The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr Ján Hanák (* 1935)

• narodený 2. októbra 1935 v Žiline

• v roku 1941 začal navštevovať ľudovú školu v Žiline

• od konca roka 1944 do mája 1945 prežil spolu s bratom koncentračné tábory v Seredi a v Terezíne

• 1947 - 1951 navštevoval meštiansku školu v Žiline

• 1951 - 1952 navštevoval elektrotechnické účilište v Žiline a v Rajci

• 1956 zmaturoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Kysuckom Novom Meste

• vojenskú prezenčnú službu absolvoval ako výsadkár v Prešove

• 1959 - 1965 študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave

• 1965 - 1987 chirurg OÚNZ v Žiline a v Bytči

• 1987 - 2010 posudkový lekár Sociálnej poisťovne v Žiline

• od roku 2010 žije na dôchodku

Ján Hanák sa narodil 2. októbra 1935 v Žiline ako mladší z dvojice bratov. Jánova matka Edita (rod. Lányi) pochádzala z Košíc, kde vyštudovala gymnázium. Otec Armín Herz pochádzal z obce Horná Mariková v okrese Považská Bystrica. Starý otec Gabriel Herz vlastnil v Hornej Marikovej ešte za čias Rakúsko-Uhorska mäsiarstvo, no Ján ho vôbec nepoznal, keďže zomrel ešte pred jeho narodením v roku 1930. Starú mamu Bertu Herzovú takisto poznal len krátko, keďže zahynula v koncentračnom tábore Auschwitz v roku 1944, napriek tomu, že podľa Jánových slov otcova rodina nebola vôbec pobožná a náboženstvu nevenovala pozornosť. Rovnako aj otcove sestry Regina Valdapfelová a Mária Goldbergerová boli počas druhej svetovej vojny zavraždené v koncentračných táboroch. Po vojne si preživší členovia Jánovej rodiny zmenili priezvisko na Hanák.

Šťastné detstvo na Moyzesovej ulici až do leta 1944

Na detstvo si však Ján spomína s radosťou. Bývali na Moyzesovej ulici v Žiline, kde vyrastalo približne 15 chlapcov v podobnom veku ako on a jeho brat Milan. Neustále spolu vymýšľali rôzne hry a huncútstva. Vždy po vyučovaní, nehľadiac na počasie a ročné obdobie, sa stretávali na lúke vedľa ich ulice, ktorá mala rozmery malého futbalového ihriska. Lúka bola nazývaná Kováčka, lebo vraj patrila pánovi Kováčovi, ktorý býval neďaleko. Takto žili až do leta roku 1944. Dovtedy nemali žiadne problémy. S bratom totiž nemali ani poňatia o nejakom židovstve. Ján sa veľmi zaujímal o katechizmus, prijal prvé sväté prijímanie a každú nedeľu chodil miništrovať, a to aj po viacerých kostoloch, lebo omše nebývali v rovnakom čase.

V júli roku 1944 museli opustiť mesto a odišli do neďalekej dediny Peklina. Vtedy to nebolo nič neobvyklé. Mestá boli bombardované a ľudia sa schovávali na dedinách. Boli ubytovaní u sedliaka, ktorý sa volal Hudec: „U nich za domom som si raz v auguste náhodne vypočul rozhovor dvoch žien. Jedna hovorila: ,Nemci idú na Slovensko a pre tých židov, ktorí bývajú u Hudeca, nás ešte všetkých postrieľajú! Nepríjemnosti z toho nebude mať len on, ale celá naša dedina.´ Hneď som povedal matke, aký rozhovor som počul. Spýtal som sa jej: ,Býva tu ešte niekto okrem nás?´ Bolo to okolo obeda. Neskoro poobede sme sa odtiaľ už aj brali. Vrátili sme sa do Žiliny, ale vchodové dvere do nášho bytu na Moyzesovej ulici číslo 22 boli na niekoľkých miestach prelepené lepiacimi páskami a okrúhlymi pečiatkami s nápisom Hlinkova garda. Matka sa veľmi vystrašila a plačlivým hlasom nám oznámila, že musíme cestovať za otcom do Bratislavy. Pamätám sa, že sme sa s bratom na seba pozreli a akosi sme vycítili, že sa jej nemáme na nič vypytovať.“ [1 ]

