Lívia Herzová, rod. Kazárová

“Ešte poďme späť do toho Osvienčimu. Ale potom boli zase granáty čo som ja plnila, čo som ja nosila...to bolo sedemdesiat kilové, to sme nosili tak. To je také ako nosiť cukor, to bolo ako cukor toto...viete. V továrni. No už neviem ako to je slovensky. To sme len tak nosili, ale to nebolo potrebné. Len aby sa robilo niečo...z tohoto rohu tam a z tohoto rohu tam, a z tohoto rohu späť. Aby bola práca. A potom šup, domov. Keď ste boli v Osvienčime, stále ste boli s mamičkou? Ako, keď som? V Osvienčime. Áno, áno. Stále. Stále, nás nerozdelili. Sme sa držali. Nerozdelili. To bolo jediné, že nerozdelili. Nie, lebo mamka dosť dobre vyzerala. Mamka bola deväťstojedna rodená, to znamená, že tak v štyridsiatom štvrtom dobre vyzerala ešte. A práceschopná vyzerala. Takže to je šťastie. Stará mama išla tiež s nami a ona ešte prvý...pri prvom rozdelení v Osvienčime, kde stáli sme a robili tak a tak. Už ju vzali do plynu. Starú mamu, mamkina mama bola, áno. Ona...to len tak. Život, smrť, ako keď poviete. To, to nebolo...oni nevedeli kam idú. Vedeli sme my, ktorí boli na život. Voľakto tam šepkal, že vy idete pracovať a tí...tí nebudú pracovať. Nebudú pracovať, tak nie sú potrební. A vy ste boli v tej časti ako je krematórium, či ste boli v Březinke? Či som mala šaty? Nie, či ste boli v tej časti ako je krematórium alebo ste boli v Březinke. Alebo… Krematórium...to bolo veľké. Osvienčim bol veľký. Krematórium bolo tak, odo mňa. Videli sme ich dym. Čiže ste boli v tých blokoch… Videli sme z tých blokov...bola som blok päť, áno? Bolo oproti a ten bol plynový blok.”

“Lili poďte, budem sa pýtať, budete mi rozprávať. Mala som vám prečítať aby som vám vedela v slovenčine...ja to mám v maďarčine práve. Tým transportom keď ste išli, tak tri dni a tri noci. Áno. Tak približne. Tak to bolo… V lone jeden druhému, na zemi, vo vagóne. A vedeli ste už, čo sa deje vo svete? Nie, nevedeli sme. Ideme na prácu, bola povedaná veta. Ako ste to prežívali vy s mamičkou? Ako? Ako ste to prežívali s mamičkou? Báli ste sa? Vo vagóne? Nie...natoľko sme nevedeli čo je a natoľko bolo v Osvienčime kvázi zle oproti...že tešili sme sa, že ideme pracovať a budeme ľudia opäť. Lebo tak sme boli len čísla v Osvienčime, nie? Čísla...a jedli sme trávu alebo nejakú...keď náhodou bola, boli jedlé zemiaky voľakde. Tráva, varená tráva. Keď ste vystúpili… Dva mesiace som tam bola. V Osvienčime. Áno, presne dva mesiace. Koľko ste mali rokov? Osemnásť, tak osemnásť. Štyridsaťštyri a dvadsaťšesť som sa narodila. Osemnásť, ale veľká škoda, že ste mi to nepovedala. Ja by som to prečítala ešte, len som chcela, myslela...že len ukázať. Že mám odtiaľ odložené...ešte tento zošit. Predvčerom mi doniesol zať, som hovorila dcére, že kde to musím mať a vyhľadaj v mojej izbe a dones ho sem. Keď ste vystúpili z toho dobytčiaku, tak čo sa dialo v Osvienčime? Kde sme? V Osvienčime. Keď ste vystúpili z toho vagóna s mamičkou. Tak čakal...čakal jeden veľmach (veľmajster) a jeden Esesák, a to bolo povedané. Ty na pravo, ty na ľavo, podľa ksichtu. Ja s mamkou sme išli na jednu stranu lebo vyzerala mlado, bola mladá. Deväťstojedna rodená, tak vyzerala na prácu. Druhí...čoskoro sme videli plyn. Do plynovej komory rovno...s tými sa nehralo. Číže vás dali na jednu stranu. Ako? Vás dali na jednu stranu s mamičkou. Na jednu, a tých na druhú. Áno. A nasledovalo potom to čo ste mali pri sebe a… A niektorí išli na tú stranu a do radu, a pracovať, a ísť. Nevedeli sme kam ideme. A išli sme do jedného baráku lebo boli všelijaké bloky, bloky sa volali. No tak jeden barák. No, a teraz stáli sme...a sadnite si, a to bolo naše miesto, aj na spanie, aj na kakanie, s prepáčením. Aj na všetko...to bolo naše. Hotovo, a bolo. To už… Ale najskôr vás… To už bolo, to už bolo lepší prípad ako tí čo išli na druhú stranu. Lebo potom bolo čoskoro vidieť plameň, no že išli rovno do plynu. Boli nejaké vyrážky, hej alebo tak nejako vyzerali...telo vyzlečené, alebo staré, proste nemohúci robiť, do plynu. Rovno, rovno, rovno. A vy ste s mamičkou išli… My sme s mamičkou išli na jednu stranu, ale my sme nevedeli kde ideme...ideme kde oni. My sme išli s mamičkou pod pazuchou do jedného, ako do baráku. Velikánsky barák. A povedali to je naše miesto, koľko keď stojíme.”

