MUDr Ján Hanák

„Spolu s bratom sme hľadali matku a zrazu som zbadal jednu pani, ktorú som poznal zo Žiliny. Tak som sa jej prihovoril, že či náhodou nepozná našu mamu. Ona odpovedala, že áno a veľmi dobre, tak jej hovorím, že ju hľadáme, že sme ju od jesene nevideli, a či nevie, kde je, lebo nám povedali v Seredi, že sa nachádza tu. Tá pani povedala, že tu bola, ale ju odviezli, nevie, či do Osvienčimu alebo niekde inde, ale že v Terezíne už nie je. Tak si viete predstaviť, ako nám to padlo. A ešte nakoniec dodala: ,A vy sa tu tiež moc neukazujte s bratom, lebo vás zoberú, odvezú a viac sa nevrátite.´ Ja som nechápal, prečo by sme sa nemali vrátiť, no ona povedala: ,Lebo židovské deti sa nikdy nevrátia!´ Na to som jej odvetil, že my predsa nie sme židia. A ona odpovedala: ,Vy možno nie, ale vaši rodičia áno.´"

„V tých vagónoch boli dva kýble. V jednom bola voda a jeden bol prázdny. Ten s vodou bol na to, keby mal niekto smäd, ale nemali sme pohár, ani nič. A prázdne vedro bolo na potrebu pre celý vagón - ženy, muži, starí, mladí, všetko jedno. Nastúpilo sa, starým ľuďom pomohli, okolo behali, kričali gardisti a Nemci. Dvere zavreli, zvonku zaháčkovali a transport sa pohol. Nepamätám sa už, koľko dní a nocí sme šli, samozrejme, občas ten vlak zastal, vtedy sa dvere otvorili a mŕtvi zvnútra sa vyložili. Niektorí už nastúpili chorí, no my sme našťastie s bratom neochoreli, ale starí ľudia áno, a tí zomreli. Potom sa vyložili, kýbeľ s vodou sa doplnil, ten na potrebu sa vylial, no a išli sme ďalej."