The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milota Havránková (* 1945)

• narodená 7. 8. 1945 v Košiciach

• 1960-1964 štúdium na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave

• 1966 - 1971 štúdium na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umění v Prahe

• 1972 - 1977 pôsobila ako odborná pedagogička výtvarnej fotografie na SŠUP v Bratislave

• 1977 - 1991 v slobodnom povolaní

• 1991 pôsobila ako pedagogička a vedúca ateliéru na VŠVU v Bratislave

• 19994 vysokoškolská pedagogička na Katedre fotografie FAMU v Prahe

• 1995 docentská habilitácia v odbore fotografia na FAMU v Prahe

• 2002 vedúca Katedry fotografie a nových médií VŠVU, členka Odborovej rady VŠVU, členka Umeleckej rady VŠVU

• 2006 menovaná za vysokoškolskú profesorku v odbore Voľné umenie

Uznávaná slovenská fotografka Milota Havránková formovala niekoľko generácií fotografických tvorcov. Za bývalého režimu vyučovala a ovplyvnila mladých adeptov výtvarnej fotografie, ktorí neskôr vstúpili do povedomia ako Slovenská nová vlna. Bolo to v dobe, ktorá nepriala slobodnému vyjadreniu, keď straníci neváhali diktovať umelecké postupy a ideologicky usmerňovať tvorbu. Ani sovietska okupácia a všadeprítomné ohýbanie chrbtov ju ako umeleckú fotografku neodradili od hľadania vlastného smerovania a výrazu. Aký bol život umelkyne inklinujúcej k experimentálnej tvorbe v časoch nepodareného spoločenského experimentu zvaného komunizmus?

Iný pohľad na realitu

Milota Havránková sa narodila 7. augusta 1945 v Košiciach. Otec bol pôvodom z Čiech a matka pochádzala z Horehronia. Česko-slovenskí manželia po skončení vojny a narodení dcéry dúfali v príchod nových zmien. Milota spomína: „Mala som rodičov, ktorí boli slobodní duchom, neuveriteľne bezprostrední a otvorení. Vyšli z veľmi jednoduchých pomerov. Verili, že sa v povojnovom smerovaní ich život zmení k lepšiemu.“

Radikálne sklamanie prišlo po februári 1948. Komunistickým prevratom sa Československo vydalo na neistú cestu budovania socializmu. Milotini rodičia boli vývojom situácie zaskočení. Do strany nikdy nevstúpili. Povahou aj presvedčením odolávali revolučnému zápalu straníckych agitátorov. Záľubu a zmysel nachádzali predovšetkým v súkromnom živote: „Obidvaja boli prirodzene tvoriví. Často v domácom prostredí insitne maľovali. Mama chodila do maliarskeho krúžku, maľovala bujné krajinky, zaujímavo vyšívala a s nevšednou noblesou nás dokázala obliekať. A môj otec, ktorý vnímal realitu po svojom, jej do všetkého zasahoval. Keď maľovala, vždy tam primaľoval niečo absurdné, prípadne zmenil ročné obdobie podľa toho, v akom sme sa momentálne nachádzali. “

Takto opisuje Milota Havránková experimentovanie svojho otca. Na rané detstvo si spomína najmä v súvislosti so všadeprítomnou výmenou názorov. Nešlo pritom vždy len o maľovanie, objektom otcovej kreácie bola aj samotná domácnosť: „Bolo to nespočetné množstvo absurdných nápadov, na ktoré by nestačila ani hrubá kniha. Na záchode napríklad vymontoval žiarovky a fosforeskujúcimi farbami tam namaľoval čosi neskutočné, až desivé. Tým nám už ako deťom otváral akýsi iný pohľad na realitu, ale to sa dalo pochopiť, až keď som sama začala tvoriť...“

Štúdium fotografie

Nebolo žiadnym prekvapením, že Milota začala navštevovať školu s výtvarným zameraním. V roku 1959 bola zapísaná na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, kde rodina žila po presťahovaní z Košíc. Hneď na začiatku štúdia bola priradená na oddelenie fotografie, lebo ostatné odbory boli obsadené. Prvý fotoaparát značky Flexaret zdedila od otca, neskôr dostala od rodičov východonemecký Praktisix. 

„Na škole som nebola veľmi šikovná, bola som skôr nemožná, nepraktická. Všetko som kazila. Pamätám sa, že sme stále vážili nejaké chemikálie alebo sme niečo dokumentovali. Nechápala som zmysel dokumentovania, chcela som niečo pretvárať, možno voľne maľovať, to mi išlo veľmi dobre. Po skončení štúdia na SŠUP som získala prácu fotoreportérky vo Filmových ateliéroch na Kolibe, kde ma očarilo prostredie kulís a množstvo zaujímavých ľudí, ktorí vytvárali inú realitu. Objavila som, že cez fotografiu a film môžem robiť čosi, čo by ma mohlo napĺňať. Prihlásila som sa na FAMU, na odbor kamery, fotografia sa v tom čase nedala nikde študovať na vysokej škole. Prijali ma na prvýkrát, čo bol pre mňa zázrak, ktorý ma neuveriteľne nakopol. Pražské kultúrne prostredie a tvorivý kvas českého filmu bol v tom čase na svetovej úrovni, a to vďaka silným osobnostiam, ktoré zároveň učili na škole. Vytvárali slobodu v neslobode plnej eufórie. Prelínali sa tu dva prúdy vizuálnej kultúry. Bola to Česká nová vlna a sureálny film, ktorý prišiel zo Západu. Vďaka akademickej pôde nám premietali všetky zakázané filmy. Uvoľnené prostredie ma začalo inšpirovať k experimentu inscenovaných prvkov vo fotografii a filme, začala som všetko intenzívne vnímať a nasávať.“