Vtedy Ján ešte netušil, že prah tohto bytu už nikdy neprekročí. Len s jednou taškou vecí sa pobrali na stanicu a rýchlikom odcestovali do Bratislavy: „Prišli sme večer, už sa stmievalo, ubytovali sme sa v menšom hoteli neďaleko hlavnej stanice. Ráno matka povedala, že ide za otcom, aby sme z hotelovej izby nikam nevychádzali. Matky sme sa nič nevypytovali, nehovorili sme spolu ani my dvaja a dopoludnie sme strávili mlčky, dívajúc sa z okna a čakajúc matku. Keď sa vrátila, plakala. Povedala, že tu nemôžeme ostať a z hotela odchádzame do otcovho podnájmu na Patrónke k rodine Vrabcových. Tiež nám povedala, že otca poslali na služobnú cestu.” [2]

Čo sa stalo v skutočnosti, sa s bratom dozvedeli až po vojne: „Matka išla za otcom na pracovisko. Otec tam momentálne nebol, tak ho čakala. Vrátil sa okolo obeda a mamu pozval na obed. Išli po ulici a zastavila ich hliadka Hlinkovej gardy a SS. Legitimovali ich. Kým otec hľadal nejaký preukaz, matka pokračovala ďalej v ceste. Nevenovali jej pozornosť. O pár desiatok metrov ďalej sa otočila a videla, že otca odvádzajú. Rýchlo sa vrátila do hotela, kde sme na ňu čakali. Od otca sme sa neskôr dozvedeli, že ich zhromaždili v Bratislave. Spomínal, že bol v tábore Gusen v Rakúsku. V Gusene vraj pracoval v nejakej zbrojovke. Tam mu jeden Rus vyrobil z hliníka tabatierku na cigarety. Tabatierku som našiel v jeho pozostalosti a opatrujem ju dodnes. Z Gusenu šiel do Mauthausenu. Otec bol veľký športovec, zápasník. Keď ho brali, mal asi 115 kíl. Vrátil sa vo veľmi zlom zdravotnom stave a vážil len 49 kilogramov.“

Ján s bratom a mamou pobudli na Patrónke u Vrabcových len niekoľko dní. Potom prešli do centra mesta - do kotolne kina, ktoré stálo oproti „Manderláku“: „V kotolni toho kina sme sa ukrývali asi týždeň. Matka spala na stoličke a my s bratom na železnej posteli. Pracoval tu ako kurič starší pán, ktorému matka dávala peniaze, za ktoré nám nakupoval chlieb, mlieko a konzervy. My sme von vôbec nevychádzali. Odtiaľ sme museli tiež odísť, lebo kurič, ktorý nás ukrýval, sa v práci striedal s iným robotníkom a bál sa, že jeho kolega nás udá. Vybavil nám úkryt v inom byte, v ktorom sme sa ukrývali pár dní. Bola to taká štafeta. Mama mala nejaké peniaze a z toho sme si platili bývanie. Raz som počul na ulici krik. Vyzrel som z okna a predo mnou sa odohrala strašná scéna. Gardisti a Nemci niekoho naháňali a potom ho zastrelili na chodníku pod našimi oknami. Ako inak, aj tento úkryt sme museli opustiť. Presťahovali sme za Bratislavu, kde rástli rozsiahle vinohrady. Ukrývali sme sa v búde, do ktorej sa ukladali lopaty a ostatné náčinie pre ľudí, ktorí pracujú vo vinohrade.“ [3]

Zo sirotinca v Trnave do Serede

Po niekoľkých dňoch Jánova matka odišla do Bratislavy. Do mesta pricestovala Oľga, staršia z dvoch dcér susedov Vašútových, ktorí bývali nad nimi na Moyzesovej ulici v Žiline. Vtedy mala devätnásť rokov. Matka im povedala, že majú ísť s ňou a že o pár dní za nimi príde: „Všimol som si - matka nás nikdy nezvykla bozkávať, ale teraz, keď sme odchádzali, nás pohladkala a pobozkala.“ Oľga Jána aj s bratom odviedla do sirotinca v Trnave, kde sa o nich starali rehoľné sestry. Ich matka zostala sama v Bratislave. Ako sa neskôr dozvedeli, vybavila si podnájom a hľadala zamestnanie na falošné papiere. Niekto ju však vyzradil a dostala cez Sereď a Terezín do pracovného tábora Spandau blízko Berlína. Odtiaľ ju odviezli do koncentračného tábora Ravensbrück, kde bola až do oslobodenia.

