The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Margita Hanzelová, rod. Krčíková (* 1927)

• narodila sa 8. júla 1927 v Bojniciach

• ako dieťa, do 9 rokov zažila pôsobenie politika Karola Antona Medveckého v Bojniciach

• 1940 – 1941 otec bol pre podozrenie z podpory komunizmu väznený v Ilave

• 1941 – 1942 zažila deportácie Židov, svojich spolužiačok z Bojníc

• 1944 – 1945 prechod frontu druhej svetovej vojny

• 1950 vydala sa za Vincenta Hanzela

• 1983 odchod do dôchodku

Ťažký život medzi svetovými vojnami

Margita Hanzelová sa narodila do rodiny Štefana Krčíka a jeho manželky Emílie, rod. Vestenickej. Po sestrách Jozefíne a Emílii prišla na svet ako tretia dcéra v júli 1927. Jej otec Štefan bol podobne ako mnohí bojnickí muži murárom. Toto povolanie by však rodinu neuživilo, preto aj hospodárili na asi dvojhektárovom poli, ktoré im malo pomôcť v neľahkých krízových rokoch prežiť: „Otec ako murár robil len pol roka, prakticky od jari do jesene, a vtedy musel zarobiť na celý rok, aby sme ako rodina prežili. Ak bolo roboty menej, mali sme problémy.“ V čase murárskej sezóny bol živiteľ rodiny často mimo domova a jeho manželka s troma dcérami sa o hospodárstvo museli starať samy: „Murári z Bojníc veľmi často chodili stavať nové domy do Kremnice, tam boli často ešte drevené domčeky. Aj otec spolu s ujom či ďalšími bojnickými mužmi tam pravidelne chodili.“

V medzivojnovom období meste pôsobil ako dekan Karol Anton Medvecký. Bol to významný etnograf, československý politik a istý čas dokonca aj starosta mesta. Na túto slovenskú osobnosť má Margita veľmi dobré spomienky: „On mal veľmi rád malé deti. Hovorili o ňom, že bol prísny, ale to skôr na takých dorastajúcich chlapcov; na nás malé deti bol veľmi dobrý. Mal aj silné sociálne cítenie, pomáhal ľuďom a deťom, ktoré sa mali zle.“ S významným spoločenským a cirkevným predstaviteľom zažili deti aj niekoľko úsmevných situácií, hoci on o tom ani nevedel: „Pán prepošt mával strašne dlhé kázne, trvali aj hodinu. A my také druháčky-tretiačky sme tam pri ňom museli stáť a počúvať. No a bolo nám to dlho! No a keď povedal: ‚Mladí a starí, bedlivo počúvajte!‘, to sme vedeli, že je to len pol kázne. Keď zbadal, že sa tam len obšmietame a je nám dlho, niekedy aj tú kázeň skrátil.“ 

Hoci boli dievčatá v škole nadané, rodičia ich výraznejšie podporovať nemohli. Najskôr to pocítila najmladšia Margita, ktorá po ľudovej a meštianskej škole nastúpila na odbornú, tzv. rodinnú školu do Prievidze: „Tam sme sa učili všetky domáce práce, ale na vyššej úrovni. Mala som tam chodiť štyri roky a škola bola ukončená maturitou. Avšak rodičia mi nemali odkiaľ dávať potrebné veci, ktoré som tam pre štúdium potrebovala, tak som ho po dvoch rokoch musela nechať.“ Podobný osud viedol aj jej najstaršiu sestru Jozefínu. Tá aj napriek veľkému talentu na štúdium a chuti ďalej sa vzdelávať musela po maturite pre nedostatok prostriedkov odísť pracovať do Baťových závodov: „U Baťu robila skoro desať rokov, keď sa ako 29-ročná po nasporení nejakých peňazí rozhodla ísť na medicínu. Hoci jej na fakulte neverili, že po toľkých rokoch môže prijímačky zvládnuť, urobila ich ako jedna z najlepších. Tak excelovala aj počas celého štúdia a lekárkou sa nakoniec aj stala.“