Uvoľnené a slobodou zaváňajúce 60. roky boli priaznivo naklonené rozširovaniu kultúrnych obzorov. Podobne tomu bolo aj s občianskym aktivizmom, bujnejúcim práve v univerzitnom prostredí. Milota Havránková sa v tejto dobe začala naplno aktivizovať, a to nielen v Prahe, ale aj v Bratislave, kde sa zároveň podieľala na tvorbe študentského časopisu Echo: „Bol to časopis mladých ambicióznych vysokoškolákov, ktorí sa snažili polemizovať s politickou situáciou slovom aj obrazom. Ja som im do toho prirodzene zapadla. Moje fotografie zaplavili časopis.“

V polovici 60. rokov bola spoločenská situácia natoľko priaznivá, že Milotina prvá verejná výstava v roku 1965 sa mohla uskutočniť v západonemeckom Tübingene počas medzinárodného sympózia vysokoškolských študentov.

Surreálna doba

Netrvalo to dlho a všetko sa zmenilo. Dňa 21. augusta 1968 po augustovej okupácii vojskami Varšavskej zmluvy. Milota Havránková bola v polovičke štúdia, plná ambície spolupracovať na kolektívnej tvorivej rovine vo filmovom prostredí. Havránkovej snímky z tohto obdobia majú podľa slov autorky silný surreálny náboj. Hovorí, že to nie je ani tak výsledok jej pričinenia, ale že sama doba, v ktorej sa nachádzala, bola jej presným zrkadlom. Situáciou po sovietskej „bratskej pomoci“ sa stala ešte absurdnejšou.

Študentský aktivizmus bol utlmený a pomaly sa pripravovala pôda na normalizáciu spoločnosti. Všetci Milotini kamaráti, s ktorými si predstavovala spoluprácu, emigrovali do zahraničia. ECHARI v Bratislave mali zakázanú činnosť a boli pod policajným dozorom. Všetko sa rozutekalo a beznádej sa presunula do skrytých emócií. Havránkovej fotografie hýrili silou sureálnej uvoľnenosti, ktorú bezprostredne prežívala... Po invázii a v skorom exile mnohí zvažovali svoje ďalšie smerovanie. Príchod nových vyučujúcich na FAMU čiastočne poznamenal spôsoby a hranice tvorby. Spočiatku rozmýšľala o prestupe na vysokú výtvarnú školu do Bratislavy. Vedúci katedry Ján Šmok ju však presvedčil, aby vytrvala pri fotografiii, ktorá sa v tom čase jeho pričinením stala samostatným odborom a prvou školou na svete, kde sa dal dosiahnuť vysokoškolský titul „umelecký fotograf“.

„Ukončila som úspešne štúdium ako prvá absolventka fotografie. Hoci niektorí pedagógovia, ktorí tam pribudli, ma presviečali, že svojimi fotografiami iba skresľujem skutočnosť. Vtedy som si celkom jasne uvedomila, že to je práve u mňa naopak, lebo ja som to tak cítila, aj videla. Hľadala som tvorivú cestu, ako cez fotografiu hlbšie uvažovať a premýšlať,“ vysvetľuje.

Sloboda v azyle

Milota Havránková doštudovala a v roku 1971 získala univerzitný titul. Istú dobu fungovala v slobodnom povolaní, aj keď v komunistickej neslobode. Práve v tomto období položila základy slovenskej inscenovanej fotografie. Vzhľadom na prestížnosť jej pražského vzdelania bola doma na Slovensku žiadanou odborníčkou. Čoskoro po nej siahla stredná škola, kde predtým sama študovala. Na bratislavskej SŠUP-ke začala vyučovať výtvarnú fotografiu. So študentmi sa cítila ako rovesníčka.

„Bola som mladá, plná eufórie,“ spomína na učiteľské začiatky a dodáva, že rolu učiteľky si nevedela dosť dobre predstaviť, lebo skúsenosť, ktorou prešla, bola viacvrstvová a čerpať mohla len zo seba. Na pedagogickú dráhu nastúpila v roku 1972, v čase, keď bola normalizácia už v plnom prúde. Previerky, nátlak a autocenzúra sa stali súčasťou pracovnej náplne zamestnancov kultúry a školstva. Milota Havránková však nechcela vyučovať v zovretí socialistických mantinelov a fotografiu chápala ako súčasť sebavyjadrenia každého jednotlivca, ktorý chce o živote zmysluplne rozmýšľať. Metódy, akými viedla svojich študentov, sa vymykali bežným osnovám; ako pedagogičke jej v prvom rade išlo o to, aby ich nasmerovala k nachádzaniu vlastnej cesty, ktorá nemôže plynúť z nariadení. Uvedomovala si situáciu, v ktorej sa ocitla.  

