PhDr. Štefan Horský

„Oni prišli na to, že nemajú dosť mostov na ten spiatočný chod, keď sa tie divízie budú valiť domov. Tak v Devínskej Novej Vsi, tam bolo veľké priestranstvo, tak tam bolo asi asi 40 alebo 50 zajatcov. Všetko ako fachmani, stolári, tesári a majstri a inžinieri chodili medzi nimi a dávali im pokyny a robili diely na most cez Moravu, na mieste kde je teraz Most Slobody, tam svojho času urobila most Mária Terézia, ktorý rozmetali ľady Dunaja a odvtedy tam most nebol a ten most pripravovali na tej štácii v Devínskej Novej Vsi a podľa tých dielov skladali. V Devínskej tam bol ten majer, z toho majera mali kone a každý ten jednotlivý diel tam vozili a vo februári 45 ten most bol pripravený. Takže, takže mali, mali takto prezieravo, prezieravo sa chystali na ten spiatočný, na tú spiatočnú cestu. A ja by som sa aj potom opýtal na ten súd, ktorý ste… (dokumentarista) Áno, no práve, to chcem teraz dopovedať. Títo Nemci odišli, v momente odišli po tej ceste, po tej železnici, ktorá bola aj normálnou cestou. Z Devínskej Novej Vsi do Marcheggu bola aj železnica, fungovala jedna koľaj a vedľa tej druhej urobili normálnu cestu pretože za Rakúsko-Uhorska to bola dvojkoľajná železnica. Československo jednu koľaj zrušilo a bola tam jedna koľaj, ktorá tam je aj dodnes. A naraz sa nám títo kanonieri objavili a mazali proste, aby to stihli do tej tmy. Všade, alebo hlavné mostné teleso nad riekou, tam bola len jednokoľajka, tam nemohli nič robiť, tak nové podvaly dali medzi koľajnice, takže tam mohli ísť aj autá, aj pechoty, tam mohlo ísť neuveriteľné… Keď sa tadiaľ rútili, to bolo počuť, že vraj až v Stupave, jak to revalo. No, zaspali sme večer, ticho. Ráno o pol štvrtej dom sa skoro dvihol, vyletel most do povetria. To hlavné mostné teleso. A na to už buch! My sme boli v pivnici a hore už buch-buch! `Odkryvaj, chaziaj, odkryvaj, kde German, kde German?!` Tak sme vybehli, vybehli sme von a prvé čo bolo, kde German?! No neni, Germani večer odišli. A neviem čo, neviem čo otcovi hovorí a motali sa okolo studne. A na to, na to ten jeden dôstojník hovorí: `Kde je studňa… tu je. Kde je voda…tu je.` A na to sa motali okolo studne a ten Rus hovorí voľačo medzi sebou. My sme tam mali, na dvore ležali dlhé reťaze, čo sme kozy pásli. Ten Rus zdrapil tú reťaz, omotali okolo studne a napísali tam veľkými písmenami. Ja som vtedy, kupodivu, si predstavte, mali sme vtedy ruštinu na Palisádoch, aj angličtinu, a ten Rus tam mal napísané: Voda otrovlena.” “Oni prišli na to, že nemajú dosť mostov na ten spiatočný chod, keď sa tie divízie budú valiť domov. Tak v Devínskej Novej Vsi, tam bolo veľké priestranstvo, tak tam bolo asi asi 40 alebo 50 zajatcov. Všetko ako fachmani, stolári, tesári a majstri…a inžinieri chodili medzi nimi a dávali im pokyny a robili diely na most cez Moravu, na mieste kde je teraz Most Slobody, tam svojho času urobil most Mária Terézia, ktorý rozmetali ľady Dunaja a odvtedy tam most nebol a ten most pripravovali na tej štácii v Devínskej Novej Vsi a podľa tých dielov skladali. V Devínskej tam bol ten majer, z toho majera mali kone a každý ten jednotlivý diel tam vozili a vo februári 45, ten most bol pripravený. Takže, takže mali, mali takto prezieravo…prezieravo sa chystali na ten spiatočný, na tú spiatočnú cestu. A ja by som sa aj potom opýtal na ten súd, ktorý ste… Áno, no práve, to chcem teraz dopovedať. Že, že…títo Nemci odišli, v momente odišli po tej ceste, po tej železnici, ktorá bola aj normálnou cestou. Z Devínskej Novej Vsi do Marcheggu bola aj železnica, fungovala jedna koľaj a vedľa tej druhej urobili normálnu cestu pretože za Rakúsko-Uhorska to bola dvojkoľajná železnica. Československo, jednu koľaj zrušilo a bola tam jedna koľaj, ktorá tam je aj dodnes. A naraz, sa nám títo kanonieri objavili a mazali proste aby to stihli do tej tmy. Všade…alebo hlavné mostné teleso nad riekou, tam bola len jednokoľajka, tam nemohli nič robiť, tak nové podvaly dali medzi koľajnice, takže tam mohli ísť aj autá, aj pechoty, tam mohlo ísť neuveriteľné…Keď sa tadiaľ rútili to bolo počuť, že vraj až v Stupave, jak to revalo…No, zaspali sme večer ticho…Ráno o pol štvrtej, dom sa skoro dvihol, vyletel most do povetria. To hlavné mostné teleso. A na to už buch…my sme boli v pivnici a hore už buch, buch. “Odkryvaj, chazaj, odkryvaj, kde German, kde German?!” Tak sme vybehli, vybehli sme von a prvé čo bolo, kde German. No neni, Germani večer odišli. A neviem čo, neviem čo otcovi hovorí a motali sa okolo studne. A na to, na to ten jeden dôstojník hovorí. “Kde je studňa…tu je. Kde je voda…tu je.” A na to sa motali okolo studne a ten Rus hovorí voľačo medzi sebou. My sme tam mali…na dvore ležali dlhé reťaze čo sme kozy pásli. Ten Rus zdrapil tú reťaz, omotali okolo studne a napísali tam veľkými písmenami. Ja som vtedy kupodivu si predstavte, mali sme vtedy ruštinu na Palisádoch…aj angličtinu a ten Rus tam mal napísané voda otrovlena.”

