Margita Horáková

„Ona mi povedala, v ktorom baraku je sestra. Hneď som utiekla von a išla tam za ňou. A práve ich tetovali. Sestra bola asi tretia alebo štvrtá a som si hneď stala za ňou. Asi som bola jediná šťastná, že ju tetujú, lebo tým bolo moje miesto tam zaistené, že sme boli zase spolu. Ale veľmi zle som sa cítila, musela som ísť späť na revír. Ako tam ležím, naraz ma osloví dievča, že či som Lustig Médy, po maďarsky. Ona tiež chodila tiež do Martina k starým rodičom a na tom revíri bola ešte aj jej sesternica z Oščadnice Eva Neumanová. Tam sme sa kamarátili vtedy. Ona bola na tom revíri hlavná ošetrovateľka. A to bolo také sklamanie tam pre mňa, lebo prišla tá Eva, ktorá bola jedno také zart, chudé, jemné dievča, a prišla jedna drabálna žena s hlbokým hlasom: ,Vieš, prežila som smrť otca a matky, mne sa už v živote nič nemôže stať.´"

„Toto sme mali na šatách – tu hore bolo meno koncentračného tábora – v tomto prípade je to KL Dachau, pod tým bolo číslo, ja mám vytetované číslo, ale to bolo z Osvienčimu, a pod tým bol červený trojuholník. To sme boli veľmi šťastní, keď sme červený trojuholník dostali. Predtým sme mali žltý pás, a potom sme sa stali politickí. Toto T alebo Y neviem, čo znamená. My sme si to našívali. Jedna mala ihlu, cverna bola, že sme si vyťahovali z deky, človek sa stane v núdzi veľmi praktický."

„Potom prišli Nemci, v dedine sme ale dobre vychádzali. Otecko dokonca s katolíckym farárom išli každý večer na prechádzku, politizovali. Necítili sme mimoriadne nepriateľstvo v dedine. Ako sa hovorí: Antisemita je ten, kto viacej nenávidí Židov, ako je treba. S výslovným antisemitizmom som sa nestretla. Keď prišli Nemci, potom sme museli nosiť hviezdu. To bolo, myslím, v marci, keď Nemci prišli do Maďarska. Mala som sesternicu v Győri, v ten deň, keď Nemci prišli, bola v Budapešti a ju chytili na stanici, keď chcela cestovať domov. A deportovali ju. Ale po čase sme dostali od nej kartu, odosielateľ bolo, že z Waltsee. Hneď sme našli na mape mesto v Rakúsku. Tak sme boli radi, mysleli sme, že do Poľska sa už nedeportuje. Toto neskoršie budem spomínať prečo toto spomínam. .... Teraz, keď sme boli v tom baraku, tak sme dostali také ružové karty a povedali, aby sme napísali príbuzným a rodine kartu. Ale bloková nás upozornila, aby sme nepísali na židovské adresy, lebo že oni týmto spôsobom chcú chytať ďalších ľudí. Takže sme písali tomu mlynárovi. A odosielateľ bolo Waltsee. Tak sme vedeli, že aj tá sesternica, bola tuná."

„Jedného večera nás zobrali zase do kúpeľa a vtedy sme si mysleli, že ideme do plynu. Tam bola predsieň a schody hore a na tie schody sme si mali sadnúť. A tam sme mysleli, že tuná je náš koniec. A celý čas - treba povedať -, bolo nás zo Šamorína asi 20 dievčat, sme sa celý čas držali spolu. Veľká súdržnosť, pri apeli, vždy sme chceli, aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého, a to nám cez celý čas veľmi pomohlo. Tam nás dali do kúpeľa, to bolo v júni, a dali nás vonku na trať. To bolo večer, pršalo, zima bola tam vtedy ešte bola, strašná zima, a tam sme celú noc stáli. Potom prišli vagóny a do nich nás naložili. Málo do jedného vagóna, viem, že sme sa schúlili do jedného rohu a sme sa jedna druhého zohrievali. Nič sme nemali, ani spodné prádlo, len šedivé šaty s krátkym rukávom z vrecoviny a holé hlavy, a niečo musí predsa len byť, lebo otužení sme ešte neboli a nikto ani nádchu nedostal. Takto sme prišli do Krakova, do Płaszowa. Pre mňa to bol ten najhorší tábor v Płaszowe."