Krutosť vojnových rokov

Keď krajinu zasiahli dôsledky druhej svetovej vojny, všetky problémy rodiny však išli bokom. Prvú skúsenosť s tragikou tohto obdobia mala dospievajúca Margita pri deportáciách židovského obyvateľstva: „V Bojniciach sme mali niekoľko židovských rodín. Išlo o menších obchodníkov. Boli to veľmi slušní a dobrí ľudia. Nikomu nikdy nič zlé neurobili, bolo nám ich veľmi ľúto.“ Margity ako žiačky meštianskej školy sa však deportácie Židov dotkli ešte osobnejšie, keď na zoznamoch deportovaných osôb boli aj jej spolužiačky a kamarátky: „Takto mali odviesť aj moju spolužiačku Jucku Kelermannovú. Sedávala predo mnou, bola múdra a perfektne rozprávala nemecky. Jedného dňa mi v škole povedala, že mi dá kufor so svojimi šatami. Hovorí mi: ‚Vieš čo, vezmi si ten kufor mojich šiat. Budú ti dobré, veď sme rovnaké. Sotva sa ja odtiaľ vrátim.‘ Ja jej na to: ‚Jucka, neexistuje! Mne starká ušije zo starých sukieň všelijaké šaty.‘ Ja som nemala neviem čo, ona sa pekne obliekala, veď mali malý obchodík v Dlhej ulici.“ Takto Margita posledný dar od svojej kamarátky odmietla. Zakrátko odviezli vlakom Jucku a jej 3-ročnú sestričku Moniku: „Ich mama potom chodila ku každému vlaku a vyčkávala ich: ‚Už prídu domov, prídu!‘ Kdeže! Už boli zabité v plynovej komore. To bolo hrozné! Aj Jucku, aj to krásne dieťa, tú Moniku zabili! Zadusili ich v tej plynovej komore.“

Po deportáciách musel ísť život ďalej. Hrôza vojny sa však rodiny Krčíkovcov dotkla ešte skôr, ako vypuklo povstanie či prišiel z východu front. Margitin strýko, otcov brat Jozef, bol organizovaný ako člen vtedy ilegálnej komunistickej strany. Keď to spravodajské služby zistili, okamžite začali po ňom pátrať. On sa o hroziacom nebezpečenstve dozvedel a ukryl sa mimo obce: „Chodieval domov len niekedy večer, nechať si oprať a najesť sa.“ Keď sa nepodarilo dolapiť jeho, tieň podozrenia padol na Margitinho otca Štefana, ktorý mal byť bratovým pomocníkom. Ten v strane ani v činnosti pripravovaného odboja zaangažovaný nebol, ale to na vyšetrovateľov nijako neplatilo: „Otca preto zatvorili, ja som chodila ešte do tretej alebo do štvrtej triedy. Najskôr bol vo vyšetrovačke v Prievidzi, tam som ho niekedy cestou domov videla, aj sme si zakývali. Bolo tam aj viacej robotníkov, čo nesúhlasili s tým nemeckým režimom. Potom ho odsúdili a previezli do inej väznice, bol chudáčik zavretý skoro pol roka. Najviac to bolo cítiť v lete, vtedy sme ho najviac potrebovali. Aby zarobil v lete, a potom sme sa báli, že zimu neprežijeme, keď on nerobil v lete, lebo murári najviac v lete zarobili pre rodinu.“

Štefanovo väzenie spočiatku vyzeralo veľmi zle, avšak po zoznámení sa so situáciou si obávaného riaditeľa väznice získal tým, že sa mu ponúkol opravu chátrajúcich budov väznice: „Ten riaditeľ bol veľkým postrachom, vraj bil väzňov. On však pochádzal tiež z tohto kraja a otca si preto vypočul, že by mu mohol opraviť budovy, ktoré boli v zlom technickom stave. Riaditeľ súhlasil, bol veľmi rád, zabezpečil všetok potrebný materiál, a tak otec prečkal aj svoj trest.“ Po návrate domov už sa blížil front. Najťažšie chvíle rodinu Krčíkovcov len čakali.

Prechod frontu a zázračne nevybuchnutá mína

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa život Bojničanov zásadne zmenil. Nemecké vojská začali obsadzovať územie Slovenska a to sa dotklo aj bežných civilistov. Okrem bojov a prepadových akcií, ktorými bolo neraz zasiahnuté bežné obyvateľstvo, sa s nemeckými vojakmi stýkali obyvatelia aj tak, že istý čas bývali v ich domoch. Inak to nebolo ani u Krčíkov, keď  v ich dome boli dva týždne nasťahovaní dvaja nemeckí vojaci: „Ja som na nich nemala zlé spomienky. Pamätám si, že boli veľmi slušní a čistotní. Iná vec bola otázka bojov a vojny, ale my doma sme s nimi mali dobré skúsenosti, hoc otec ich kvôli prenasledovaniu svojho brata a svojmu väzneniu veľmi rád nemal.“ Spomenuté boje v Bojniciach a v okolí neboli jednoduché. V okolitých lesoch sa tiež pohybovali partizáni, preto aj mesto zažilo mínometnú paľbu a ostreľovanie, pri ktorých zahynulo viacero nevinných civilov. 

Po potlačení Nemcov prišla do Bojníc, aj do domu Krčíkovcov oslobodenecká armáda. Tí sa v meste tiež zdržali niekoľko týždňov: „U nás bývali Rumuni. Pamätám si na jedného vojaka, ktorý keď na mňa pozeral, tak plakával. Keď sa ho mama po maďarsky opýtala, prečo plače, hovoril, že také dievčatko, ako som ja, má on doma. Mala som také červené sandálky a on hovoril, že tá jeho dcéra chodí doma bosá, či mu ich nedám. Aj som tak urobila, ale nedoniesol jej ich, dopočuli sme sa, že ho niekde zabili.“ Príbehy s vojakmi bývajúcimi v meste mali aj krajšie konce. Margita tiež spomína, že keď po rokoch bola s manželom na dovolenke v Bulharsku, na trhu sa rozprávali s istým Rumunom. Pri rozhovore zistili, že aj on počas prechodu frontu býval v Bojniciach, a mohol tak nechať pozdraviť „svoju“ rodinu, u ktorej býval.