Ján s bratom bol v trnavskom sirotinci od druhej polovice septembra 1944 až do Vianoc: „Chodili sme do školy a každé ráno nás brávali na bohoslužby. Sirotinec bol totiž súčasťou kostola. Ráno boli omše a poobede sme sa museli modliť ruženec. V izbe okrem nás bolo asi desať chlapcov a mali sme poschodové postele. Už sa nepamätám, v ktorý deň medzi Vianocami a Novým rokom, prišla do izby jedna sestra a mne a bratovi prikázala, aby sme si všetko zobrali. Doviedla nás do kancelárie matky predstavenej. Tam stáli dvaja puškami ozbrojení muži v čiernych uniformách Hlinkovej gardy. Matka predstavená nám oznámila, že pôjdeme s nimi. Odovzdala im nejakú obálku a odprevadila nás pred budovu. Rozlúčila sa s nami tak, že nás oboch prežehnala, my sme jej pobozkali ruku.”

Gardisti ich odviedli na trnavskú železničnú stanicu, nastúpili do vlaku a po krátkom cestovaní vystúpili v Seredi: „Kráčali sme dosť dlho, až sme prišli k veľkej bráne, ktorá bola v strede vysokej murovanej ohrady. Bránu strážili niekoľkí ozbrojení gardisti. Viedli nás okolo viacerých rovnakých jednoposchodových budov, bokom bol voľný priestor veľkosti asi polovice futbalového ihriska. Stálo tam veľa ľudí a niekoľkí gardisti vyvolávali ich mená, na viacerých miestach postávali esesáci, niektorí s veľkými psami. Nás zaviedli do kancelárie, kde sedel muž vo väzenskom úbore, odovzdali mu obálku s našimi dokladmi. Na tomto mieste sa jednotliví väzni evidovali. Povedali sme, ako sa voláme, kde v Žiline bývame a že sme rímski katolíci. Na otázku o rodičoch sme odpovedali, že nevieme, kde sú.“ [4]

Tábor v Seredi bol pracovný a zároveň aj zberný. Nachádzalo sa tu asi desať rovnakých barakov. V každom bolo niekoľko miestností, v ktorých sa tiesnilo asi po 50 ľudí. Ján si pamätá na strašnú zimu a hlavne ukrutný hlad: „V Seredi nás bolo na izbe niekoľko desiatok a mali sme len jednu malú piecku. Ľudovo sa nazývala Vincko. Bývali sme veľmi hladní. Nemci mali kuchyňu a s bratom sme chodili vyberať ich smetné nádoby, odkiaľ sme brali zemiakové šupky. Tie sme si potom opekali na Vinckovi a jedli ich. Je tomu 70 rokov, ale do dnešného dňa, hocikedy som v dákej reštaurácii, kde je jedálny lístok s 50 jedlami, tak ja mám oči na tom jedálnom lístku, ale hlavu v Seredi pri tých zemiakových šupkách, čo to bola za pochúťka.“