„Na tej Okružnej pod Lamačom, tam bol prvý kolík a ten druhý kolík išiel cez celé to údolie smerom ku Kobyle a tam sme kopali ten protitankový zákop. A smiali sme sa, a smiali sme sa, že čo snáď tí Rusi polezú v tom Svätom Jure do tých Karpát s tými tankami a a pôjdu proti voľajakému proti tankovému zákopu. Takmer sa nám to podarilo. Dolu bol ten zákop užší, hore bol náramne široký. A pamätám sa…pravda my sme, my sme kopali a keď boli kruté zimy, tak som s tým krompáčom nakopal takúto hrbku. Jednoducho, zem bola stvrdnutá na pätnásť, dvadsať centimetrov. Nemeckí tiež, takí tí najstarší volchšturmáci s tou puškou chodili tam, väčšinou sa utiahli do takej graby, tam si oni urobili oheň a oddychovali, proste, chránili sa. Alebo išli medzi nás a neboli takí suroví. Niektorí na nás revali Los, Los! že nekopeme alebo málo kopeme. Ale s nemeckou dôslednosťou sme mali normálne preukazy, každému sa podpísal od kedy do kedy, koľko hodín a každých štrnásť dní sme dostali na ruku vyplatené. Bolo to trošku peňazí, ale za celé… Ja som si robil také poznámky. Skoro 2000 korún sme zarobili, do toho, do toho konca marca. Od septembra do konca marca. Pravda boli všelijaké poznámky medzi nami. Pamätám si, raz sme o tomto debatovali, že ich máme, tých Nemcov, plné zuby a jeden, jeden ten náš spolužiak surovo zahrešil, akože: `Tí Nemci, tie ***vy!` A ten Nemec, hoci bol dosť ďaleko od nás, naraz po prvý raz sa prejavil a hovorí: `Co já to slyšel? Co já to slyšel?` Tak oni boli takí mazaní, že jednoducho na ostrahu nám dali Nemcov, ktorí boli pôvodne v severných Čechách a hovorili perfektne po… rozumeli nám jednoducho.”

„Mohol by som sa len opýtať na mená vašich rodičov, že ako sa volali? (dokumentarista) Rodičia sa volali… otec sa volal Hason, typické záhorácke meno. Zamestnal sa na železnici, keď od grófa odišiel, lebo u grófa bol od dieťaťa. Pretože, žiaľ, jeho matka patrila medzi ženy, ktoré vo chvíli keď porodili a prešlo šestonedelie, odišla do Viedne. Vo Viedni, v každom treťom, štvrtom dvore, akonáhle mali malé dieťa, tak ich agent chodil po Záhorí a hľadal samodruhé ženy a presvedčoval ich, aby odišli do Viedne a kojili tam malé deti. Žiaľ, otec svojho otca nikdy nepoznal, i keď náznaky boli také a onaké. Až do smrti hľadal svojho otca, lebo chýry šli všakovaké. Nedozvedel sa. Otec sa volal Hason, zamestnal sa na železnici a na železnici robil až do odchodu do dôchodku. Robil najprv ako robotník. Stále sa chcel len dostať k doprave, to sa mu podarilo a potom bol sprievodcom osobných vlakov, aj nákladných vlakov a v železnici aj dokončil. Lenže prišiel Slovenský štát a odrazu, pravda, Tiso podpísal rozhodnutie o tom, že kto žije na Slovensku, musí mať slovenské meno, ak je v štátnych službách. Jeho šéf, prednosta, ktorý nemohol mať krajšie meno ako Kuriatko, mu jedného dňa oznámil: `Keďže nemáte slovensky znejúce meno, musíte si zmeniť meno alebo odísť zo služieb.” Lenže my sme už bývali na železničnom strážnom domčeku na Maschtrických mostoch, kde sme, pravda, mali, tak rečeno, bezplatné nájomné a boli sme dvaja synovia. A kam ísť, a prečo, čo to je za vynález? Pretože v Maďarsku vydali zákon, podľa ktorého v Maďarsku žijúci občan v štátnej službe nesmie mať inak znejúce meno ako maďarské. Otec aj s kamarátmi, dokonca s kamarátom, ktorý sa ešte volal Jánoš, sedeli v krčme U Slováka a debatovali o tomto rozhodnutí. Hlavy v smútku. A odrazu ten Jánoš mu hovorí: `Štefan a čo, však vykašlime sa na to. Ty si sa vrátil z vojenčiny a bol si v Tatrách a o ničom inom nehudieš, každý deň by si rozprával o Tatrách, aké to bolo úžasné, ako ste si tam tie Plesnivce natrhali a ste ich predávali načierno. Tak sa volaj Horský, to ti bude pasovať.` A tento mu, otec hovorí jemu: `A ty, prosím ťa, čo kto ti hovoril Jánoš, však ako deti, si bol vždy Jánošík.!` Tak sa stala taká vec, že vygúlal šenker, vygúlal nový sud a oslavovali krstiny dvoch nových Stupavčanov.”