Rodina Krčíkovcov vedela, že prechod frontu nemusí byť ľahký a že pri bojoch nepriateľských armád im bude hroziť nebezpečenstvo smrti: „Preto otec vybudoval na konci záhrady, medzi stromami, taký bunker, kde sme sa mohli v nebezpečenstve schovať. Urobil to dobre, boli tam také prične, kde sa dalo spať, kde by sme mohli prečkať aj niekoľko dní.“ Rodina síce dúfala, že bunker nebudú musieť využiť, ale opak bol pravdou a pri prechode frontom sa tam Krčíkovci schovali. „Boli sme tam už nasťahovaní, mali sme tam už všetko potrebné, ale mamička v tom zhone zabudla na stole šunku, ktorú varila, tak ma po ňu poslala.“

Margita tak išla dlhou záhradou a sadom do domu, šunku zobrala a vracala sa naspäť schovať do bunkra. To už bolo počuť paľbu, ktorá sa blížila k mestu: „Ako som utekala hore, nejaké dva metre odo mňa čapla taká metrová štangľa. Najprv to dymilo, krútilo sa, keby som bola krok dala, mňa zabije. Ale ja som ostala stáť, kukala som na to. Vrndžalo to ešte, na zemi sa to nadhadzovalo. Čo je? To flinta nie je, čo toto je? A to bola mína. Tá by ma bola zabila. Mama už nariekala, lebo oni počuli do toho bunkra, že som pri tom, že už som zabitá. Ja som sa hodila pod medzu, a zakiaľ to vrndžalo, ani som nevstala, ale som kričala: ‚Mamička moja, už som zabitá, už som zabitá!‘ Mama to počula do bunkra: ‚Ale keď kričí, hádam nie je zabitá.‘ Potom som sa nejako vytiahla aj s tou šunkou a s vandlíkom, a mali sme na dva dni čo jesť.“

Dôsledky vojny

Margita tak bola vo veľkom nebezpečenstve smrti, ale vďaka šťastiu mína pri nej nevybuchla. Toľko šťastia nemal starší brat jej budúceho manžela Ján Hanzel: „Bol to veľmi dobrý človek, nemal ani tridsať rokov, staral sa nielen o svoju ženu a dve deti, ale živil a podporoval v štúdiu aj svojho mladšieho brata, lebo ten bol ako 16-ročný polosirotou.“ Margitin neskorší manžel, vtedajšia známosť, Vincent Hanzel sa po smrti brata, svojho podporovateľa, dostal do veľkých problémov. Študoval na odbornej Vyššej škole staviteľskej v Bratislave a bez peňazí mu hrozilo, že by musel zo štúdia odísť: „Radil sa aj s mojím otcom, čo má robiť. Ten mu poradil, že by som mu mohla finančne pomôcť aj ja, ale on to razantne odmietol. Potom si našiel jedného starého mládenca z mesta, a ten mu peniaze na školu požičal.“ Vincent bol však usilovný a popri štúdiu si našiel aj čiastočné zamestnanie, čo mu pomohlo pôžičku skoro splatiť.

Kým študoval, Margita už pracovala ako účtovníčka: „Tá práca ma bavila, aj som ju dobre ovládala, mala som na ňu talent.“ Po dokončení Vincentovho štúdia sa pár zosobášil a postupne sa im narodili dve dcéry. Vincent pracoval ako stavebný dozor a stavebný inžinier, hoci vysokú školu nemal: „Na prácu bol veľmi nadaný a v okolí bol veľkým odborníkom na nosníky a mosty.“ Život ďalej utekal a časom sa objavili jeho problémy so srdcom. Tie boli nakoniec vážnejšie a svoju najkrutejšiu daň v podobe smrti si vyžiadali, keď Margitin muž nemal ani 60 rokov: „Bolo to veľmi ťažké obdobie, ale mohla som sa venovať aspoň práci v učtárni, v ktorej som zodpovedala za všetky poskytované služby v celom prievidzskom okrese.“

Na dôchodku pani Margite zostali spomienky a koníček v podobe zbierania materiálov a legiend viažucich sa k dejinám Bojníc a celej hornej Nitry: „Mňa toto zaujímalo od detstva a doteraz sa tomu venujem, toto je moje!“ Margita je preto aj výraznou pomocou miestnemu múzeu ako dokonalý zdroj piesní a tradícií. O jej výbornej mysli svedčí aj to, že všetky jej sestry sa dožili viac ako 90 rokov a Margita spolu s najstaršou Jozefínou ašpiruje aj na oslavu storočnice.