Ľubomír Hatala

* 1931

  • „Tento, čo tam spal, alebo nespal, ja neviem, ale mal vypité. To už bolo nadránom. Teda ráno prakticky, už bolo slnko vonku. Vybehol von a chválil sa Nemcom, že ako strieľali, ako ich zahnali. Že boli viacerí, tí partizáni, ale údajne bol len jeden, čo sa chcel dostať. A ja som mu povedal, že je zbabelec a že čo sa chváli. Po nemecky, takže mi rozumel. A on hovorí: ‚Čo si to povedal?‘ Utekal naspäť, dobehol so samopalom, s tým nemeckým, natiahol a mňa zatlačil, tam bol drevený plot, tak k tomu plotu. A zabiť ma, zabiť ma, zastreliť ma chcel. A chlapci, keď to videli, už dvaja utekali. Tam bola taká stráň a tam taký potôčik malý tiekol. Tam bola tiež ulica. A v tej ulici bol veliteľ Otto Mock u jedného kamaráta. Tiež jeden veliteľ. Kričali: ‚Pán Mock, pán Mock, poďte, poďte ho zachrániť.´A ten vybehol, že čo je, volali ho, aby šiel s nimi, pretože Nemec chce ‚schiessen‘, mňa že chce strieľať. Tak on dobehol a mu vytrhol ten samopal. A povedal, že či chce deti strieľať alebo čo. Tak že ráno na report pôjde. K veliteľovi nejakému vyššiemu alebo čo."

  • „Potom sudca mi povedal, že vidieť, že som sa nepolepšil, že ma to nezlomilo nejako ten súd. Vravím, že aký to bol súd, keď nemám ani obhajcu, ktorý bol zaplatený. Otec poslal stovku, potom vrátili asi osemdesiat korún, pretože sa súd vraj nekonal. Ale právnik ani nevedel, mu nepovedali, že kedy bude súd. Že ho volám, však ja mám právo s ním hovoriť pred súdom, má mi poradiť, ale nič. A potom som si pomyslel, že dobre. Ja viem, že mi budú ponúkať ex offo nejakého, odmietnem a hájim sa sám. Však mám ústa na to, aby som sa obhájil. Ja som nikoho nezabil, ja som nikoho neokradol, môžete ma súdiť, koľko chcete. Oni sa dívali, akože som drzý a sebavedomý, neviem. Tak som ich trochu asi ovplyvnil, potom mi dali 18 mesiacov."

  • „Z Prievidze keď sme išli v autobuse, ja som stál. Boli starší, čo tam sedeli. Okná boli zatreté, aby nebolo vidieť dovnútra. My sme nesmeli okná otvárať, žandári so samopalmi sedeli vo vnútri a tak ďalej. A teraz, ako sme išli, ten chlapec z Prievidze, ten bol mladší odo mňa hádam o dva roky. A mi hovorí, či nepoznám - neviem, aké to dievča, aj meno mi povedal -, ale odpovedal som mu, že nepoznám. Že to je mladšie dievča, to ja nepoznám. Pozriem na neho, a tu aj tu mal dieru v dlani. On mohol mať možno 18, možno 19 rokov. Mladý chalan. Možno ani toľko nie. Pýtam sa, že čo to má. Vraj si zobral cigarety a sám si to prepálil. Chlapče, tebe šibe, som si pomyslel. A zas len či ju nepoznám. Hovorím, nepoznám, mám iné myšlienky teraz, nech to nechá tak. Potom zo sedadla jeden vyskakoval, taký starší chlap. Neviem, odkiaľ to bol, kde ho naložili, kde ho vzali. Postavil sa a hovorí: ‚Ja, obvinený číslo to a to, prisahám, že som chcel zradiť túto republiku a porušil som zákon ten a ten...‘ A tí ho posadili, tí žandári, nech je ticho, nech s tým prestane. A za polhodinu znova vyskočil, znova to hovoril. Proste zmagorený, aj ten chlapec." „To z tých výsluchov asi však?" „Áno, aj ten chlapec. Prepálené, že on si prepálil. Ale to keď ho vyšetrovali, tak mu prepálili ruky, mladému chlapcovi. Tak to boli pre mňa také šoky nejaké."

  • Full recordings
  • 1

    Prievidza, Slovensko, 19.05.2018

    (audio)
    duration: 05:04:00
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ako syn žandára precestoval celé Slovensko. Skončil v Jáchymove, lebo sa nechcel zmieriť s komunistickým režimom

Ľubomír Hatala - fotografia z čias základnej vojenskej služby (1955)
Ľubomír Hatala - fotografia z čias základnej vojenskej služby (1955)
photo: z archívu pamätníka

Ľubomír Hatala sa narodil 23. septembra 1931 v Záhorskej Vsi. Otec Peter Hatala bol príslušníkom československého četníctva, matka Helena Hatalová bola v domácnosti s Ľubomírom a jeho bratom Milanom. Absolvoval ľudovú školu v Senici, neskôr vyštudoval gymnázium v Skalici. V obdobi Slovenského národného povstania bol svedkom lokálnych vojnových udalostí, pri ktorých sa neraz ocitol v ohrození života. V období skončenia gymnázia žil s rodinou v Prievidzi. Otec bol v neskorších rokoch po nástupe komunizmu perzekvovaný a prinútený k odchodu zo služieb Verejnej bezpečnosti pre svoju službu v minulých režimoch. Ľubomír bol prinútený k odchodu zo štúdia medicíny v Prahe. Pod vplyvom skúseností sa v rámci odporu voči režimu venoval myšlienkam ilegálneho skautingu v organizácii „Zlatý orol”, ako aj myšlienkam protikomunistického odboja. V roku bol 1953 bol zadržaný, vyšetrovaný a odsúdený na 18 mesiacov odňatia slobody. Výkon trestu absolvoval ťažkou manuálnou prácou v tábore nútených prác Jáchymov pre bane Bratrství a Svornost. V roku 1955 po prepustení na slobodu absolvoval základnú vojenskú službu v doplnkovom pluku v Jeseníku. V roku 1958 uzavrel manželstvo s Oľgou Halmovou, ktorú opatroval až do roku 2015, keď zomrela. V súčasnosti žije Ľubomír Hatala na dôchodku v Prievidzi.