The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Lívia Herzová, rod. Kazárová (* 1926)

• narodená 22. 4. 1926 v Tornali v maďarskej židovskej rodine

• otec vlastnil drogériu s lekárenskými potrebami

• po Prvej viedenskej arbitráži sa Tornaľa stala súčasťou Maďarska

• od r. 1941 navštevovala kláštornú obchodnú školu

• napriek numero nullis pre Židov študovala od r. 1943 jeden rok na obchodnej akadémii v Rožňave ako jediná Židovka

• v júni 1944 bola s matkou deportovaná do Auschwitzu, obidve prežili selekciu doktorom Mengelem

• po troch mesiacov boli s tisíc ďalšími ženami transportované do koncentračného tábora Münchmühle, kde vyrábali v Sprengstoffwerke Allendorf výbušniny

• v marci 1945 sa vydali na pochod smrti

• v blízkosti západného frontu boli oslobodené Američanmi a strávili dva mesiace v nemeckých rodinách pri mestečku Ziegenhain

• po návrate do Tornale sa zvítali s otcom

• v roku 1948 sa vydala a pracovala v národnom podniku Drogérie

“Otec, mama a ja...to sa nedá povedať, to sa nedá...my sme nevedeli hovoriť, ani otec, ani mama, ani ja, keď sme videli.”

Asi najsilnejším a zároveň najemotívnejším momentom v živote človeka, ktorému sa podarilo prežiť tábor smrti, teda aj v živote Lívii, bolo stretnutie s jej najbližšími po oslobodení. Bolo to niečo výnimočné, ba až nevídané, keďže sa podarilo zachrániť nielen pamätníčke, ale aj jej rodičom. Išlo o moment, kde slová boli nahradené emóciou, dojatím a pocitom silného rodinného puta. 

Lívia Herzová, za slobodna Kazárová, sa narodila 22. apríla 1926 v Tornali. Jej mamička Vilma bola mladá a energická žena, ktorá však väčšinu svojho života bola skôr doma a starala sa o domácnosť. Otec Zoltán vlastnil menšiu lekáreň v meste. Spolu mali len jediné dieťa, Líviu. Pôvodom išlo o židovskú rodinu, ktorá však ani zďaleka nedodržiavala všetky sviatky. V pamäti utkvel Šábes či Chanuka. Okrem toho patrila rodina Kazarových medzi maďarskú menšinu a doma sa hovorilo výlučne maďarským jazykom. Výnimkou neboli ani školy. Síce Lívia navštevovala židovskú ľudovú školu, ale znovu len s maďarským jazykom. Jej mladosť bola ukončená veľmi rýchlo, keďže čochvíľa začala zúriť Druhá svetová vojna a mladé osemnásťročné dievča muselo zo dňa na deň dospieť. 

Druhá svetová vojna a horor, ktorý Lívia s mamičkou prežili

V čase vypuknutia vojny, bola Tornaľa súčasťou Maďarska a proti- židovské zákony, ktoré sa pomaly, ale isto začali uvádzať do praxe, sa Líviinej rodiny veľmi nedotkli. Naopak antisemitizmus však už cítiteľný bol, a to veľmi výrazne. “To áno...všelijaké heslá kričali,” spomína si pamätníčka. Onedlho otcova lekáreň bola zarizovaná, avšak ešte stále sa Lívii darilo pokračovať v štúdiu, ktoré sa v roku 1942 presunulo do Rimavskej Soboty, na obchodnú akadémiu k miestnym mníškam. Mala nadpriemerné výsledky v škole a teda ako jedna z mála bola prijatá. Napriek jej židovskému pôvodu a antisemitizmu, ktorý v tom čase prekvital, bola v kolektíve obľúbená. 

Všetko sa zmenilo v roku 1944, keď Lívia s mamou Vilmou boli chytené a nútené absolvovať cestu dobytčím vagónom do koncentračného tábora. Otecko deportovaný nebol, keďže ešte predtým bol narukovaný do armády. “Ja s maminkou od prvej chvíli, až prišlo oslobodenie, prišli sme domov ruka v ruke.” Boli nerozlučiteľné, vzájomne sa podporovali a posúvali vpred. Možno aj to im zachránilo obom život. Vagón bol viac než preplnený, keďže v ňom bolo natlačených štyridsať ľudí. Cestovali dlhé tri dni a tri noci, pričom mali k dispozícii len jeden krčah s vodou. Driemali v nich zmiešané pocity. Nemali ani šajnu kde presne idú a čo presne budú robiť. “Ideme na prácu...bola povedaná veta.” 

