„Teda po páde Berlínskeho múru, teda to bolo tiež veľmi divné, o páde múru som, rovnako ako mnohí iní, nemal ani tušenia. A hlavne, nemohol som tomu uveriť! Sedel som pri televízore, pozeral som na to zasadnutie ľudovej snemovne alebo aj Ústredného výboru [komunistickej strany], na ktorom Schabowski zobral ten slávny papier a povedal: ´S okamžitou platnosťou sa povoľuje cestovanie do NSR.` Áno, s okamžitou platnosťou. Bez žiadostí, bez všetkého, len tak. A tomu som vôbec nemohol uveriť. Bolo to v neskorých správach. A ešte tej noci veľa tých, ktorí nebývali ďaleko, šli autami, to bola tlačenica, boli ich ti-sí-ce. Strážnici na hraniciach vôbec nevedeli, ako majú reagovať, ešte o ničom nevedeli. Niekoľkých zadržali, so vztýčenými zbraňami, ale nič sa nestalo. Okolo polnoci už hádam všetci vedeli, že brány sa otvárajú...“
Tí IMs [Industrielle Mitarbeiter] boli tí najnebezpečnejší. To boli nejakí susedia alebo takzvaní „priatelia“, ktorí ťa pozorovali, ktorí ťa neznášali, tí si povymýšľali tie najbláznivejšie veci. Áno, ako som už povedal, mne pripísali tretie dieťa! Ani som netušil, že mám tri deti! A ešte veľa iných vecí... Oni sa skutočne večer postavili pod okno a načúvali, o čom sa vo vnútri rozpráva, ktorý program ľudia v telke pozerajú. Išli do krčmy, prisadli si k stolu, ešte možno aj vyprovokovali ľudí, aby niečo povedali, a potom išli domov a písali si tie svoje protokoly, či to už bola pravda alebo nie – to im bolo úplne jedno! Ešte mám čísla v hlave, tie boli zverejnené po prevrate, že koľko IMs bolo: Pre STASI pracovalo 108 000 agentov! To boli tí najmenší, tí donášači a k tomu sa počítali ešte profesionáli, celý ten systém ministerstva, ich číslo už neviem, ale bolo ich veľmi veľmi veľa. A keď tých 108 000 rozdelíš na 17 miliónov [obyvateľov DDR], tak je to celkom pekné číslo.
Aj spoločensky tu boli v porovnaní so západným Nemeckom veľké rozdiely. Zatiaľ čo na západe sa rôzne skupiny vysídlencov [z ČSR] mohli organizovať v domovských či krajinských spolkoch, v DDR to bolo zakázané. Jedinou možnosťou boli pravidelné súkromné stretávky v lete v pivnej záhrade, kde sa rodiny počas leta každý víkend v nedeľu, teda pravidelne v nedele, stretli a rozprávali si svoje príbehy. Stretávali sa celé rodiny a aj ja som bol často pri tom, a síce bolo to v jednom hostinci oproti železničnej stanici v peknej pivnej záhrade.
Podieľaním sa na spolupráci a partnerstve medzi Spišskou Belou a Brückom symbolicky prepojil dve mestá, dve domoviny svojich predkov, minulosť a súčasnosť
Roland sa narodil 15. apríla 1947 vo východonemeckom meste Brück, kde sa jeho rodičia, pôvodní spišskí Nemci, usadili po násilnej deportácii v roku 1946. Tu získal základné i stredoškolské vzdelanie výmenou za poslušnosť systému, ktorý jeho rodičia principiálne odmietali. Štúdium v odbore ťažby ropy, od ktorého si sľuboval príležitosť pracovať v Iraku a Iráne a odtiaľ emigrovať na západ, mu kvôli politickým zmenám okolo roku 1965 nevyšlo. Zmenil odbor, stal sa inžinierom, usadil sa a založil si rodinu. Keď v roku 1978 kvôli synovej chorobe chcel zmeniť zamestnanie a bydlisko, stal sa podozrivým – STASI ho dala sledovať. Počas návštevy rodiny v USA v roku 1988 mu zomrela manželka a dilemu, či sa má vrátiť, vyriešila reálna hrozba, že by jeho deti skončili v nápravnovýchovnom ústave pre mladistvých. Hneď, ako bolo možné vycestovať z NDR, ho otec vzal so sebou do SRN a na Slovensko. Kontakt so západom a rozhovory s príbuznými, ktorí museli opustiť Slovensko, i s tými, ktorí tam smeli ostať, ale znášali nespravodlivosť, mu otvorili oči. Aktívne sa začal zaujímať o minulosť karpatských Nemcov, stal sa podpredsedom ich krajinskej organizácie (KDLM) a zaslúžil sa o nadviazanie partnerstva medzi Spišskou Belou a Brückom, čím symbolicky prepojil minulosť a prítomnosť.