„Ak som chcela so študentmi niečo dosiahnuť, musela som im vytvoriť azyl, kde budú môcť slobodne tvoriť. Začali vznikať hravé nápady v slobodnom duchu a fotografie hovorili samy za seba. Spoločne sme sa overovali na všetkých úrovniach foto tvorby. Bola som ich obľúbená pedagogička, ale zároveň aj kamarátka. Bolo to aj najsilnejšie obdobie mojich vlastných premien v chápaní zmyslu podstaty a prístupu k tvorbe. Všetko fungovalo vďaka riaditeľovi školy Jozefovi Brimichovi, ktorý dokázal v čase neslobody udržať neutíchajúcu pozitívnu atmosféru školy, ktorú nejako vedel zaštítiť vlastnou osobnosťou. Škola sa stala kľúčovou aj v mojom tvorivom napredovaní. Fotografiu som začala milovať a práca so študentmi ma neskutočne bavila. Bolo to úžasné, akoby sme tvorili dejiny fotografie za železnou oponou. Otvárala som priestor kreativite, ako som len vládala. Bolo to obdobie, ktoré sa nedá napodobniť. Všetci na to dodnes spomínajú ako na niečo dôležité, inšpiratívne, čo ich nakoplo, dalo priestor na naštartovanie zmeny vnímania tvorby fotografie vo všeobecnosti.“

Experiment a snaha modernizovať

Vlastná tvorba Miloty Havránkovej mala od počiatku blízko k experimentálnemu inscenovanému príbehu. Jej fotografie vždy úzko súviseli aj súvisia s jej osobným príbehom, ktorý bol vždy plný odvahy a novátorských výziev. Je paradoxné, že natoľko osobitá, nonkonformná a normám sa vzpierajúca autorka sa umelecky profilovala práve v režime netolerujúcom žiadne odchýlky od nanútenej reality. Socialistický realizmus prenikal do všetkých kultúrnych sfér, jeho hranice boli pevne určené.  

„V tom čase sa objavovalo veľa balastu, výtvarníci boli prinútení pracovať, ako sa diktovalo, a mnoho výtvarníkov malo zakázanú činnosť. Mne sa zázrakom podarilo medzi touto situáciou nejako preplávať. Fotografia taká, ako som ju vytvárala, ich nezaujímala. Bola prístupom nová a nerozumeli jej, a ja som si  ju robila hlavne do šuplíka. Výstavy boli vždy vytrhnutím z procesu mojej tvorby, ktorá bola silne vizuálna, nikto sa nič nepýtal a ľuďom to stačilo. Vyšla som z prostredia Prahy, ale žila som na Slovensku, kde ma skôr vnímali ako fotografku pre všetko. Zarábala som si najmä fotením depozitov v galériách, dávala som dokopy ilustrácie knižiek, fotila som sklo a dostala som sa aj k monumentálnej tvorbe do interiéru, čo bolo v tom čase vo fotografii úplné nóvum. Celá moja voľná tvorba bola tak trochu anonymná, aj keď som mala niekoľko výstav, kde boli zakázané moje experimenty vo filme. Pamätám sa, ako im strašne vadili niektoré pohybujúce artefakty, ako napríklad päťcípa hviezda z mora. Myslím, že sa o mne vedelo, a to skôr v kruhoch, kde som prišla do priameho kontaktu. Dostala som nálepku experimentátorky, a to ma paradoxne aj chránilo. Moje kľúčové výstavy sa odohrali hlavne v zahraničí, a to najmä v Poľsku, kde bola uvoľnená atmosféra pre rozvoj umenia. Keď mi urobili nedávno retrospektívnu výstavu mojej tvorby, kde ju ľudia prvýkrát videli v kontexte rokov, boli veľmi prekvapení z toho, čo som všetko vytvorila. Svojím spôsobom som vraj predbehla dobu.“

Ponovembrový vývoj viedol k výmene kádrov aj na učiteľských postoch. Zo škôl odchádzali starší pedagógovia a stranícki činovníci, ktorí uvoľňovali priestor slobodným formám výučby. Milotina osobnosť a odborné skúsenosti však presvedčili, aby pokračovala vo svojom smerovaní ako pedagogička na novovzniknutom odbore výtvarnej fotografie v Bratislave a neskôr aj v Prahe na FAMU. Za takmer 40 rokov pedagogickej práce v demokracii sa vypracovala na široko rešpektovanú a obľúbenú odborníčku. Dodnes na ňu množstvo študentov stále nedá dopustiť. Napriek jej skeptickému hodnoteniu súčasnej virtuálno-masovej kultúry oceňuje, že dnešným umelcom sa sloboda otvorila.

„Je teraz len na nich, ako túto novootvorenú situáciu zvládnu,“ poznamenáva Milota Havránková.