Nadišiel čas vystúpiť. Ocitli sa v Osvienčime, kde ich čakali dvaja vojaci. Tí rozdeľovali ľudí do dvoch radov, z ktorých jeden znamenal prácu a možnosť prežiť a druhý istú smrť. Rovno do plynovej komory išli najmä starí a chorí, teda najmä tí, ktorí nebudú schopní pracovať. Lívii a jej matke sa podarilo dostať na rovnakú stranu a zároveň skončili aj v spoločnom bloku, v bloku číslo päť. Ich osobný priestor bol viac než nedostačujúci, keďže predstavoval len toľko čo zabrali pri sadnutí si. “Takže ja...v mamkinom lone som spala,” dodáva Lívia. Nasledovalo oholenie hláv, sprchovanie a väzenská rovnošata s číslom. Pri tejto myšlienke sa pamätníčka zmienila, že svoje šaty darovala do múzea holokaustu v Nemecku. Číslo, ktoré bolo Lívii a jej matke pridelené, im bolo aj vytetované, avšak počas života si ho dali odstrániť a chceli naň zabudnúť. Totiž pridelením čísla akoby prestali byť ľuďmi, a práve to bolo na tom to najhoršie. Po príchode im dali Nemci asi na dva týždne vydýchnuť a najesť, teda išlo len o varenú trávu a zemiaky, ale aspoň trochu sa im podarilo nabrať silu. 

Ďalšie dni v koncentračnom tábore sa niesli v duchu práce a v snahe prežiť. Každý deň dochádzali do podzemnej továrne, kde plnili granáty a premiestňovali 140 kilogramov ťažké bomby. Lívia mamičke niekoľkokrát zachránila život, keďže ju stále hnala dopredu, a to najmä pri práci. “Boli sme presvedčení, že keď robíme, že keď pracujeme, tak budeme žiť.” Pamätníčka si spomína aj na jednu svetlejšiu chvíľu, keď jej jeden zo starších esesákov zachránil v tábore život. Stalo sa to vtedy, keď sa mladá, len osemnásťročná Lívia ocitla pri potoku, z ktorého sa chcela napiť. Videla, že tam sedí vojak s privretými očami, ale smäd bol silnejší. V okamihu keď si nabrala vodu, esesák začal kričať nech to nepije, pretože vo vode sú chemikálie, ktoré ju môžu zabiť. Zostala v šoku a nechápala, prečo ju zachránil. Keď sa ho spýtala prečo, tak jej bolo povedané, že aj on má doma dcéru v jej veku. “Niekto by povedal, že všetci...není pravda, niektorí boli dosť ľudskí, keď do nich doletelo srdce,” ukončila Lívia myšlienku. 

Síce Osvienčim predstavoval takmer istú smrť, o príliš veľkej spolupatričnosti medzi väznenými nemožno hovoriť. Neraz sa tam nachádzali mnohopočetné rodiny, avšak niektorí z nich sa napriek tomu videli len raz. Rovnako to bolo aj v Líviinom prípade, keďže v tábore bola aj jej teta s deťmi. Nakoľko sa ľudia medzi blokmi nemiešali, nebolo možné stretnutie. A čo bolo najdôležitejšie, že tam už každý bojoval sám za seba, za svoj vlastný život. Určitá náklonnosť však existovala, no len medzi najbližšími, ako to bolo medzi pamätníčkou a jej mamou. Navzájom si pomáhali celé dni, dokonca Lívia často urobila prácu za obe. “Nemec sa prechádzal hore-dole, sem tam kukol,” spomína si pamätníčka. Keď však prišlo k rozdeleniu a mama pracovala na inom mieste, jej dcéra sa o ňu nikdy nebála vďaka spoločným “obedom”, kde sa mohli presvedčiť, že sú v poriadku. Podvoliť sa podmienkam a príkazom bolo v tábore náročné, niekedy ba až nemožné, ale Lívia si našťastie nepamätá žiadne extrémy, alebo teda len nebola ich očitým svedkom, za čo je dodnes vďačná. 

