Milota Havránková

„Bolo to také zaujímavé, že tie moje fotografie tam všade uverejňovali. Čiže v podstate tie vysokoškolské časopisy Echo mali všade moje fotky. A hoci tie moje fotky boli fotografie mojich blízkych, tak všetky mali taký veľmi surreálny náboj, a vlastne tá doba, ktorú sme žili, bola svojím spôsobom tiež veľmi surreálna. Lebo tie 60. roky, na jednej strane, to bola doba pre mojich rodičov neskutočné ťažká, a my sme v podstate len rebelovali a sme si to až natoľko neuvedomovali, len sme vedeli, že sa niečo deje a že treba niečo proti tomu robiť.“

„Ja som si vlastne uvedomila jednu vec. A totiž, že nemôžem so študentami robiť pravdivý dokument, čiže dokumentovať absolútnu skutočnosť, ktorá sa vtedy niekde na tých uliciach nachádzala. Ale snažila som sa s tými študentami vytvárať akýsi azyl a som ich učila, aby sa nejakým spôsobom uvoľnili a vytvorili si aspoň vlastnú slobodu. Takže my sme si v tej škole začali robiť fotografie na hudbu alebo sme si vymýšľali rôzne vymyslené scenáre, ktoré nemali s tou realitou nič spoločné.“