácia vidieckej turistiky, 2010, s. 86.

[2] MALOCH, Milan. V zrkadle času. Osobnosti slovenského pôdohospodárstva a vidieka. Modra: Nezisková organizácia vidieckej turistiky, 2010, s. 86.

[3] MALOCH, Milan. V zrkadle času. Osobnosti slovenského pôdohospodárstva a vidieka. Modra: Nezisková organizácia vidieckej turistiky, 2010, s. 87.