Moment oslobodenia a Líviin návrat do bežného života

Lívia sa počas rozhovoru začala zamýšľať nad momentom, ktorý mal predstavovať nádej a šancu dostať sa na slobodu. Z ničoho nič začali dozorkyne kričať nech sa všetci oblečú a idú dopredu. Dokonca ony samotné sa prezliekali do svojich súkromných šiat, aby si osloboditeľské vojská mysleli, že sú jedny z väzňov. “Vtedy sme vedeli, že blízko sú Američania,” dodala pamätníčka. Po úspešnom oslobodení, bola Lívia s mamičkou ubytovaná v dome miestnej nemeckej rodiny. Nakoľko obe hovorili veľmi dobre nemecky, nemali problém sa s nimi dorozumieť. 

Nasledoval návrat domov, do Tornale. Americkí vojaci zabezpečili vlak, ktorí ich odviezol do Bratislavy, odkiaľ sa už svojpomocne dostali do svojho rodiska. Navštívili starostu obce, keďže sa chceli dozvedieť niečo o otcovi, o ktorom celý ten čas nevedeli absolútne nič. “Povedal, že náš otec žije.” Túto informáciu mal od vedúceho obchodu Baťa, ktorý im to nakoniec potvrdil. Otec Zoltán vojnu prežil a uchýlil sa u mladšieho brata v Lubeníku. Lívia nečakala ani sekundu a strýkovi poslala list. Po obdržaní listu, strýko Emil spolu s bratom nasadli na motocykel a ponáhľali sa do Tornale. Išlo o nezabudnuteľné stretnutie, plné emócií. Niekoľko nocí prespávali v dome ochotnej susedy, nakoľko v tom ich, už bývali iní ľudia. Trvalo vyše roka, kým svoj vlastný dom a drogériu, dostali naspäť.

Rodina Kazárových sa snažila vrátiť do bežného života a začať odznova. Lívia sa snažila absolvovať akadémiu, avšak k maturite sa ani po vojne nedostala. Rozhodla sa preto istý čas pracovať v otcovom laboratóriu. Láska na seba nenechala dlho čakať a počas návštevy známych v Piešťanoch, stretla svojho budúceho manžela. “Páčili sme sa jeden druhému asi,” úsmevne dodáva Lívia. Jej nastávajúci, Pavel Herz, bol rovnako židovského pôvodu. Celá jeho rodina zahynula v koncentračných táboroch. Práve kvôli nemu sa pamätníčka začala učiť po slovensky, keďže on do smrti maďarčinu neovládal. Svadba sa konala v roku 1947 a veľmi dlhú dobu žili spolu s Líviinými rodičmi, s ktorými sa Pavel vedel dorozumieť vďaka nemčine, ktorú ovládal perfektne. 

“Nadávalo sa, ale žilo,” takto okomentovala Lívia nástup nového režimu, komunizmu. Bez emócií, keďže podľa jej názoru sa bytostne dotýkal najmä majetných ľudí. Nikdy v živote sa nestala členkou komunistickej strany, narozdiel od manžela, ktorý kvôli funkcii hlavného účtovníka na úrade, musel. Najprv bývali na Panenskej ulici, neskôr začali žiť v bratislavskom byte v Ružinove a Lívia pracovala na podnikovom riaditeľstve v drogérii. Síce túžila študovať farmáciu, nedostala sa tam. Po vojne si už nespomína, že by ona alebo jej manžel, mali nejaké problémy kvôli ich židovskému pôvodu. V roku 1953 sa im narodila dcéra Eva, ktorá ako ostatní členovia rodiny, sa vydala cestou farmácie. V súčasnosti je Lívia prababičkou a po smrti manžela sa rozhodla žiť v bratislavskom dome seniorov, v Ohel David. Nemá žiadne konkrétne životné motto, ktorým by sa riadila, avšak celým životom sa snažila prechádzať na základe ťažkých životných skúseností, s ktorými sa žiaľ, stretla.