Zo Serede do Terezína

Bratia tu strávili niekoľko týždňov a koncom februára alebo začiatkom marca 1945 ich naložili do dobytčích vagónov: „Na spodku dobytčieho vagóna bola pohodená slama. Mohlo nás tam byť okolo päťdesiat. Muži a ženy spolu. Vagón mal na každej strane dve malé zamrežované okienka, ktorými vchádzal vzduch. V strede na jednom boku boli odsúvacie dvere. V kúte boli dva kýble, v jednom bola voda na pitie, druhý slúžil na potrebu. Na zástavkách sa kýbeľ s potrebou vylieval a druhý doplnili pitnou vodou. Počas cesty niekoľko starších ľudí zomrelo. Tí sa taktiež vykladali na stanici. Nepamätám si, ako dlho sme šli. Išli sme cez Malacky, Kúty, Brno. Keď sme prechádzali cez Prahu, tak sme si striedavo s bratom vyliezli na plecia a pozerali cez zamrežované okno. Videli sme Hradčany. Vtedy som si v duchu povedal, či to ešte v živote uvidím aj inak ako cez tie mreže. Po rokoch, keď som bol na vojne a zbadal Hradčany, vrátil som sa v myšlienkach k svojmu prianiu z dobytčieho vagóna. Napokon sme dorazili do Terezína.“ [5] Vlak zastal priamo v centre mesta, v pevnosti-gete, kam až koľajnice viedli. Terezínsky koncentračný tábor bol rozdelený na dve časti: na väznicu gestapa a mučiareň v Malej pevnosti a židovské geto vo Veľkej pevnosti. Podmienky v Seredi a v Terezíne boli podľa Jána rovnako otrasné. Chýbala mu rodina, škola aj detské hry s kamarátmi. 

V Terezíne sa im s bratom podarilo zamiešať medzi mužov, čo im zachránilo život. Ostatné deti, čo ostali s matkami alebo samé, deportovali ďalej do vyhladzovacích táborov. V sprievode esesákov chodili aj s mužmi za mesto, kde bol lom. Doloval sa tu piesok, ktorý si väzni podávali a posúvali vo vedrách, a tí poslední ho vysýpali do nákladných áut. 

Niektoré dni sa v Terezíne dalo po gete voľne pohybovať. Bolo preplnené ľuďmi a fungovali tu napríklad aj obchody. Ján s bratom využívali každú voľnú príležitosť a dúfali, že sa im podarí stretnúť matku: „Po pár dňoch som zazrel paniu, ktorá mohla byť vo veku našej matky a ktorú som poznal z videnia zo Žiliny. Pýtal som sa jej, či náhodou nepozná Editu Herzovú, že je to naša matka, a či nevie, kde je, že sme ju s bratom od jesene nevideli. Odpovedala, že áno a veľmi dobre, ale že tam bola len veľmi krátko a prvým transportom ju odviezli, asi do Osvienčimu, a aby sme sa ani my radšej veľmi neukazovali, lebo nás odvezú a sa nikdy nevrátime. Spýtal som sa, prečo by sme sa nemali vrátiť, a dostal odpoveď, že žiadne židovské deti, ktoré odvezú, sa už nevrátia. Povedal som jej, že my predsa nie sme židia. Ona sa uškrnula a povedala: ,Vy možno nie, ale vaši rodičia áno.´“ Ján aj s bratom ostali prekvapení a aj keď boli ešte v detskom veku, udalosti, ktoré sa im stali od konca leta 1944, sa im začali trošku vyjasňovať. Začali sa vyhýbať uliciam a chodili radšej do menej zaľudnených častí.

Pár dní pred oslobodením Terezína prišla komisia Červeného kríža. Vtedy Jána s bratom premiestnili do Kinderheimu (nemecky detský domov). Tu ostala aj Jánova kniha Srdce od Edmonda de Amicis, ktorá ho sprevádzala počas jeho nechceného putovania: „Mali sme česky hovoriace učiteľky, ktoré sa o nás starali. Učili nás aj piesne. Jedna z nich mi utkvela v pamäti: ,Přijde jaro, přijde, bude zase máj. Rozkvitnou se lúky, rozkvitne se háj.´ Ako dieťa som si to premietol na našu situáciu. To bolo obdobie, v ktorom sme práve žili. Predstavoval som si našu ulicu, Moyzesku a detské hry v Žiline. To všetko s tým májom opäť príde. Terezín zrazu ostal bez vedenia. Začali tam prichádzať transporty z rôznych koncentračných táborov, z ktorých vykladali ľudské trosky pred vagóny. Bolo slnečné májové počasie. Hore-dole sa premávali sestričky s pásom od červeného kríža na rukáve. Ľudia, ktorí prežili koncentrák, nevládne ležali na nosítkach. Boli kosť a koža. Ostatní sa ich snažili nakŕmiť. Okolo chodil zdravotník a reval na ľudí: ,Nedávajte im jesť! Nedávajte im piť! Len pomaličky, po lyžičke! Inak ich zabijete!´“ [6]Takéto otrasné scény zažívali Ján s bratom na samom konci vojny. Dňa 8. mája 1945 prišli do Terezína sovietske vojská.