„Ja by som sa možno opýtal, že potom tie sovietske vojská, armáda Varšavskej zmluvy, do rozhlasu neprišla? Násilne zastaviť to vysielanie. Alebo ako to bolo? (dokumentarista) No, no oni naopak. Oni nás sledovali od prvej chvíle a posielali, posielali žiadosti a okolo pol ôsmej prišli. Oni na vrtulníkoch prišli a usadili sa na hrade v tej, na tej prvej veľkej lúke, jak sa vojde dnu. Na vrtuľníkoch prišli a odtiaľ zišli na gazikoch k nám. Prišli a rovno k Sarvašovi, k riaditeľovi. Sme tam sedeli a žiadali, aby sme sa okamžite, okamžite ako prestali vysielať. My sme, my sme odmietli, pretože ako argument bol pravda taký, že si plníme svoje povinnosti. Tak vytiahol revolver a povedal, ten major povedal, že odkiaľ sa to vysiela, treba aby sme ich tam zaviedli. A my sme, my sme odolávali dosť. Oni v prvej fáze odišli, ale potom o ôsmej hodine, hodine, sme museli zájsť do kontroly a ten major dal pokyn tým vojačikom, čo tam boli, aby to, aby to ako oni odstavili. Tak tí začali behať po tej miestnosti a všetky tie spojové káble vytrhali, čo sa kde dalo. Samozrejme, samozrejme, v momente sme boli odpílení.”

„Tam sme vysielali len chvíľu, lebo bolo to ďaleko. Mali sme redakcie na viacerých miestach. Ekonomický námestník už mal dopredu pripravené, kam pôjdeme. Do ktorej školy alebo podniku, vysielali sme na daňovom úrade, naproti Primaciálnemu námestiu. Išlo o to, aby sme nemali ďaleko do redakcie, lebo tam sme si normálne robili robotu. Ty máš ministerstvo spojov, ty informácie, ty stranu a vládu, ty prístav, ty železnice. Čo donesieš smenárovi, ten mal dve korešpondentky, ktoré robili dňom a nocou. Nosili písací stroj a papier a sme sa striedali na smeny a presúvali sme sa podľa situácie. No aby nebolo ďaleko k vysielaču, tak sme sa presunuli zo Zlatých pieskov do Ahoja oproti Štolverku. Dokončili tam práve budovu rádiokomunikácií, ktorá už bola pred otvorením. Slávnostne sme z nej začali vysielať."

„Susedom v našom dvojdome povedali: ,Musíte od zajtra uvolniť jednu veľkú izbu. Strážna jednotka Nemcov bude strážiť Marcheggské mosty.´ Od roku 1938 do februára 1945 boli ako hodinky. Posledný rok už boli Volksturmáci staručkí ľudia a už mali problém vyštverať sa na ten strmý násyp. Hlavne v zime. Ale strážili jak hodinky. Tí Nemci nás strážili podľa toho, aká bola zimy. Niekedy sa striedali po hodine, niekedy po dvoch."

„Najdramatickejšie sú pasáže, keď sa dovalil nemecký front. Nemeckí dôstojníci, poručíci a esesáci boli v našej izbe hore a my sme boli v pivnici. Jednoducho prišli k nám a bez pýtania sa nasťahovali do našej spálne. Odtiaľ riadili streľbu proti Rusom v Mariánke a Záhorskej Bystrici. Od nás strielali, takto rovno sme sa dívali cez pivničné okienko. Z tých kanónov vyskakovali tie gule a leteli hore, tomu sa hovorí rovná dráha strely, do Mariánky. Po vojne som našiel ľudí, čo si to pamätali."