„Ideme veľmi dlho, až sme sa dostali k jednému domu, a tam stál Mengele. Osobne. My sme nevedeli, kto to je, až potom. Pred nami sme videli veľký láger. Omama-babka, mamkina mama, bola s nami. Aj teta. Na Zählappelli bolo päť ľudí v jednom rade. Boli sme mamka, ja, teta, tetina dcéra Ica, to sme štyri, a omama. Do radu po päť sa postaviť. Nevedeli sme, čo. Všetko dole, otvoriť ústa. S jedným takým (pamätníčka naznačí pohyb ruky na stranu) išiel niekto do života, alebo do krematória. Mamku, mňa a o päť rokov staršiu sesternicu Icu tak (pohyb ruky). Babka a Icina mama tak (pohyb ruky do opačnej strany). ‚Potom tam sa stretnete.’ Ale kde? V živote, samozrejme, nie. Tak, tak, tak, tak, tak, tak (pohyby rukou zo strany na stranu), to bolo v Osvienčime všetko. Potom sme sa zastavili pred lágrom 5. Veľmi blízko oproti bolo krematórium. Za týždne sme vedeli, že oni sú už hore v dyme. To bolo tak (pohyb ruky na stranu), to bol už dym. Povedali, že tam je krematórium. My sme mysleli, keď povedali, že však sa stretneme. Vpravo, vľavo. V krematóriu.“

„Prišiel veľký vagón, všetci po jednom von. 40 ľudí nás bolo v tom vagóne. Na zemi. Ja som ležala obyčajne v maminom lone, ako aj v Osvienčime. Tak nás brali, brali, brali, brali a nevedeli sme, kam ideme. Až sme vystúpili v Osvienčime. Tam stáli pri vagónoch už nemeckí vojaci. Ešte chcem povedať, čo aj píšem, ja mám svoj denník. Vo vagónoch bol plač, krik, katastrofa, čo bolo vo vagónoch. Do Osvienčimu sme išli tri dni a tri noci, to sa pamätám. Mám to napísané. Mám maďarský denník, manželka Dr. Weissa mi to prekladala. V Osvienčime sme museli vystúpiť. Ešte som zabudla povedať, že ľudia vo vagóne revali, že aspoň vodu. Tie vagóny mali také okienka a v jednej stanici nám podávali v jednej šálke vody. Každý mohol piť jednu kvapku. Dostali sme sa do Osvienčimu, nevedeli sme, kde sme, samozrejme. Vystúpiť. Stáli tam pred nami nemeckí vojaci a ideme. Išli sme, išli sme, dosť dlho sme išli pešo. Píšem aj koľko. Medzitým sme za železnými drátmi videli ísť chlapov v páskovaných šatách: ‚Kde sme?,’ hovorím mamke. ‚Však ideme na robotu, povedali nám,’ hovorí mama. ‚Áno, ideme na robotu. Ale vidím, že vyzerajú ako zajatci, mama.’ ‚Ale čo mi, decko, rozprávaš, akí zajatci?’ Ako 18-ročná som už nebola také decko. Ale bolo to nápadné, že tí chlapi mali také páskované sako.“

„Ale to mi nestačilo, ja som chcela každopádne vyššie. V Rožňave bola štvorročná akadémia. Ale v tom čase bolo treba už veľmi veľkú protekciu, dostať sa tam, kde som už bola. Protekciu od tých zemepánov, ktorí k nám chodili. Otec mal obchod medicínu-drogériu, to znamená polovicu lekárenský a polovicu drogistický tovar. Bol lekárnikom. Ale lekáreň už priamo v našej tzv. dedine bola. S osemtisíc obyvateľmi to nebola dedina, bolo to menšie mesto, dokonca krajské, lebo 40 dedín patrilo do toho kraja. Otec bol predsedom vojnových invalidov pre tých 40 dedín. Takže mala som určitú protekciu, od Maďarov aj od všetkých. Okrem toho, že som bola veľmi dobrá žiačka, skromne povedajúc. Takže som sa dostala ešte z druhej do tretej triedy, kde už bol numerus nullus, na akadémiu do Rožňavy. Tam už stál vo dverách – bajonet auf (otvorený) – mladý (nyilašovec, pozn. autora). Tam nebol žiadny Žid, ja som sa vždy na neho usmiala a išla do triedy.“