„Nejaké dva metre odo mňa taká štangľa čapla, taká metrová. A najprv to dymilo, krútilo sa, keby bola krok dala, mňa zabije. Ale ja som ostala stáť, kukala som na to. Vrndžalo to ešte, na zemi sa to nadhadzovalo. Čo je? To flinta nie je, čo toto je? A že to bola mína. Tá by ma bola zabila. Mama už nariekala, lebo oni počuli do toho bunkra, že som pritom, že už som zabitá. Ja som sa hodila pod medzu a zakiaľ to vrndžalo, ja som nevstala, ale som kričala: ‚Mamička moja, už som zabitá, už som zabitá!‘ Mama to počula do bunkra. ‚Ale keď kričí, hádam nie je zabitá.‘ Ja som tú šunku s tým vandlíkom mala, a mali sme na dva dni čo jesť.“
„Môj otec bol aj zavretý, lebo nemal rád Nemcov. Dozvedeli sa to, bol pol roka zavretý. Pri Ružomberku, ako sa tá väznica volala. Ja som vtedy chodila ešte do tretej alebo do štvrtej [triedy, pozn. ed.]. Bolo tam aj viacej robotníkov, kopu, čo nesúhlasili s tým nemeckým režimom, ale to sa nesmelo hovoriť. Bol chudáčik zavretý skoro pol roka. Najviac to bolo cítiť v lete, najviac sme ho potrebovali, aby zarobil v lete, a potom sme sa báli, že zimu neprežijeme, keď on nerobil v lete, lebo murári najviac v lete zarobili pre rodinu.“
„Jucka Kelermannová mala 3-ročné dievčatko, sestričku, krásne dieťa, aj to zabili! To hrozné bolo! Aj Jucku zabili, zadusili v tej plynovej komore. Ona chodila ku každému vlaku, vyčkávala: ‚Už prídu domov, prídu!‘ Kdeže! Zabití boli v plynovej komore. Jucka mi hovorila v škole, chodili sme do kurzu, už do štvrtej meštianky, že mi dá kufor s jej šatmi. Predo mnou sedávala, múdra bola, nemecky perfektne rozprávala, oni nemecky títo Židia rozprávali, ale to nesmel niekto vedieť. Podľa toho ich potom aj súdili, že sú Židia. Juca vedela perfektne nemecky a hovorí mi: ‚Vieš čo, vezmi si ten kufor mojich šiat. Budú ti dobré, veď sme rovnaké. Sotva sa ja vrátim.‘ ‚Jucka, neexistuje! Mne starká ušije zo starých sukieň všelijakých šaty.‘ Ja som nemala neviem čo, ona sa pekne obliekala. Mali malý obchodík v Dlhej ulici. A potom som sa dozvedela, že tá jej mama chodila ku každému vlaku a najviac za tou malou Monikou plakávala.“
Margita Hanzelová pochádzala z rodiny bojnického murára Štefana Krčíka, kde sa narodila v roku 1927. Otcov zárobok záležal od sezóny, preto rodina aj hospodárila, aby sa uživila. Keď bola malé dieťa, jej otec bol počas druhej svetovej odsúdený ako politický väzeň na polročný trest pre podporu komunistickej strany. Počas vojny zažila bolestivé lúčenie sa zo židovskými spolužiačkami, ktoré odvliekli do koncentračného tábora. Pri prechode frontu mali v dome ubytovaných najskôr Nemcov, následne osloboditeľskú armádu Rumunov. Pri mínometnej paľbe vedľa nej padla mína, ktorá však zázrakom neexplodovala, čo Margitu zachránilo od istej smrti. Po vojne pracovala ako účtovníčka vo viacerých podnikoch. Vydala sa za stavebného technika a mala dve dcéry. Ako 55-ročná odišla na dôchodok. Počas neho si kráti čas štúdiom a spisovaním bojnických dejín, najmä ľudových povestí a piesní.