Strastiplná cesta domov a peripetie po vojne

Do oslobodeného Terezína začali chodiť nákladné autá, na ktorých bol transparent s názvom určitého mesta, napr. Pardubice, Ústí nad Labem atď. Do Žiliny, ale ani na Slovensko však žiadne auto nemierilo. S bratom nevedeli, čo bude ďalej, nemal sa o nich kto postarať: „Zrazu sme zbadali nákladné auto s nápisom Brno. Povedali sme si, že ak sme šli do Terezína cez Brno, poďme do toho nákladného auta. Zaujímavé bolo, že v niektorých českých mestách a dedinách boli popri ceste pripravené stoly a na nich nakrájaný chlieb. Ľudia asi vedeli, že sa tadiaľ budú vracať väzni, a tak im pripravili jedlo.“

Dorazili do Brna a vôbec nevedeli, čo ďalej, nemali žiadne peniaze, vôbec nič. Vydali sa na stanicu a čakali na prvý vlak, ktorý pôjde na Slovensko. Vlakom sa dostali na hraničný prechod Kúty a ďalej išli pešo. Na Slovensku nastúpili na nejaký nákladný vagón a takto sa dostali až do Leopoldova. Odtiaľ pokračovali stále pešo do Žiliny. Zviezli ich aj nejakí vojaci. Ku konci putovania prešli aj cez Peklinu, kde to pre nich celé začalo: „Jedli sme, čo sme našli cestou. Napríklad pri Trnave sme videli repu, tak sme si ju nabrali. Dokonca sme ukradli aj sliepku, ale nevedeli sme, čo s ňou. Okrem toho sme jedli jablká, ktoré rástli na stromoch pri ceste. Napokon sme sa dostali až do Žiliny. S bratom sme sa vybrali do nášho bytu na Moyzesovej ulici. V byte už bývali iní, keď nás uvideli, pribuchli dvere. Ostali sme na ulici. Pán Šimor s manželkou boli našimi krstnými rodičmi. Prišli sme teda za nimi a oni nám oznámili, že naši rodičia sa ešte nevrátili a ani nevedia, čo s nimi je. Zobrali nás do sirotára v Žiline. Tam sme boli do jesene 1945, kým sa nevrátila matka. Cez Šimorovcov sa dozvedela, že sme v sirotári a prišla si pre nás. Zistila, že aj otec prežil. Ležal v Trenčíne na kožnom oddelení. Z podvýživy dostal vredy na celom tele. Všetkým štyrom sa nám podarilo prežiť, ale nemali sme kde bývať. Náš pôvodný byt obsadila rímskokatolícka rodina. Volali sa Galbaví.” [7]

Vedenie Severoslovenských elektrární, pre ktoré otec pracoval, sa k Hanákovcom zachovalo veľmi seriózne. V budove elektrární na najvyššom poschodí vyprázdnili kanceláriu a zriadili im tam byt. Poskytli im len to najnevyhnutnejšie vybavenie, najdôležitejšie však bolo, že mali strechu nad hlavou. Riaditeľom bol vtedy pán inžinier Reich. Napriek menu to nebol žid. Neskôr elektráreň postavila tri obytné domy na Štefánikovej ulici v Žiline. V jednom z nich pridelili byt aj Hanákovcom. Jánov otec dostal ihneď naspäť svoje miesto. Matka bola zo začiatku v domácnosti, ale po vojne sa zamestnala na odbore školstva. Robila drobnú administratívnu prácu. Absolvovala externe obchodnú akadémiu, vďaka čomu neskôr dostala na Krajskej odborovej rade v Žiline lepšiu funkciu.

Ján sa neskôr v mladosti a dospelosti začal zaujímať o okolnosti ich osudu počas vojny, napriek tomu, že rodičia a hlavne matka o tom nechceli hovoriť. Zistil, že až do roku 1938 boli židia. Vtedy pod tlakom stúpajúceho antisemitizmu konvertovali na katolicizmus. Židovský kódex, prijatý 9. septembra 1941, patril medzi najprísnejšie protižidovské zákony tej doby a definoval židov nielen z náboženského, ale aj etnického hľadiska. Každý, kto pochádzal aspoň z troch starých rodičov židovského pôvodu, bol definovaný ako žid. Takže ani konverzia Jánovu rodinu nezachránila. Jánov otec, ako jeden z významných zamestnancov Severoslovenských elektrárni, sa podieľal na elektrifikácii hlavne severného (Orava, Kysuce), ale aj východného Slovenska. Na základe ich žiadosti dostal prezidentskú výnimku, ktorá automaticky spadala aj na jeho rodinu. Toto platilo až do leta 1944, ktoré malo fatálny vplyv na najbližší osud Jánovej rodiny. Vojna vstúpila aj na územie Slovenského štátu, ľudácky režim sa začal rozpadať a dostal sa pod ešte väčší vplyv nemeckej Tretej ríše. Ani prezidentské výnimky už neboli zárukou ochrany. Ján považuje za veľké šťastie a zhodu okolností, že sa ich najbližšej rodine podarilo holokaust prežiť.     

Chirurg a náruživý športovec

Ján Hanák absolvoval ľudovú a neskoršie meštiansku školu v Žiline. Potom navštevoval Elektrotechnické učilište v Žiline a v Rajci a zmaturoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Kysuckom Novom Meste. Po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby, ktorú si odkrútil ako príslušník výsadkového vojska v Prešove, pracoval ako montér. V roku 1959 ho prijali na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po vyštudovaní medicíny v roku 1965 nastúpil do chirurgickej ambulancie v Žiline, kde pracoval dvadsaťjeden rokov. Potom prešiel na odbor posudkového lekárstva, odkiaľ odišiel v roku 2010 do dôchodku.

Popri práci sa celý život aktívne venoval športu. Hral hokej, hádzanú, futbal a tenis, venoval sa aj atletike. Najväčšie úspechy dosiahol práve v tenise - stal sa krajským majstrom. Má zabehnutých 14 maratónov. Športu sa aktívne venuje aj v pokročilom dôchodcovskom veku. Je členom žilinského hokejového aj futbalového klubu Old boys. Celkovo absolvoval 111 zoskokov padákom. Ako dlhoročný tajomník klubu vojenských výsadkárov je hlavným iniciátorom a každoročným spoluorganizátorom Memoriálu Jozefa Gabčíka - 11 km behu od rodného domu Jozefa Gabčíka do Žiliny. Je 45-násobným účastníkom behu Od pamätníka ku pamätníku. Jeho snom je, ak mu to osud dožičí, absolvovať päťdesiat ročníkov tohto behu. V roku 2012 bol vyznamenaný Pamätnou medailou Ministra obrany SR a najvyšším ocenením výsadkových veteránov ČR, roku 2014 ocenením Za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu Mesta Žiliny od primátora mesta Žilina.

Napriek ťažkému osudu je Ján neustále plný optimizmu, elánu a humoru: „Ja som šťastný, ja sa dívam pozitívne na život, lebo koniec dobrý, všetko dobré. Tie dva roky nemôžu prevážiť osemdesiat šťastných rokov.“ Ako sám tvrdí, jeho najväčším životným šťastím sú manželka Ľudmila, s ktorou sa spoznal počas štúdia medicíny, a dcéry Marcela a Michaela. O svojom živote napísal autobiografickú knihu Na tenkom ľade, ktorej krst sa uskutočnil 31. januára 2017 v Múzeu holokaustu v Seredi.   

[1] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade. Bratislava: Edah o. z., 2017, s. 16 - 17. 

[2] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade, s. 17.

[3] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade, s. 17 - 18.

[4] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade, s. 20 - 21.

[5] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade, s. 23.

[6] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade, s. 26 - 27.

[7] HANÁK, Jano. Na tenkom ľade, s. 29 - 30.